Katolíci si nedávno pripomenuli koniec liturgického roka oslavou sviatku Krista Kráľa.
V dnešnej dobe rozmanitosti, rovnosti a inklúzie sa myšlienka oslavovať niečo kráľovské môže zdať prinajlepšom kuriózna a určite nedemokratická.
Jediným kráľom, ktorý v súčasnosti vyvoláva v USA záujem, je nedávno dosadený anglický kráľ Karol III. A to najmä kvôli rozruchu, ktorý vyvolal márnotratný syn Harry a jeho pichľavá manželka Megan Merkleová.
Z tohto amerického pohľadu sa zdá, že Karol nie je ani tak kráľovský, ako skôr jednoducho opotrebovaný z čakania na nástupníctvo po svojej dlho vládnucej matke, kráľovnej Alžbete.
Prečo Cirkev považuje za potrebné oslavovať kráľovský aspekt Krista’? Sám Ježiš zdôrazňoval, že jeho kráľovstvo nie je “z tohto sveta”
Sviatok Krista Kráľa (správnejšie označovaný ako “Slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru”) zaradil do liturgického kalendára v roku 1925 pápež Pius XI.
Pius pozoroval, že svet sa čoraz viac sekularizuje. Rusko ovládol komunizmus. Prvá svetová vojna zvrhla väčšinu vládnucich kresťanských dynastií v Európe. Samotné kresťanstvo ako ucelený myšlienkový systém strácalo vplyv v intelektuálnych kruhoch, ako aj v úvahách o naliehavých politických otázkach, o ktorých sa vtedy diskutovalo.
Materializmus bol dominantným filozofickým názorom.
Prečo to pápež považoval za problém, ktorému treba venovať pozornosť? V tom čase sa Cirkvi v mnohých ohľadoch darilo. Ľudia chodili na omše v obrovskom počte. Katolícke školy boli plné. Kňazstvo a rehoľné rády sa hemžili.
Jasne, že bolo možné žiť dobrý kresťanský život aj uprostred tohto rastúceho materialistického sekularizmu.
Pius pochopil, že keď je Boh odsunutý nabok — teda keď biblické princípy a kresťanské cnosti prestávajú byť uznávanými morálnymi normami, podľa ktorých sa hodnotia myšlienky a posudzujú činy — potom sa ľudské bytosti uvoľnia a môžu si robiť takmer čo chcú.
Inými slovami, ak Kristus už nie je kráľom, potom jediným meradlom dobra a zla je moc. Ako hovorí starý výraz: možnosť robí právo.
Toto by sa stalo do očí bijúcim v ateistickom Sovietskom zväze, kde všetko záviselo od kolektívnej vôle komunistickej strany. Nacisti v Nemecku a fašisti v Taliansku by išli podobnou cestou. A spoločným výsledkom bol morálny kolaps a celosvetová katastrofa, ktorá mala za následok smrť miliónov ľudí.
Na tom, samozrejme, nie je nič nové. Ľudská túžba po konečnej kontrole siaha až k Adamovi a Eve alebo k Babylonskej veži. Od počiatku sa ľudstvo snažilo zmocniť božskej moci a “byť ako bohovia.”
Dnes je to’vyslovene moderné. Vidno to na tých agnostických typoch, ktorí si o sebe myslia, že sú nad náboženskými poverami, a tiež na politikoch, ktorí sa snažia zachovať si rúško viery.
Čítajte: Kardinál Müller ponúkne záverečnú latinskú omšu pre púť do Chartres v roku 2024
Očividne to bolo vidieť aj v tohtoročnom vyhlásení Bieleho domu o Dni vďakyvzdania.
To bolo naozaj pozoruhodné vyhlásenie, v ktorom Biden pripomenul domorodých Wampanoagov, ktorí prišli na pomoc pútnikom, a tak umožnili prvý sviatok Dňa vďakyvzdania. Zároveň vyzval, aby sme si dnes vážili tých, ktorí sa štedro rozdávajú, aby pomohli iným — všetkých od učiteľov cez odborárov až po štátnych zamestnancov a ďalšie kľúčové skupiny (najmä tie, ktoré sú považované za voličov demokratov).
Pri všetkých svojich výzvach k vďačnosti sa však náš “katolícky” prezident vôbec nezmienil o Bohu, ktorému by sme mali byť skutočne vďační.
Úpadok kresťanského vplyvu je prekvapivo zrejmý, keď Bidenov”výrok porovnáme s výzvou Georgea Washingtona”na národný deň vďaky.
V roku 1789 náš prvý prezident poznamenal“…povinnosť všetkých národov uznať prozreteľnosť všemohúceho Boha, poslúchať jeho vôľu, byť vďačný za jeho dobrodenia a pokorne prosiť o jeho ochranu a priazeň…” Preto odporúčal ustanoviť “deň verejnej vďaky a modlitby, ktorý by sa slávil tým, že by sa s vďačným srdcom uznali mnohé signálne milosti všemohúceho Boha….”
Kontrast nemôže byť’jasnejší.
Po sociálnych sieťach koluje meme, v ktorom Boh vyhlasuje: “Milujem ateistov, pretože sa rozhodli byť dobrí nie zo strachu pred peklom, ale preto,”že je to správne.”
Táto malá grafika je veľkým pohladením ega neveriacich, pretože cnosť pripisuje výlučne ľudskej voľbe. Vyjadruje však závažný omyl.
Keď morálne úsudky závisia výlučne od nášho vlastného intelektu, našich vlastných preferencií, našej vlastnej vôle, mohli by sme sa rozhodnúť, že čokoľvek je správne. A dejiny nám ukázali, že nasledovanie tejto cesty nás vystavuje nebezpečenstvu straty slobody, straty života a nakoniec aj straty duše.
Naopak, sme povolaní dodržiavať to, čo je skutočne správne —transcendentne správne, večne správne — odhliadnuc od nášho vlastného názoru na vec. Musíme plniť Božiu vôľu.
Ježiš Kristus musí byť kráľom. Iná možnosť neexistuje.
Táto esej vychádza z homílie, ktorú predniesol páter Orsi. Kňaz diecézy Camden v New Jersey, páter Orsi. Michael P. Orsi v súčasnosti pôsobí ako farský vikár vo farnosti svätej Agnes v meste Naples na Floride. Je moderátorom “Action for Life TV,” týždenného seriálu káblovej televízie venovaného otázkam ochrany života a jeho texty sa objavujú v mnohých publikáciách a internetových časopisoch. Epizódy jeho televíznej relácie si môžete pozrieť online zde.
PREČÍTAJTE SI: Americkí katolíci majú byť za čo vďační počas tohto Dňa vďakyvzdania