Sestra patriarchu svätého Benedikta k nám dnes prichádza a sladko nás pozýva, aby sme ju nasledovali do neba. Apolóniu mučeníčku vystrieda Scholastika, horlivá dcéra kláštora. Obe sú Ježišovými manželkami, obe nosia korunu, lebo obe tvrdo bojovali a získali palmu. Apolónia’bojovala s krutými prenasledovateľmi a v tých ťažkých časoch, keď bolo treba zomrieť, aby človek zvíťazil; Scholastika’bojovala celý život, ktorého jediným prímerím je umierajúci dych vojaka. Mučeník a mníška sú teraz sestrami v Srdci toho, ktorého obaja tak statočne milovali.
Boh vo svojej nekonečnej múdrosti dal svätému Benediktovi vernú spolupracovníčku, sestru takej anjelskej jemnosti povahy, aby bola akousi protiváhou brata, ktorého povolanie ako zákonodarcu mníšskeho života si vyžadovalo istú dôstojnosť vážnosti a prísnej rozhodnosti. S týmito kontrastmi sa v živote svätých stretávame neustále a ukazujú nám, že existuje spojenie, o ktorom telo a krv nič nevedia; spojenie, ktoré spája dve duše, dáva im silu, harmonizuje ich povahové rozdiely a robí každú z nich úplnou. Tak je to v nebi s viacerými hierarchiami anjelov; vzájomná láska, ktorá má základ v samotnom Bohu, ich spája a spôsobuje, že žijú vo večnom šťastí najnežnejšej bratskej náklonnosti.
Scholastikina’pozemská púť nebola krátka; a predsa nám zanechala len príbeh holubice, ktorá svojím letom do neba oznámila bratovi, že jeho sestra dosiahla večný domov pred ním. Aj za toľko musíme ďakovať svätému Gregorovi Veľkému, ktorý nám to rozpráva ako pokračovanie svätej hádky, ktorú mala s Benediktom tri dni pred svojou smrťou. Ale aký obdivuhodný je takto vykreslený portrét v najlepšom štýle svätého Gregora ! Zdá sa, že chápeme celú Scholastikovu povahu: úprimnú jednoduchosť a detskú horlivosť za to, čo jej stálo za to, aby si to želala; láskyplnú a neochvejnú dôveru v Boha; víťaznú presvedčivosť tam, kde bol odpor voči Božej’vôli, ktorá, keď sa stretla s takým protivníkom, ako bol Benedikt, volala Boha, aby zasiahol, a získala svoju vec.
Starí básnici nám hovoria zvláštne veci o labuti, ako sladko dokáže spievať, keď umiera; aké krásne asi neboli posledné tóny holubice z benediktínskeho kláštora, keď sa vznášala zo zeme do neba!
Ale ako prišla Scholastika, pokorná mníška na odpočinku, k tej energii, ktorá ju dokázala prinútiť vzoprieť sa vôli svojho brata, ktorého si ctila ako svojho učiteľa a vodcu? Čo jej napovedalo, že jej modlitba nie je unáhlená a že to, o čo prosí, je vyššie dobro ako Benediktova’neochvejná vernosť Regule, ktorú napísal a ktorú bolo jeho povinnosťou učiť tým, že ju sám dodržiaval? Vypočujme si odpoveď svätého Gregora’
Nemožno sa čudovať, že sestra, ktorá si želala predĺžiť pobyt svojho brata’, nad ním zvíťazila; lebo zatiaľ čo sv. Ján hovorí, že Boh je Láska, stalo sa podľa najspravodlivejšieho úsudku, že tá, ktorá mala silnejšiu lásku, mala aj silnejšiu moc.
Naše obdobie je vhodné pre krásnu lekciu, ktorú nám dala svätá Scholastika, bratskú lásku. Jej príklad by nás mal podnietiť k láske k blížnemu, k tej láske, o ktorú nám Boh káže usilovať, keď mu teraz chceme dať svoju nerozdelenú službu a úplne sa obrátiť. Veľkonočná slávnosť, na ktorú sa pripravujeme, nás má všetkých spojiť vo veľkej hostine, kde máme všetci hodovať na jedinej Božej obeti lásky. Pripravme si svadobné rúcho, lebo Ten, ktorý nás pozýva, trvá na tom, aby sme mali jednotu srdca, keď budeme prebývať v jeho dome. (Psalm 67, 7)
Cirkev vložila do svojho ofícia tohto sviatku správu svätého Gregora o poslednom rozhovore medzi svätou Scholastikou a svätým Benediktom. Je to takto:
Z druhej knihy Dialógov svätého Gregora, pápeža.
Scholastika bola sestrou ctihodného otca Benedikta. Od útleho detstva bola zasvätená všemohúcemu Bohu a zvykne raz do roka navštevovať svojho brata. Boží muž jej prišiel naproti do domu patriaceho kláštoru, neďaleko brány. Bol to deň zvyčajnej návštevy a jej ctihodný brat k nej prišiel v sprievode niekoľkých svojich bratov. Celý deň strávili chválou Boha a svätým rozhovorom a na sklonku noci sa spoločne odobrali na večeru.
Kým sedeli pri stole a keď sa už schyľovalo k večeru, keď sa navzájom radili o svätých veciach, svätá mníška takto prehovorila k svojmu bratovi: ‘Prosím ťa, zostaň so mnou cez noc a rozprávajme sa až do rána o nebeských radostiach.’ On odpovedal: ‘Čo to hovoríš, sestro? V žiadnom prípade nesmiem zostať mimo kláštora.’ Večer bol taký pekný, že na oblohe nebolo vidieť ani mráčika. Keď teda svätá mníška počula odmietnutie svojho brata, zopla ruky, oprela si ich o stôl, skryla si v nich tvár a pomodlila sa k Bohu všetkej moci. Len čo zdvihla hlavu od stola, strhla sa taká veľká búrka s hromami, bleskami a dažďom, že ani ctihodný Benedikt, ani bratia, ktorí boli s ním, nemohli vykročiť z miesta, kde sedeli.
Svätá panna vyronila záplavu sĺz, keď si oprela hlavu o stôl, a bezoblačné nebo vylialo vytúžený dážď. Modlitba bola vyslovená, dážď padal v prúdoch, nebola žiadna prestávka, ale modlitba a dážď na seba tak tesne nadväzovali, že búrka prišla, keď zdvihla hlavu. Vtedy Boží muž, keď videl, že uprostred všetkých tých bleskov, hromov a dažďa nie je možné dostať sa do jeho kláštora, zosmutnel a žalostne povedal: ‘Boh ti odpusť, sestro! Čo si to urobila?" ’ Ale ona odpovedala: ‘Prosila som ťa o láskavosť, a ty si ma nechcel vypočuť; prosila som o ňu svojho Boha a on mi ju udelil. Ak môžeš, choď teraz do kláštora a nechaj ma tu!" ’ Ale nebolo v jeho silách pohnúť sa z miesta, a tak ten, kto nechcel zostať dobrovoľne, musel zostať nedobrovoľne a stráviť so sestrou celú noc, pričom sa navzájom tešili z otázok a odpovedí o tajomstvách duchovného života.
Na druhý deň sa svätá žena vrátila do svojho kláštora a Boží muž do svojho. Keď hľa! o tri dni neskôr bol vo svojej cele, zdvihol oči a uvidel dušu svojej sestry, ako v podobe holubice stúpa do neba. Plný radosti z toho, že bola takto oslávená, ďakoval svojmu Bohu chválospevom a oznámil bratom jej smrť. Hneď im prikázal, aby išli a priniesli jej telo do kláštora; keď to urobili, dal ho pochovať do hrobu, ktorý si pripravil. Tak sa stalo, že tak, ako boli vždy jednou dušou v Bohu, ich telá boli spojené v tom istom hrobe.
Na sviatok našej svätice vyberáme z mníšskeho ofícia nasledujúce texty.
POKLADY A ANTIPÓNY
℟. Ctihodná Scholastika, sestra najsvätejšieho otca Benedikta, * Keďže bola od samého detstva zasvätená všemohúcemu Bohu, nikdy neopustila cestu spravodlivosti.
℣. Ó, deti, chváľte Pána, chváľte Pánovo meno!
Byť.
℟. Túžila sa vzdelávať svätcovým životom a slovami jeho svätého učenia, preto ho raz do roka navštevovala: * A Boží muž ju poučoval o nebeskom učení.
℣. Blahoslavený, kto počúva Benediktove’slová a zachováva to, čo napísal. * A.
℟. Svätá panna Scholastika, ako zavlažovaná záhrada, * bola obohatená neprestajnou rosou nebeských milostí.
℣. Ako prameň vody, ktorej prúd neprestane pôsobiť. * bola obohatená.
℟. Pán jej splnil túžbu jej srdca: * A od neho získala to, čo jej brat odmietol.
℣. Pán je dobrý ku všetkým, čo v neho dúfajú, k duši, ktorá ho hľadá. * A.
℟. Ženích meškal, Scholastika stonala a hovorila: "Ženích sa zdržal: * Kto mi dá krídla holubice, aby som odletela a odpočinula si?
℣. Hľa, môj milý mi hovorí: Vstaň, láska moja, a príď. * Kto chce.
℟. Scbolastica sa zjavila v podobe holubice a Brat’a radostná duša spievala chválospevy a chvály nadovšetko: * Požehnaný buď takýto odchod a ešte požehnanejší takýto vstup!
℣. Otec Benedikt bol naplnený nebeskou radosťou. * Blahoslavený.
℟. Duša Scholastiky’vyšla ako klinček z truhly jej tela, nesúc olivovú ratolesť, znak pokoja arid milosti. * Odletela do neba.
℣. Nenašla, na čom by spočinuli jej nohy. * Vzala si.
ANT. Nech sa celé zhromaždenie veriacich raduje zo slávy ctihodnej panny Scholastiky; ale predovšetkým nech sa tešia zbory panien, keď oslavujú sviatok tej, ktorá s mnohými slzami prosila svojho Pána a mala u neho väčšiu moc, lebo mala väčšiu lásku.
ANT. V tento deň svätá panna Scholastika v podobe holubice celá radostná vzlietla do neba: na tejto hline sa spolu so svojím Bratom teší z večných radostí nebeského života, ktorý si tak dobre zaslúži.
Ten istý benediktínsky breviár nám na tento sviatok podáva tieto dva hymny.
HYMN
O Scholastika, blahoslavená Kristova manželka! Holubica kláštora, obyvatelia neba ohlasujú tvoje zásluhy a aj my spievame tvoju chválu radostnými hymnami a s láskou v srdci.
Pohrdla si poctami a slávou sveta, nasledovala si učenie svojho brata a jeho svätú regulu a bohatá na vôňu každej milosti sa staráš len o nebo.
Oh! aká sila bola v tvojej láske a aké slávne bolo tvoje víťazstvo, keď tvoje slzy privolali dážď z neba a prinútili patriarchu Nursie, aby ti povedal, čo vie o krajine nad ňou!
A teraz žiariš v vytúženom nebeskom svetle; si ako serafín vo svojej planúcej láske, krásna vo svojej žiarivej milosti; a spojená so svojím božským Manželom odpočívaš v nádhere slávy.
Zľutuj sa nad nami, Kristovými vernými, a odžeň od nás biedu, ktorá zahmlieva naše srdcia; aby nás tak Slnko večného svetla sladko ožiarilo a naplnilo radosťou svojich večných lúčov.
Amen.
Spievajme chválospev Otcovi a jeho jedinému Synovi; vzdávajme rovnakú poctu našej chvále blahoslavenému Paraklétovi: áno, Bohu, Stvoriteľovi a Vládcovi všetkého, nech je sláva bez konca. Amen.
HYMN
Tiene noci pominuli: prišiel vytúžený deň, keď sa panenská Scholastika spojila so svojím Bohom, svojím Snúbencom.
Zima’nudná pochmúrnosť sa skončila; dažďové mraky sa rozplynuli; a jar hviezdnej krajiny vydáva svoje večné kvety.
Boh lásky vyzýva svoju milovanú, aby prišla, a ona, vzala si krídla holubice a rýchlo letí do objatia, po ktorom tak vrúcne túži.
Aký krásny je tvoj vzlet, drahá dcéra kráľa! Tvoj brat, opát, ťa vidí a vrúcne ďakuje svojmu Bohu.
Scholastika prijíma objatie svojho Manžela a korunu, ktorú jej vydobyli jej skutky; opojená prúdom slávy pije z radostí svojho Pána.
Nech ťa, Ježišu, sladký kvet údolia, spolu s Otcom a Duchom Svätým uctieva svetové stvorenie každého veku. Amen.
Drahá Baránkova manželka! Nevinná a prostá holubica! Aký rýchly bol tvoj útek k tvojmu Ježišovi, keď ťa volal domov z tvojho vyhnanstva! Oko tvojho brata’ťa na okamih sledovalo a potom ťa prijalo nebo s radostným privítaním chórov anjelov a svätých. Teraz si pri samom prameni tej lásky, ktorá tu naplnila tvoju dušu a získala ti všetko, o čo si žiadal svojho božského Majstra. Napi sa z tohto prameňa života do večnej spokojnosti svojho srdca. Nasýť túžbu, ktorej ťa naučil tvoj brat vo svojej Regule, keď hovorí, že musíme “túžiť po nebi celou silou svojho ducha.” (Kap. 4, Inštrument 46) Živ sa tou zvrchovanou krásou, ktorá sa sama živí, ako nám hovorí, medzi ľaliami. (Pieseň piesní 2, 16)
Nezabudni však na tento nižší svet, ktorý ti bol, čo je nám, miestom skúšky, na získanie nebeských poct. Počas svojho pobytu tu si bol holubicou v skalných štrbinách, (Song of Songs 2,14), ako sa v piesni opisuje duša podobná tvojej; na tejto zemi nebolo nič, čo by ťa lákalo roztiahnuť krídla v jej prenasledovaní, nebolo nič hodné toho, aby si jej daroval poklad lásky, ktorý ti Boh vložil do srdca. Plachý pred ľuďmi a prostý, ako býva nevinnosť, nevedel si, že si zranil srdce manželovo." (Pieseň piesní 4,9) Tvoje modlitby k nemu smerovali s celou pokorou a dôverou duše, ktorá nikdy nebola neverná; a on ti splnil tvoje prosby s pohotovosťou nežnej lásky, takže tvoj brat, ctihodný svätec, ten, ktorý bol zvyknutý vidieť prírodu poslušnú jeho príkazom, áno, aj Benedikta si premohla v tom súboji, v ktorom tvoja jednoduchosť bola prenikavejšia ako jeho hlboká múdrosť.
A kto ti, Scholastika, dal toto vznešené poznanie a urobil ťa v ten deň tvojej poslednej návštevy múdrejšou než veľký patriarcha, ktorý bol v Cirkvi vzkriesený, aby bol živou zásadou tých, čo sú povolaní k dokonalosti? Bol to ten istý Boh, ktorý si vyvolil Benedikta za jeden z pilierov rehoľného stavu, ale ktorý chcel ukázať, že svätá, čistá a nežná láska je mu drahšia ako najdôslednejšia vernosť pravidlám, ktoré sú stvorené len na to, aby viedli ľudí k tomu, čo si ty už dosiahol.
Benedikt, sám taký milovník Boha, to všetko vedel; téma taká drahá tvojmu srdcu sa obnovila a brat a sestra sa čoskoro stratili v kontemplácii tej nekonečnej Krásy, ktorá práve podala taký dôkaz, že chce, aby si zanedbával všetko ostatné. Bola si zrelá pre nebo, Scholastika! Stvorenia ťa už nemohli naučiť láske k tvojmu Stvoriteľovi; On ťa chcel vziať k sebe. Ešte niekoľko krátkych hodín a Božský Manžel by ti povedal tie slová nevýslovnej piesne, ktoré Duch Svätý akoby nadiktoval duši, ako je tvoja: “Vstaň, ponáhľaj sa, moja Láska, moja Holubica, moja Krásna, a príď! Ukáž mi svoju tvár, nech tvoj hlas zaznie v mojich ušiach, veď tvoj hlas je sladký a príťažlivá je tvoja tvár.” (Pieseň piesní 2, 10, 14)
Ty si nás opustila, Scholastika, ale nezabudni na nás. Naše duše nemajú v očiach nášho Boha takú krásu ako tvoje, a predsa sú povolané do toho istého neba. Je možné, že sú potrebné ešte roky, aby sa prispôsobili nebeskému príbytku, kde uvidíme tvoju veľkú slávu. Tvoja modlitba strhla na zem príval dažďa; nech je teraz obetovaná za nás a získa pre nás slzy pokánia. Nemohol si zniesť nijaký rozhovor, ktorého témou by nebola večnosť; daj nám odpor k zbytočným a nebezpečným rečiam a záľubu v počúvaní takých, ktoré sa týkajú Boha a neba. Tvoje srdce ovládlo tajomstvo bratskej lásky, áno, tej láskyplnej lásky, ktorá sa tak veľmi páči nášmu Pánovi; obmäkči naše srdcia na lásku k blížnemu, vyžeň z nich všetok chlad a ľahostajnosť a urob, aby sme sa milovali navzájom tak, ako by nás chcel milovať Boh.
Drahá holubica svätej samoty! Spomeň si na strom, ktorého konáre ti poskytli útočisko tu na zemi. Benediktínsky kláštor si ťa uctieva nielen ako sestru, ale aj ako dcéru svojho svätého patriarchu. Vrhni svoj pohľad na zvyšky tohto Stromu, ktorý bol kedysi taký vitálny vo svojej kráse a plodoch a v ktorého tieni nachádzali národy Západu útočisko po toľké dlhé veky. Bohužiaľ, jeho korene a konáre zasiahli rany a sekery bezbožného prenasledovania. Všetky krajiny Európy, ako aj naša, sedia a plačú nad jeho troskami. A predsa, koreň a konáre, obidva musia ožiť, lebo vieme, že vôľa tvojej božskej manželky, Scholastiky, je, aby osudy tohto úctyhodného stromu držali krok s osudmi samotnej Cirkvi. Modli sa, aby sa čoskoro obnovila jeho prvotná sila; ochraňuj svojou materinskou starostlivosťou nežné púčiky, ktoré teraz vydáva; chráň ich pred búrkou; požehnaj ich; urob ich hodnými dôvery, ktorou si ich Cirkev ctí!
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za to, že toto klasické dielo je ľahko dostupné online.