- František prenasleduje tradičnú omšu a odmieta liturgickú reformu.
- Boj proti tradičnej omši je bojom proti pravdám Cirkvi.
- Nová omša je nebezpečná a predstavuje novú cirkev.
- František odmieta cirkevnú tradíciu a bojuje proti Cirkvi.
Táto esej otca Joachima Heimerla bola pôvodne uverejnená v nemčine na blogu talianskeho novinára Marca Tosattiho. So súhlasom Marca Tosattiho ju preložil a prevzal LifeSiteNews.
Každý, kto sa zamýšľal nad tým, prečo František nielen odmieta tradičnú omšu, ale ju aj prenasleduje, dostal nedávno odpoveď z jeho vlastných úst: Pápež sa nezaoberá krásnymi obradmi ani latinčinou; František je naopak presvedčený, že Druhý vatikánsky koncil urobil reformu Cirkvi závislou od reformy omše. Každý, kto je aspoň trochu informovaný, vie, že to nie je pravda. Ba čo viac, liturgická reforma Pavla VI’išla ďaleko za rámec koncilových návrhov’a viedla k dramatickému pádu Cirkvi.
Ale čo prenasledovanie starej omše vypovedá o Františkovi?
Jednoduchá odpoveď by bola, že – ako väčšina jezuitov – nemá zmysel, keď ide o liturgiu. Ba čo viac: omša je pre neho len prostriedkom reformy Cirkvi, čo znamená, že je v konečnom dôsledku politickým nástrojom. Bez lásky, ba až znetvorené pápežské liturgie, ktoré v súčasnosti zažívame, sú toho výrečným svedectvom.
Najvýstižnejšia odpoveď sa objaví, keď si preštudujeme takzvané “Ottavianiho poznámky” – Ale čo to je?"
Kardinál Alfredo Ottaviani sa v roku 1969 obrátil na Pavla VI. a písomne vyjadril svoje výhrady voči “novej omši”. Ottaviani bol predsa prefektom Kongregácie pre náuku viery a jeho hlas bol rešpektovaný. Jeho verdikt bol zdrvujúci a zdôrazňoval význam tradičnej omše ako “úplného monumentu” katolíckej viery, ako ju učili všetky koncily. Na druhej strane nová omša bola nedostatočná a nebezpečná; v konečnom dôsledku predstavovala novú cirkev.
Ak túto myšlienku aplikujeme na našu otázku, vznikne jasný obraz: boj proti tradičnej omši je bojom proti pravdám Cirkvi. To však zároveň znamená, že stará a nová omša sú nezlučiteľné.
Ján Pavol II. a Benedikt XVI. sa tu snažili o pragmatickú rovnováhu: Obe formy omše existovali vedľa seba. V konečnom dôsledku však simulovali kontinuitu, ktorá v skutočnosti nikdy neexistovala, a dúfali, že zachovajú jednotu Cirkvi. Problémy, ktoré si uvedomoval Ottaviani, však zostali nevyriešené.
Na Františkovom čele sa teraz veci pohli. Jednota Cirkvi už pre neho nie je najvyššou prioritou. Ide mu predovšetkým o realizáciu jeho “reforiem” a len z tohto hľadiska možno pochopiť jeho postoj k tradičnej omši: Františkovi ide o odmietnutie cirkevnej tradície ako celku. Veď pápež, ktorý dovoľuje, aby sa “blahoslavili” cudzoložstvo a homosexuálne vzťahy, sa už nemôže odvolávať na Kristovu Cirkev a učenie apoštolov, a to ani vtedy, keď chce v blízkej budúcnosti vymenovať “diakonky”. Jeho pontifikát znamená historickú ruptúru, ktorá je zároveň ruptúrou so “starou omšou”
Podľa Ottavianiho základ tejto katastrofy položila už desakralizácia a protestantizácia novej omše: Obetný charakter a reálna prítomnosť sa v nej už takmer nevyjadrujú a dokonca úplne chýbajú v problematickej druhej eucharistickej modlitbe.
Obecne sa omša obmedzuje na definíciu “pokrmu,” už sa v nej nespomína znázornenie obety na kríži a niet v nej ani stopy po obete chvály Najsvätejšej Trojici alebo po obete na vykúpenie. Ottaviani píše: “Nenájdeme tu žiadnu zo základných dogmatických hodnôt omše, ktoré tvoria jej pravú definíciu.”
K tomu: “Úloha kňaza je minimalizovaná, skreslená, sfalšovaná (…) a už sa nijako nelíši od protestantského duchovného.”Namiesto toho sa zdá, že ľud je “odetý do autonómnej kňazskej moci, ” ako napríklad v tretej eucharistickej modlitbe, vytvára sa dojem, že ľud, a nie kňaz, je “nevyhnutným prvkom slávenia.”
To, čo Ottaviani odsudzuje ako herézu novej omše, má teraz za Františka nadobudnúť definitívnu podobu vo viere Cirkvi. Tradičná omša ako “pamätník” pravej viery tomu stojí v ceste, a preto musí byť podľa pápežovej vôle odstránená”. Jeho boj proti “starej omši” je v skutočnosti bojom proti Cirkvi; a to je jediný dôvod, prečo je taký významný a prečo sa proti nemu tak tvrdo bojuje.
Ottaviani považuje novú omšu za osudovú “chybu” Pavla VI, ktorá bude mať “nepredvídateľné” dôsledky. Mal pravdu a nakoniec to uznal aj Pavol VI. Šokovaný v roku 1972 vyhlásil, že “satanov dym” sa dostal do Cirkvi cez “nejakú trhlinu” – Niet sa čomu čudovať: Pavol sám otvoril túto trhlinu novou omšou.
Vraj odvtedy ľutoval svoj ”omyl”, ale nikdy ho nerevidoval. Určite mu neušlo, že Ottaviani na konci svojho listu upozornil, že pápež Pius V. odsúdil každého, kto sa odvážil vztiahnuť ruku na tradičnú omšu. – A aj keď toto varovanie pred “hnevom všemohúceho Boha” bolo adresované Pavlovi VI. v tom čase, rovnako platí aj pre Františka dnes. V konečnom dôsledku je každý pápež len správcom, od ktorého bude Pán žiadať jasný účet (porov. Lk 16, 1 - 9). Za nič na svete si však neviem predstaviť, že odvrátenie sa od právd Svätého písma v doktríne a liturgii môže zodpovedať JEHO vôli. Verdikt nad týmto pontifikátom by preto mohol byť rovnako tvrdý ako tento pápež’boj proti Cirkvi.