Pápežská akadémia pre život (PAV), ktorej predsedá arcibiskup Vincenzo Paglia, nedávno vydala brožúru s názvom Piccolo lessico del fine vita (Kompaktný lexikón o konci života ), ktorú vydala Libreria Editrice Vaticana. Ide o vybraný slovník pojmov týkajúcich sa témy konca života. V brožúrke sa vyskytujú niektoré svetlé prvky, ale prevažujú oblasti temnoty.
Ako nie je možné’analyzovať všetky kritické momenty prítomné v publikácii PAV’, tento článok sa bude venovať len jednému, najkritickejšiemu bodu, ktorý je nasledovný: PAV je za eutanáziu maskovanú ako odmietnutie terapeutickej tvrdohlavosti (alebo odmietnutie nerozumnej tvrdohlavosti pri liečbe) a je za asistovanú samovraždu.
ČÍTAJTE: Nová kniha Pápežskej akadémie za život je v rozpore s učením Cirkvi o živote, sexuálnej etike
Začnime prvým problémom. Najprv si všimnime, že v brožúrke sa obmedzuje odsúdenie eutanázie, napriek tomu, že je dnes spoločenským fenoménom, zatiaľ čo absolútne prevažuje zdôrazňovanie témy terapeutickej úpornosti. Prejdime však k meritu veci.
Odmietnutie život zachraňujúcej liečby sa považuje za oprávnené s odvolaním sa na objektívny a subjektívny princíp. Objektívne kritérium sa vzťahuje na možnosť, že život zachraňujúca liečba môže predstavovať márnu liečbu. PAV túto možnosť výslovne uvádza, keď sa zaoberá ustanoveniami o predbežnej liečbe (DAT). Brožúra síce poukazuje na niektoré (ale nie všetky) štrukturálne nedostatky DAT – neaktuálnosť, nekompetentnosť deklaranta, všeobecnosť, ťažkosti s objektívnym výkladom – ale nakoniec tento nástroj schvaľuje do takej miery, že na konci brožúry dokonca navrhuje príklad formulára DAT, na ktorý sa môžu Taliani odvolávať.
Teda nielenže schvaľuje postup – ktorý sa vo všeobecnosti používa na účely eutanázie, a preto by v zásade nemal byť sponzorovaný – a jeho sprievodné javy, ako je postava splnomocnenca (rovnako problematická vzhľadom na riziká dobrovoľnej alebo nedobrovoľnej manipulácie s obsahom vyhlásení), ale dokonca považuje jeho obsah za záväzný: “Ich hodnotu nemožno chápať len v preferenčnom zmysle” (s. 36). Okrem toho pripomína taliansky zákon 219/17 bez toho, aby ho kritizoval, hoci ide o zákon jednoznačne proeutanázijný. Keďže PAV je orgánom univerzálnej cirkvi, nie je jasné, prečo sa v celej brožúre odvoláva takmer výlučne na talianske predpisy.
Prejdime však k zákonnosti odmietnutia život zachraňujúcej liečby. Vo formulári DAT navrhovanom PAV môže mať registrovaný slobodu odmietnuť “transfúziu krvi, antibiotiká, život udržiavajúcu liečbu, ako je invazívna a neinvazívna mechanická ventilácia, tracheostómia, hemodialýza a [dokonca] kardiopulmonálna resuscitácia” (s. 79). Otvára tiež možnosť odmietnuť asistovanú výživu a hydratáciu (s. 54 a 79).
PAV považuje za prípustné prerušiť tieto terapie, pretože by mohli predstavovať márnu liečbu. Je pravda, že v zriedkavých prípadoch by každá z týchto liečebných metód mohla byť zbytočná, ak nie škodlivá, ale ide len o výnimočné prípady: stav hlbokej kachexie, ktorý znemožňuje výživu a hydratáciu; pri veľmi narušenej pľúcnej štruktúre je kontraproduktívne insuflovať vzduch mechanickou ventiláciou; masívne rozdrvenie lebky po autonehode robí kardiopulmonálnu resuscitáciu zbytočnou atď.
Ale PAV si dáva pozor, aby nešpecifikoval, že ide o zriedkavé prípady a aby ich primerane exemplifikoval, a namiesto toho objasňuje, že liečbu na podporu života možno odmietnuť aj preto, že môže bežne predstavovať terapeutickú obštrukciu. Preto sú zahrnuté do DAT. Liečba udržiavajúca život je však takmer vždy účinná práve preto, že udržiava pacienta pri živote. Perspektíva, z ktorej vychádza PAV, teda nie je perspektíva zameraná na dôstojnosť osoby, ale na kvalitu života, a to až do takej miery, že medzi kritériá uvedené na pochopenie toho, či je liečba primeraná alebo nie, zaraďuje aj kvalitu vzťahov s tretími osobami a ekonomickú záťaž, ktoré abstraktne môžu byť tiež platnými ukazovateľmi, ale len v takých zvyškových prípadoch, že ani v tomto prípade nie je rozumné ich explicitne uvádzať v DAT.
ČÍTAJTE: Biskup Strickland: Cirkev má zachraňovať duše, nie poskytovať svetu ‘falošný pokoj’
PAV si je vedomá, že podľa lekárskej kazuistiky a predovšetkým vedeckej literatúry život zachraňujúce zákroky väčšinou nepredstavujú márnu liečbu. Tu sa teda uchyľuje k druhému už spomínanému kritériu, subjektívnemu kritériu, ktoré je rozhodujúcim kritériom na otvorenie dverí eutanázii: ak sa pacient domnieva, že určitá liečba je neprimeraná, potom určite predstavuje márnu liečbu, a to mimo vedeckých dôkazov.
Teda trvá na tom, že “rozhodnutie je na pacientovi” (s. 25); že liečba musí byť “kalibrovaná […] podľa kritérií […] účinnej zhody s požiadavkami pacienta” (s. 48) a s “jeho duchovnými hodnotami a potrebami” (s. 58). A ešte explicitnejšie: “Aj keby bola liečba klinicky vhodná, mohla by byť napriek tomu neprimeraná, ak by ju chorý považoval za príliš zaťažujúcu v jeho situácii. Nepodstúpiť alebo pozastaviť tieto liečebné postupy je v tomto momente nielen možné, ale, ako hovorí pápež František, ‘povinné'” (s. 64). Subjektívne hľadisko teda musí prevážiť nad objektívnym.
V súvislosti s asistovanou výživou a hydratáciou sa potom odkazuje na konkrétnu pasáž nóty Kongregácie pre náuku viery z roku 2007, ktorá tieto prostriedky podpory života považuje za neprimerané, ak ide o “nadmernú záťaž [a] výrazné nepohodlie spojené napríklad s komplikáciami pri používaní inštrumentálnych pomôcok.” Teda zriedkavé prípady.
PAV sa snaží necitovať zvyšok dokumentu, ktorý sa odvoláva na rôzne magistériálne výroky, v ktorých sa trvá na tom, že výživa a hydratácia sú takmer vždy primerané prostriedky. Nič z toho. Pre PAV sa výživa a hydratácia stávajú terapeutickou tvrdohlavosťou jednoducho vtedy, keď je na strane pacienta len “fyzický diskomfort” (s. 56), práve preto, že majú posledné slovo.
A tak po uvedení kritéria ktoré odkazuje na odbornú literatúru a skúsenosti zdravotníckeho personálu:
… sa uvádza aj druhý rad faktorov, ktorý sa týka náročnosti a udržateľnosti pre pacienta indikovaných zásahov. V súčasnosti len chorý môže odhadnúť fyzické a psychické sily, o ktorých sa domnieva, že ich má, a to aj na základe vlastných referenčných hodnôt. […] On má rozhodujúce slovo v tom, čo sa týka jeho vlastného zdravia a lekárskych zásahov na jeho tele (s. 63-64).
Textu sa na tomto mieste odvoláva na Katechizmus, v ktorom sa uvádza:
Rozhodnutia musí robiť pacient, ak je na to spôsobilý a spôsobilý, alebo v opačnom prípade tí, ktorí sú na to oprávnení zo zákona, pričom vždy treba rešpektovať rozumné želania a oprávnené záujmy pacienta (č. 1).
Pri rozhodovaní sa musí brať do úvahy aj to, či je pacient schopný rozhodovať, alebo nie. 2278).
PREČÍTAJ: Vláda klamu znamená, že musíme všetko spochybniť a plne dôverovať len Kristovi
Odkaz na Katechizmus je samoúčelný, pretože len rozumné priania a oprávnené záujmy pacienta’t.j, v súlade so spravodlivosťou, môžu byť splnené, nie nerozumné želania, ako napríklad želanie zomrieť odmietnutím určitej liečby. Samozrejme, je povinnosťou vypočuť si pacienta, či je určitá liečba únosná a nakoľko je účinná, ale konečné slovo má kritérium objektívnej prospešnosti liečby, nie subjektívne kritérium absolútneho názoru pacienta’
Nakoniec, PAV je za legalizáciu asistovanej samovraždy. V súvislosti s asistenciou pri samovražde totiž čítame:
Práve pri skúmaní týchto vzťahov [medzi etickým rozmerom a legislatívnymi riešeniami] sa môžu objaviť dôvody na spochybnenie toho, či možno za určitých okolností pripustiť sprostredkovanie na právnej úrovni v pluralitnej a demokratickej spoločnosti. […] Pomoc pri identifikácii prijateľného bodu sprostredkovania medzi rôznymi pozíciami je spôsobom, ako podporiť upevnenie sociálnej súdržnosti a širšie prevzatie zodpovednosti voči tým spoločným bodom, ktoré boli spoločne dosiahnuté (s. 70).
Myšlienku legalizácie asistovanej samovraždy vyslovil Paglia už v apríli 2023. Teraz kvalifikovať konanie ako právne legitímne znamená na morálnej úrovni považovať ho za spravodlivé. Preto PAV považuje samovraždu za morálne legálnu. Samovražda je však naopak vnútorne zlým konaním a ako taká nemôže získať žiadnu právnu legitimizáciu.
Prevzaté so súhlasom Denného kompasu.