Pápež František vydal novú encykliku o Najsvätejšom Srdci Ježišovom, v ktorej zdôrazňuje bohaté učenie Cirkvi o tejto úcte a odporúča obnoviť tradičné úkony zbožnosti a útechy k Najsvätejšiemu Srdcu, ktoré sa rodia z uznania hriechov.
Dilexit Nos je “rozdelený do úvodu a piatich nasledujúcich kapitol o ľudskej a božskej láske Srdca Ježiša Krista.”Encyklika je rozsiahla, má 40 strán a približne 227 poznámok pod čiarou.
V úvodnom odseku František poukazuje na Sväté písmo, aby povedal, že “nič nás nikdy nemôže ‘oddeliť’ od tejto lásky,” čím myslí lásku k Najsvätejšiemu Srdcu.
Jeho text sa zaoberá samotným srdcom, potom prechádza k tajomstvu Najsvätejšieho Srdca a potom k tomu, ako Cirkev svojím učením túto úctu rozvíjala. V záverečných dvoch kapitolách František poukazuje na “osobnú duchovnú skúsenosť a spoločnú misijnú angažovanosť” vo vzťahu k Najsvätejšiemu Srdcu.
Text je plný citátov z obrovského bohatstva spisov Cirkvi”o Najsvätejšom Srdci a František vo veľkej miere využíva učenie otcov, svätých a pápežov. Dáva tiež úprimné odporúčanie obnoviť praktizovanie pobožností, ako je prvý piatok a eucharistická adorácia.
V porovnaní s encyklikou Pia XII’o Najsvätejšom Srdci z roku 1956 Haurietis Aquas, ktorá je plná zmienok o hriechu a ranách, ktoré spôsobuje Najsvätejšiemu Srdcu, Dilexit Nos až ku koncu encykliky toľko nezdôrazňuje dopady hriechu. V záverečných kapitolách František obšírne komentuje potrebu zjednotenia sa s Najsvätejším a trpiacim Srdcom Kristovým, aby sa odčinili a odčinili zlyhania voči Bohu.
Podobne ako jeho apoštolská exhortácia z roku 2023 o sv. Thérèse, Dilexit Nos čitateľovi hneď udrie do očí ako omnoho teologickejšia než väčšina ostatných pápežových spisov’a je plná citátov z dejín Cirkvi’a nie z Františkovej vlastnej tvorby, ako to bolo zvykom v jeho predchádzajúcich spisoch.
Dôležitosť srdca
Ak Pius XII’v encyklike o Najsvätejšom Srdci z roku 1956 prechádza priamo k teologickému rozprávaniu, František sa v prvej kapitole – “Dôležitosť srdca” –venuje chápaniu srdca ako takého.
Odsúdil, ako moderná spoločnosť žije v “tekutom” svete “sériových konzumentov, ktorí žijú zo dňa na deň, ovládaní hektickým tempom a bombardovaní technológiami, pričom im chýba trpezlivosť potrebná na zapojenie sa do procesov, ktoré si vnútorný život svojou povahou vyžaduje.”
“Nedostatok priestoru pre srdce, ktoré sa odlišuje od našich ľudských síl a vášní vnímaných izolovane od ostatných, viedol k zakrpateniu myšlienky osobného stredu, v ktorom je láska napokon jedinou skutočnosťou, ktorá môže zjednotiť všetky ostatné,” napísal František.
Srdce, povedal, “je to, čo ma odlišuje, formuje moju duchovnú identitu a dáva ma do spoločenstva s ostatnými ľuďmi.”
Rozšírením toho, ako súčasný svet podporuje odlúčenie srdca od reality, František postavil srdce ako cestu k tomu, aby bol človek naozaj človekom: “Ak v našom srdci vládne láska, stávame sa úplným a žiarivým spôsobom osobami, ktorými máme byť, pretože každá ľudská bytosť je stvorená predovšetkým pre lásku. V najhlbších vláknach našej bytosti sme boli stvorení, aby sme milovali a boli milovaní.”
Život v súlade s náležitou ľudskou dôstojnosťou si vyžaduje “pomoc Božej’lásky,” napísal František, pretože Kristovo’Najsvätejšie Srdce “je planúcou pecou Božej a ľudskej lásky a najvznešenejším naplnením, o ktoré sa ľudstvo môže usilovať.”
Pápež poukázal aj na slávne heslo svätého Jána Henricha Newmana’cor ad cor loquitur,” s tým, že svätec pochopil, že “Pán nás zachraňuje tým, že hovorí k našim srdciam zo svojho Najsvätejšieho Srdca.”
Toto poznanie viedlo jeho, významného intelektuála, k poznaniu, že jeho najhlbšie stretnutie so sebou samým a s Pánom nepochádza z čítania alebo uvažovania, ale z jeho modlitbového dialógu, od srdca k srdcu, s Kristom, živým a prítomným.
Vychádzajúc z príhovoru pápeža Jána Pavla II. na Anjel Pána z roku 1998, František uzavrel kapitolu konštatovaním, že “Najsvätejšie Srdce je zjednocujúcim princípom celej skutočnosti, pretože ‘Kristus je srdcom sveta a paschálne tajomstvo jeho smrti a zmŕtvychvstania je stredom dejín, ktoré sú vďaka nemu dejinami spásy.’”
Činy a slová lásky
V druhej kapitole sa František’stručnejšie zaoberá spôsobom Kristovej’lásky k ľudstvu, pričom vychádza z evanjeliových úryvkov, aby vyzdvihol Kristov’súcit.
“Kristovo srdce, ako symbol najhlbšieho a najosobnejšieho zdroja jeho lásky k nám, je samotným jadrom prvotného hlásania evanjelia,” píše. “Stojí na počiatku našej viery, ako prameň, ktorý osviežuje a oživuje našu kresťanskú vieru.”
Božská výzva zjednotiť sa s Bohom (Jn 15, 4) je výzvou k Najsvätejšiemu Srdcu, komentoval František. Obsahuje aj výzvu nasledovať Krista na kríži, pretože “[k]ríž je Ježišovým’ najvýrečnejším slovom lásky,” povedal František.
Podotkol, že pochopenie Kristovej’spásnej smrti je kľúčové pre budovanie vzťahu s Bohom, tak ako to bolo pre svätého Pavla:
Srdce, ktoré tak veľmi milovalo
V nadväznosti na svoje poznámky v prvej kapitole o srdci ako symbole celej osoby František napísal, že úcta k Najsvätejšiemu Srdcu je Cirkvou podporovaná ako úcta k “celému Ježišovi Kristovi, Božiemu Synovi, ktorý sa stal človekom, reprezentovaná obrazom, ktorý zdôrazňuje jeho srdce.”
Srdce “nám hovorí o tele a pozemských skutočnostiach,” povedal a dodal, že srdce je “symbolom” Božej”lásky.
František čerpal z cirkevných otcov spolu so svätými, ktorí v priebehu dejín Cirkvi písali o Najsvätejšom Srdci. Zároveň však postuloval, že Kristova’láska z Najsvätejšieho Srdca je “trojitá” – je “nekonečnou božskou láskou,” ľudskou láskou a “rozumnou láskou.”
Tieto tri lásky nie sú “oddelené, paralelné alebo nesúvislé, ale spoločne pôsobia a nachádzajú svoj výraz v neustálej a životnej jednote,” dodal, pričom vychádzal z tém, ktoré sa nachádzajú v encyklike Pia XII’o Najsvätejšom Srdci, Haurietis Aquas.
Rozvinul tiež súvislosť medzi úctou k Najsvätejšiemu Srdcu a Najsvätejšou Trojicou, keď povedal, že “Kristus neočakáva, že zostaneme len v ňom”, ale poukazuje na Trojjediného Boha.
Cirkev, ktorá si uvedomuje krásu tejto úcty, bola viditeľná, povedal František, neustálym učením o Najsvätejšom Srdci, ktoré pokračuje až dodnes. Poznamenal, ako nedávni pápeži navrhovali túto pobožnosť ako nevyhnutnú odpoveď na rôzne krízy každej nasledujúcej epochy, pretože je to “nadmieru privilegovaný” prostriedok “udelený nám Duchom Svätým na stretnutie s Kristovou láskou.”
“Zbožnosť ku Kristovmu”srdcu je pre náš kresťanský život nevyhnutná do tej miery, že vyjadruje našu otvorenosť vo viere a adorácii voči tajomstvu Pánovej”božskej a ľudskej lásky,” napísal František. “V tomto zmysle môžeme opäť potvrdiť, že Najsvätejšie Srdce je syntézou evanjelia.”
Odporučil tradičné praktiky, ako sú prvopiatkové pobožnosti, zasvätenie sa Najsvätejšiemu Srdcu a eucharistická adorácia.
Vychádzajúc aj zo svätej Thérèse z Lisieux, František odporučil krátku ašpiráciu: “Ježišu, dôverujem ti” “Žiadne iné slová nie sú potrebné,” povedal.
Láska, ktorá sa dáva ako nápoj
Štvrtá, najdlhšia kapitola, čerpá opäť zo Svätého písma spolu s bohatstvom cirkevných’svätých spisov o Najsvätejšom Srdci v téme “osobná duchovná skúsenosť.
František zhrňuje, že “prebodnuté srdce Krista stelesňuje všetky Božie’výpovede lásky prítomné vo Svätom písme. Táto láska nie je len vecou slov, ale otvorený bok jeho Syna je prameňom života pre tých, ktorých miluje, prameňom, ktorý uháša smäd jeho ľudu.”
Cituje svätých Ambróza, Augustína, Bernarda a Bonaventúru a potom prechádza k svedectvám kanonizovaných rehoľníkov a rehoľníčok.
Svätá Katarína Sienská, píše, opisuje, ako “otvorené Kristovo srdce umožňuje živé osobné stretnutie s jeho bezhraničnou láskou,” zatiaľ čo sv. Getrúda citoval ako rozprávanie o tom, že úcta k Najsvätejšiemu Srdcu je úctou najmä pre časy “starnúceho a vlažného sveta.”
František ďalej cituje zbožné spisy a učenie svätých Františka Saleského, Jany de Chantal, Margity Márie Alacoque, Clauda de La Colombière, Charlesa de Foucald a Thérèse z Lisieux.
Takisto aj viacerých jezuitských svätcov spolu s nedávno kanonizovanými členmi Triumfálnej cirkvi, ako je svätý páter Pio. Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu, píše František, “sa znovu objavuje na duchovnej ceste mnohých svätcov, ktorí sa od seba navzájom dosť líšia; u každého z nich nadobúda táto úcta nové odtiene.”
Takisto osobitne spomenul utrpenie, ktoré znášal Kristus, a “prirodzenú” túžbu katolíckych veriacich odpovedať láskou na Najsvätejšie Srdce, ktoré toľko trpelo za ľudstvo:
Srdce zmŕtvychvstalého Pána si zachováva znaky toho úplného sebadarovania, ktoré pre nás znamenalo intenzívne utrpenie. Je teda prirodzené, že veriaci chcú odpovedať nielen na toto nesmierne vyliatie lásky, ale aj na utrpenie, ktoré sa Pán rozhodol znášať kvôli tejto láske.
Vzhľadom na to František odporúča obnoviť prax obetovania “útechy” Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Pri jednej z mála zmienok o hriechu v texte František poznamenal, že hriech je ďalším základom pre podporu takýchto skutkov zadosťučinenia Bohu: “Pridajme k tomu uznanie našich vlastných hriechov, ktoré Ježiš vzal na svoje ubolené plecia, a našu nedostatočnosť tvárou v tvár tej nadčasovej láske, ktorá je vždy nekonečne väčšia.”
Dalej vyzdvihol “neoddeliteľné a vzájomne sa obohacujúce aspekty” tajomstva Krista a Najsvätejšieho Srdca, a to “spojenie s Kristom v jeho utrpení a silu, útechu a priateľstvo, ktoré s ním prežívame v jeho vzkriesenom živote.”
Prirodzená túžba utešiť Krista, ktorá sa začína naším zármutkom pri rozjímaní nad tým, čo pre nás vytrpel, rastie s úprimným priznaním našich zlozvykov, nátlakov, pripútaností, slabej viery, márnych cieľov a spolu s našimi skutočnými hriechmi aj neschopnosti nášho srdca odpovedať na Pánovu’lásku a jeho plán pre náš život. Táto skúsenosť sa ukáže ako očisťujúca, pretože láska potrebuje očistenie slzami, ktoré nás nakoniec zanechajú viac túžiacimi po Bohu a menej posadnutými sebou samými.
Láska pre lásku
Kým štvrtá kapitola sa zameriavala na osobný vzťah s Najsvätejším Srdcom, František venoval piatu kapitolu zbožnosti a zjednoteniu s Kristom v kolektívnom štýle. Opäť vychádzal zo Svätého písma a z predchádzajúceho učenia Cirkvi”
Pomenul, že pobožnosť môže podporovať “bratstvo”, František vychádzal z Jána Pavla II. a poznamenal, že kolektívna úcta k Najsvätejšiemu Srdcu je vhodným spôsobom odčinenia zla v spoločnosti: “Uprostred devastácie spôsobenej zlom si Kristovo srdce želá, aby sme s ním spolupracovali na obnove dobra a krásy nášho sveta.”
Takáto náprava, píše František, je “rozšírením Kristovho srdca.”
“Dobré úmysly nestačia,” povedal. “Musí tu byť vnútorná túžba, ktorá nájde vyjadrenie v našich vonkajších skutkoch.”
Pontifik na záver predniesol výzvu čerpanú zo spirituality sv. Thérèse a jej túžby po šírení Kristovej lásky: “Navrhujem, aby sme rozvíjali tento prostriedok pokánia, ktorý jedným slovom znamená ponúknuť Kristovmu srdcu novú možnosť šíriť v tomto svete plamene jeho vrúcnej a milosrdnej lásky.”
Pripomenul tiež, že skutky lásky musia byť v konečnom dôsledku zakorenené v Bohu a musia byť “živené vlastnou láskou Krista””
Táto láska k Bohu a k Najsvätejšiemu Srdcu je vo svojom jadre spoločným úsilím, napísal František a citoval z Božieho príkazu milovať sa navzájom na spôsob Božej lásky k človeku.
V závere encykliky sa trochu náhle vzdialil od teologického jazyka predchádzajúcich pasáží a uviedol, že v texte zdôrazňuje kresťanské korene svojich predchádzajúcich encyklík Laudato Si’ a Fratelli Tutti.
“Prosím nášho Pána Ježiša Krista, aby nám doprial, aby jeho Najsvätejšie Srdce aj naďalej vylievalo prúdy živej vody, ktoré môžu zahojiť zranenia, ktoré sme spôsobili, posilniť našu schopnosť milovať a slúžiť druhým a inšpirovať nás k spoločnej ceste za spravodlivým, solidárnym a bratským svetom,” uzavrel František.