Dnešný úryvok z evanjelia nám ponúka užitočný pohľad, keď sme svedkami takmer úplného zrútenia morálnej infraštruktúry národa, ktorý milujeme, a snažíme sa ho znovu vybudovať na pevných základoch slobody:
S Ježišom cestovali veľké zástupy, On sa obrátil a oslovil ich: “Ak niekto prichádza ku mne bez toho, aby nenávidel svojho otca a matku, ženu a deti, bratov a sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. Kto nenesie svoj kríž a nejde za mnou, nemôže byť mojím učeníkom. Kto z vás, ktorí chcete postaviť vežu, si najprv nesadne a nevypočíta náklady, aby zistil, či na jej dokončenie stačí? Inak, keď položí základy a zistí, že nie je schopný dielo dokončiť, mali by sa mu prizerajúci vysmiať a povedať: ‘Tento začal stavať, ale nemal prostriedky na dokončenie.’ Alebo ktorý kráľ pochodujúci do bitky by si najprv nesadol a nerozhodol sa, či s desaťtisíc vojakmi môže úspešne čeliť inému kráľovi, ktorý naňho postupuje s dvadsaťtisíc vojakmi? Ale ak nie, kým je ešte ďaleko, pošle delegáciu, aby ho požiadala o mierové podmienky. Tak isto nikto z vás, kto sa nezriekne všetkého svojho majetku, nemôže byť mojím učeníkom.” (Lukáš 14, 25-33)
Máme pred sebou vežu, ktorú musíme postaviť, a veľa práce, keď sa snažíme zastaviť úpadok národa, ktorý milujeme, a obnoviť jeho morálne základy, aby sme znovu zabezpečili budúcnosť slobody pre naše deti a vnukov. Musíme si spočítať náklady. Sme zapojení do duchovnej vojny o duše mužov a žien; v skutočnosti samotné prežitie národa, ktorý milujeme, môže visieť na vlásku. Vždy však musíme mať na pamäti, že tento boj je v podstate duchovný. Apoštol Pavol napísal kresťanom v Efeze:
“Oblečte si celú Božiu výzbroj, aby ste mohli odolať úkladom diabla. Veď nebojujeme proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, proti mocnostiam, proti svetským vládcom tejto prítomnej tmy, proti duchovným zástupom zloby v nebesiach. Preto si vezmite celú Božiu výzbroj, aby ste mohli odolať v zlý deň a po vykonaní všetkého obstáť.” (Ef 6,12.13)
Kresťanom v Korinte napísal: “Lebo hoci žijeme vo svete, nevedieme svetskú vojnu, lebo zbrane nášho boja nie sú svetské, ale majú božskú moc ničiť pevnosti.” (2 Kor 10,4.5)
Tento boj, ktorý ako kresťania vedieme v súčasnej západnej kultúre, zahŕňa stret svetonázorov, osobných a firemných, a konkurenčných definícií ľudskej slobody. Nezabúdajme, že v kruhoch kultúrnych a sociálnych revolucionárov sú kresťania (aspoň tí ortodoxní, veriaci) často prezentovaní ako neosvietení, ktorí údajne vnucujú svoj pohľad ostatným.
Naše postoje k dôstojnosti každého ľudského života, manželstvu, rodine, autentickej slobode a povahe pravdy ako objektívnej sú tým, čo v skutočnosti oslobodzuje ľudí z otroctva neusporiadaných chúťok. Tieto pravdy sú objektívne pravdivé pre všetkých mužov a ženy. Boli sme stvorení pre vzťahy. Boli sme stvorení pre autentickú lásku a ľudský rozkvet – v rodine a v spoločnosti založenej na rodine.
Raná Cirkev, rovnako ako Cirkev v našich dňoch, bola vyslaná do kultúr plných ľudí, ktorí si mysleli, že sú mimoriadne pokrokoví vo svetle umenia a vedy svojej doby. Napriek tomu tieto kultúry praktizovali primitívne formy potratov a dokonca aj obnažovanie, čo bola prax ponechávania nechcených detí na skalách, aby ich zjedli dravé vtáky alebo aby ich vybrali obchodníci s otrokmi. Sloboda bola pre nich zakorenená v predstave moci nad ostatnými a v práve robiť si, čo sa im zachce.
Stačí si prečítať starokresťanské rukopisy, napríklad List Diognetovi, správy svätého Justína mučeníka alebo mnohé iné ranokresťanské pramene, aby sme sa dočítali o kultúrach, ako je tá, v ktorej žijeme dnes. Aj to boli kultúry užívania, kde sa s ľuďmi zaobchádzalo ako s majetkom – kultúry nadbytku, kde sa sloboda vnímala ako moc nad druhými a bezuzdná licencia sa maskovala ako sloboda, čo mnohých viedlo k tomu, čo apoštol Pavol nazval otroctvom hriechu.
Naša súčasná kultúra je čoraz viac pohanská. Mnohí bohovia a bohyne starých pohanských režimov podporovali život plný sebeckého nadbytku, homosexuálnych praktík a hedonizmu, ktorý sa maskoval ako sloboda. V mýtoch, ktoré sa o nich rozprávali, sa títo bohovia správali podobne. Argumenty sa znovu objavili aj dnes, len mýty, poklony a sochy sú iné.
Počiatoční kresťania neukazovali len prstom a nebúrili sa proti pohanom svojej doby, keď sa snažili dosiahnuť obrátenie týchto kultúr. Hlásali slobodu, ktorú našli v Ježišovi Kristovi, všetkým, ktorí ich chceli počúvať – a dokazovali ju svojím presvedčivým a príťažlivým svedectvom života.
Žili v monogamných manželstvách, vychovávali svoje deti ako verných kresťanov a dobrých občanov a išli do sveta svojej doby s ponukou nového spôsobu života. Tento “spôsob” (tak ho najprv nazvali prvotná Cirkev) predstavoval úplne iný svetonázor, než aký prijímali pohania.
Radosťou, hrdinskou cnosťou a čestnosťou hovorili a žili prví kresťania iným spôsobom, a to priamo uprostred tej staršej pohanskej kultúry. V dôsledku toho niekedy vzbudzovali nepriateľstvo. Niektorí z nich boli umučení v červenom mučeníctve preliatej krvi. Nespočetné množstvo ďalších sa pridalo do vlaku toho, čo sa kedysi nazývalo bielym mučeníctvom, tým, že žili životom obetavého svedectva a služby v kultúre, tvrdo pracovali a zostali verní až do konca dlhého života stráveného v misionárskej námahe.
Pomaly sa obracali a krstili nielen malé počty pohanov, ale nakoniec ich nasledovali aj ich vodcovia a celé národy. Výsledkom bolo, že kresťanský svetonázor začal ovplyvňovať spoločenský poriadok. “súboj slobôd” pokračoval, ale klíma sa výrazne zmenila.
Práve kresťanská viera, životný štýl a praktiky týchto kresťanov si začali získavať srdcia mužov a žien. Kultúry, v ktorých kedysi dominovali pohanské praktiky, ako napríklad polygamia, aktívne homosexuálne praktiky, obnažovanie a potraty, sa začali dramaticky meniť a táto dynamika pokračovala po celé stáročia.
Bolo to kresťanstvo, ktoré učilo takým novým pojmom, ako je dôstojnosť každého človeka a jeho rovnosť pred jediným Bohom. Kresťania hlásali dôstojnosť ženy, dôstojnosť čistého manželstva a posvätnosť rodiny.
Bolo to kresťanstvo, ktoré zaviedlo chápanie slobody nie len ako slobody od, ale ako slobody pre zodpovedný a čestný život. Kresťania trvali na tom, že sloboda sa musí uplatňovať s odkazom na morálny kódex, na zákon, ktorý je vyšší ako cisár alebo pohyblivý piesok verejnej mienky.
Práve kresťania pochopili, že správne uplatňovaná voľba znamená vždy si vybrať to, čo je správne, a že sloboda uplatňovať túto voľbu so sebou prináša povinnosť a záujem o druhého. Napríklad kresťania sa rozhodli, že keď ostatní utekali pred ničivými epidémiami, zostanú v mestách a budú sa starať o chorých a umierajúcich.
Jich viera predstavovala ucelenú a presvedčivú odpoveď na existenciálne otázky, ktoré trápili starých ľudí, ako napríklad prečo existujeme a ako sme sa sem dostali. Aký bol zmysel života? Otázky ako napríklad, ako sa na svete objavilo zlo a prečo sme sa nemohli vždy správne rozhodnúť. Aká sila nás zrejme poháňa k zlu a ako by sme sa mohli oslobodiť od jej moci?"
Kresťanská filozofia začala prekvitať a pod vplyvom kresťanského svetonázoru sa rozvíjalo aj umenie. Filozofia vlády a ekonomická teória začali byť ovplyvňované týmito princípmi odvodenými z kresťanského svetonázoru. Teraz sme opäť povolaní premeniť našu vlastnú americkú a západnú kultúru zvnútra.
Musíme postaviť vežu. Musíme vstúpiť na bojové pole. Musíme byť vernými občanmi, kandidovať na úrad, ak sme na to povolaní, a nikdy sa nevzdávať boja v súdnej sieni, v triede alebo na obchodnom trhu, a to všetko za skutočné spoločné dobro. Naša sociálna a kultúrna misia nie je alternatívou. Nemôžeme sa stiahnuť do náboženských get, obrazne ani doslovne.
Naše poslanie v kultúre leží v srdci toho, čo znamená byť kvasom, svetlom, soľou a dušou sveta – tak ako to učili prví kresťania. Musíme však pamätať na to, že úloha, pred ktorou stojíme, je v jadre najprv duchovným zápasom, ktorý sa najprv vyhrá v modlitbe, vykročí do nového kresťanského misijného hnutia presvedčivým svedectvom živého, ortodoxného, verného kresťanstva, ktoré je kultúrne pútavé, relevantné a presvedčivé pre nových pohanov našej doby.
Súčasné znovuzrodenie antického pohanstva nie je cestou k autentickej ľudskej slobode a rozkvetu, ale k biede. Kresťanské chápanie dôstojnosti každého ľudského života a pravdy o manželstve a rodine nie je nejakou zastaranou predstavou minulej éry, ale rámcom pre budúcnosť skutočnej slobody. Žijeme v novom misionárskom veku.
Kresťanský spôsob života premenil kresťanstvo z malej sekty na hlavnú dominantnú vieru doby. Premenilo svet prvého a druhého tisícročia. To isté môže urobiť a urobí aj v treťom tisícročí. Nemôžeme – nesmieme a nebudeme – ustupovať pred kultúrou.
Musíme rozložiť časti. Potrebujeme vežu, z ktorej budeme môcť kričať oslobodzujúcu pravdu dobe, ktorá podľahla toľkým lžiam. Vežu, z ktorej budeme môcť vidieť na pole boja, ktoré leží pred nami, a vytýčiť smer, ktorým sa budeme uberať k budúcnosti autentickej ľudskej slobody a rozkvetu.
Modlime sa jeden za druhého, aby sme boli silní a odvážni v boji, ktorý nás čaká. Je čas postaviť vežu. Je čas vyraziť na pole a zapojiť sa do boja.