Poznámka redaktora: Tento článok je druhou časťou štvordielnej štúdie o chápaní katolíckej náuky o stvorení v porovnaní s moderným vedeckým tvrdením o evolúcii ľudstva. Prvú časť nájdete TU.
Po tom, ako budúci pápež Pius XI. stanovil teologický dôvod osobitného stvorenia Adama, tela a duše, obracia svoju pozornosť na hypotézu evolúcie človeka:
Teória transformizmu alebo evolucionizmu je v rozpore s vyloženými bodmi náuky, pretože, ako sme už povedali, je vytvorená na vysvetlenie pôvodu človeka. Túto teóriu, ktorá nebola neznáma starým materialistom, na začiatku tohto storočia znovu prebudil Francúz Lamarck (1741 - 1829), pestoval a skrášľoval Angličan Darwin (1809 - 1881) a rozšíril ju Nemec Häckel. Kvôli stručnosti a jasnosti však treba rozlíšiť niektoré veci, a to: samotnú teóriu premeny druhov; dôvody, ktorými je údajne podložená; prostriedky, ktorými k premene došlo; napokon predpoklady, z ktorých celá teória vychádza. Samotná podstata teórie, ako sa tu berie, sa dá zredukovať na tvrdenie transformistov, že človek, aspoň čo sa týka tela, má svoj prvý a bezprostredný pôvod nie z určitého priameho pôsobenia Boha, ale z nižšieho živočícha prostredníctvom postupnej a postupnej premeny alebo vývoja druhov.
Budúci pápež správne identifikuje hlavné argumenty v prospech evolúcie človeka:
Prvý dôvod je anatomicko-fyziologický a vychádza z podobnosti medzi ľudským telom a telami živočíchov (jednotka konfigurácie a usporiadania, všeobecne známa ako jednotka poschodia). “Ani,” Darwin hovorí, “nie je správne veriť, že toľko jedincov najväčšej z každej prírodnej triedy bolo stvorených s takými zjavnými, ale klamlivými náznakmi spoločného pôvodu všetkých z jedného predka.” Transformisti tiež spájajú anatomickú podobnosť s fyziologickou podobnosťou. Druhý dôvod je embryogénny; hľadá sa totiž na základe vývoja ľudského plodu (ontogenézy), keďže ten v rôznych štádiách rekapituluje najdlhšie epochy premeny od druhu k druhu (fylogenézy). To je ten základný biogenetický zákon, vďaka ktorému si Häckel gratuluje, akoby položil nový základ darvinizmu a objavil skutočné účinné príčiny, od ktorých závisí evolúcia všetkých jedincov. Napokon, tretí dôvod vyvodzujú transformisti z prítomnosti niektorých častí v ľudskom tele, ktoré, keď sa javia ako úplne zbytočné a považujú sa za pozostatky alebo rudimenty kedysi existujúcich orgánov, by sa mali dať vysvetliť len tak, že pripustia odvodenie premenou druhov.
Ale ak sa hľadajú prostriedky pomocou ktorých došlo k premene tohto druhu, transformisti pripisujú viac. Ako totiž hovorí Lamarck spolu s Häckelom, živé bytosti začínajú z hrubej hmoty prostredníctvom spontánneho alebo heterogénneho vzniku, a z toho sa snažia vysvetliť prvý začiatok života v prírode. Darwin však priznáva, že o prvom začiatku života nič nevie, a preto sa od tohto bodu zdržiava. Lamarck učí, že na vysvetlenie postupnej evolúcie by sa mali vytvárať nové orgány, ktorých vývoj a aktívna sila sú vždy primerané na vykonávanie alebo používanie, a to prostredníctvom modifikácie prídavných orgánov, ktoré vznikajú z nových potrieb a zodpovedajúceho úsilia; ale to, čo sa raz v nejakom organizme získalo, sa prenáša a zachováva prostredníctvom generácie; pretože život sám vždy smeruje k rastu živých tiel.
Darwin nezavrhol prostriedky tohto druhu evolúcie, ale pridal niekoľko ďalších: konkrétne prirodzený výber, boj o existenciu a prežitie najsilnejších: tiež pohlavný výber v kombinácii so zákonmi korelácie, dedičnosti, divergencie a stálosti.
Všetky tieto teórie však niektorí považovali za nedostatočné, pretože prezentujú premenu druhov ako uskutočňovanú len postupne a pod vplyvom vonkajších činiteľov. Títo, zachovávajúc pôvod všetkých druhov z niekoľkých primitívnych foriem, tvrdia, že nové druhy sa niekedy objavili náhle a akoby skokom z nižších druhov, a to nie bez vplyvu vonkajších činiteľov, ale najmä v dôsledku určitých neznámych zmien vlastných jedincom daného druhu.
Nakoniec, predpoklady transformizmu, pokiaľ je rozšírený na človeka, sú dva, a to: premenlivosť druhov a obrovská, dokonca neurčitá starobylosť človeka; okrem toho je každému jasné, že tieto dva [predpoklady] transformistov sú úplne nedostatočné.
Nynie, zdá sa, že tieto možno povedať o vyloženej teórii, a to: nie je nič, čo by dokazovalo jej dôvody; prostriedky sú sčasti svojvoľné, sčasti absurdné, ale celkovo nedostatočné a neschopné; domnienky sú buď bezdôvodné alebo alebo nepravdivé; napokon celé tvrdenie teórie odporuje určitým princípom filozofie a faktom zisteným v prírodných vedách samotných.
Teda po prvé, dôvody transformistov nič nedokazujú: Prvý dôvod nič nedokazuje; pretože podobnosť, či už anatomická alebo fyziologická, medzi človekom a zvieraťom nie je taká veľká, ako tvrdia transformisti; a to, čoho sa táto podobnosť skutočne týka, sa vedecky nevysvetľuje prostredníctvom nejakej pôvodnej typickej jednoty tvaru, ale jednak zhodou oboch do jedného rodu, a tiež rôznym uplatnením tých istých mechanických zákonov podľa požiadaviek rôznych prípadov.
Čítajte: Ako by mali katolíci uvažovať o možnosti mimozemského života?
Budúci pápež tu vyslovuje rovnaký postreh, aký už viackrát vyslovila biologička Pamela Ackerová – a síce, že forma nasleduje funkciu, takže podobné znaky u rôznych organizmov, ako napríklad päťpočetné končatiny u ľudí a veľrýb, sa dajú rozumnejšie vysvetliť ako dôkaz spoločného dizajnéra než ako dôkaz spoločného pôvodu z jednobunkového organizmu.
Nie je ani embryogénny systém platnejší. V prvom rade sa bezdôvodne tvrdí, že vývoj ľudského embrya je krátkym opakovaním dlhého vývoja druhu, z ktorého nakoniec vznikol človek.
Häckel, ktorý už usporiadal genealogický strom človeka (samozrejme, podľa vlastnej metódy), objavil toľko medzier a rozporov, že bol nútený uchýliť sa k určitým falzifikáciám alebo inováciám embryonálneho vývoja, ktoré príroda sama robí tak často, že skutočne možno povedať, že samotná ontogenéza pozostáva z akejsi palingenézy a cenogenézy (2).20
Ďalej sa nemenej bezdôvodne, ale skôr úplne nepravdivo tvrdí, že ľudské embryo prechádza pravými metamorfózami z jednej živočíšnej formy do druhej a že medzi jeho rôznymi postupnými formami a konečnými formami nižších živočíšnych rádov prevládajú pravé totožnosti. V skutočnosti to, čo je bytím a čo možno len potvrdiť, je postupný vývoj embrya a určité postupné analógie, ktoré neboli neznáme ani starým aristotelovcom. Okrem toho živočíšny organizmus, ktorý podľa súčasnej prírodnej ekonómie nevzniká náhle a dokonale, ale postupne súbežnými druhotnými príčinami, od začiatku len prevažujú všeobecnejšie znaky živočíšnosti a postupne sa zdobí špecifickými; to, čo je ľahko pochopiteľné, stačí na vysvetlenie spomínaných podobností a analógií. Ten, kto pripúšťa tieto pravé metamorfózy a totožnosti, predpokladá skôr ľahostajnosť ľudského zárodku voči vzniku akéhokoľvek živočícha; to je však v úplnom rozpore s nepretržitou skúsenosťou. Samozrejme, neexistuje dostatočné vysvetlenie tejto skúsenosti, pokiaľ sa nepredpokladá nejaký princíp špecifickej odlišnosti v samotnom zárodku.
Teda ak sa pripustí aj tá najväčšia embryogénna podobnosť, môže byť len materiálna a takpovediac povrchná.
Vskutku, takú podobnosť, akou sa chvália transformisti, nemožno pripustiť, ako to vyplýva z najpresnejších pokusov, pričom niekoľko z nich vykonal pred nie mnohými rokmi (1876) Th. Bischoff v Münich Academy. Vyplýva to aj z mnohých falzifikátov, ktoré najskúsenejší prírodovedci objavili v Häckelových’maľovaných tabuľkách.
Komentujúc podvodný charakter Häckelových’“dôkazov” o evolúcii človeka, Christian Bergsma poznamenáva:
Ratti je jedným z prvých Haeckelových súčasníkov, ktorí spolu s Carlom Semperom a Wilhelmom Hisom upozornili na jeho podvodné maľby a náčrty. Ratti sa odvoláva aj na nemeckého jezuitského filozofa pátra Tilmana Pescha, ktorý napísal scholastickú a interdisciplinárnu kritiku Haeckela. Mnohí ďalší súčasníci by ho nasledovali. V roku 1911 Haeckel reagoval tirádou namierenou najmä proti svojim katolíckym kritikom, keď napísal:
“Obvinili ma z úmyselného klamstva a falšovania, pretože som schematizoval obrazy embryí. Pod pojmom ‘schematizovať’ mám na mysli, že som vynechal nepodstatné prírastky a silne zdôraznil podstatné tvarové vzťahy. Nedostatky som sem-tam doplnil aj porovnávacou syntézou.” [1]
Samozrejme, Haeckel pri týchto slovách v podstate priznáva, že zveličil časti embryí, aby sa podobnosť javila ako zjavná tam, kde by inak nebola, pridal znaky z iných embryí tam, kde chýbali, aby vytvoril dojem podobnosti, a vymazal niektoré znaky, ktoré by podľa neho oslabili jeho argumentáciu; skrátka, zaoberal sa falzifikáciou. Pod pojmami “nepodstatné,” “podstatné,” alebo “nedostatky,” rozumie len to, čo je takto z hľadiska jeho vlastného predpokladaného argumentu. V roku 1915 publikoval jezuitský biológ o. J. Assmuth rozsiahly prehľad doterajších Haeckelových”skreslení.[2]
Katolícka odveta voči Haeckelovi nebola nevyprovokovaná. Haeckel so súhlasom Darwina’[3], používa Darwin’s teóriu ako nástroj protikatolíckej polemiky v kontexte nemeckého Kulturkampfu, obdobia, keď boli katolíci prenasledovaní štátom:
“Teraz sa skutočne tešíme neobyčajnému potešeniu, keď vidíme ‘väčšinu kresťanských biskupov’ a jezuitov vo vyhnanstve a vo väzení za ich neposlušnosť voči štátnym zákonom … V tejto mohutnej ‘kultúrnej vojne, ’ … sa mi zdá, že v boji za pravdu nemožno na pomoc priviesť lepšieho spojenca ako antropogenézu.[4]”
“História evolúcie je ťažkým delostrelectvom v boji za pravdu. Celé rady dualistických sofizmov padajú pred monistickou filozofiou ako pred výstrelom z delostreleckej reťaze a hrdá štruktúra rímskej hierarchie, tá mocná pevnosť neomylného dogmatizmu, sa rúca ako domček z kariet. Celé knižnice cirkevnej múdrosti a falošnej filozofie sa rozplynú, len čo ich uvidíme vo svetle, ktoré poskytujú dejiny evolúcie. Samotná militantná cirkev o tom podáva najvýraznejšie dôkazy, pretože nikdy neprestane klamať jasné fakty histórie ľudských zárodkov a odsudzuje ich ako ‘diabolské výmysly materializmu.’”[5]
Darwin zostal blízkym Haeckelovým priateľom a vysoko hodnotil Haeckelovu’prácu Vývoj človeka, pričom ju považoval za porovnateľnú so svojou vlastnou prácou Schodisko človeka.[6]
1. časť seriálu o pápežovi Piovi XI’s štúdiu o stvorení nájdete ZDE.
Prevzaté so súhlasom Kolbeho centra pre štúdium stvorenia.