- Prijímanie Eucharistie je vyhradené pre tých bez smrteľného hriechu.
- Cirkev učí, že Eucharistia nie je právom, ale posvätným darom.
- Odmietnutie prijímania nie je trest, ale uznanie nehodného stavu.
- Tradičná katolícka viera zdôrazňuje potrebu dôstojnej prípravy na prijatie.
Katolícky kňaz z Chicaga sa v príspevku, ktorý uverejnila skupina podporujúca LGBT, ohradil proti katolíckej náuke o prijímaní svätého prijímania, keď povedal, že to nie je “odmena pre spravodlivých.
Katolícky kňaz z chicagskej arcidiecézy v príspevku pre LGBT skupinu Outreach otca Jamesa Martina’vyzval: “LGBTQ katolíci, ste vítaní na liturgiách Veľkého týždňa.”
Vyzývajúc LGBT jednotlivcov, aby sa zúčastnili na Posvätnom trojdní a podieľali sa na ňom, otec Michael Trail načrtol konkrétne spôsoby, ako tak môžu urobiť na každej z liturgií vo Veľkom týždni.
Tento spôsob zahŕňal aj radu, ako prijať sväté prijímanie, ktoré Trail opísal ako niečo, čo môžu prijať všetci bez toho, aby sa vyžadovala správna dispozícia:
Svätá omša Večere Pánovej’je pozvaním, aby ste si uvedomili, že Boh sa nebojí vášho príbehu. Eucharistia nie je odmenou pre spravodlivých – je to pokrm na cestu, potrava pre unavených. Patríš k stolu. Nie ako hosť, ale ako rodina.
V posledných rokoch sa takéto argumenty rozšírili, pričom mnohí navrhujú, aby sa prijímanie svätého prijímania nevnímalo ako niečo, čo je vyhradené pre pár vyvolených, ktorí majú na to nárok. Tento argument sa objavil najmä v súvislosti s pripustením politikov podporujúcich potraty k svätej Eucharistii.
Najmä takéto tézy použil pápež František pri viacerých príležitostiach. “Eucharistia nie je odmenou svätých, ale chlebom hriešnikov. Preto nás [Kristus] vyzýva: ‘Nebojte sa!" Vezmite a jedzte, ’” povedal František v roku 2021 vo výrokoch označených za rozporné s Tridentským koncilom.
Tiež opísal “hypotézu” v rozhovore z roku 2021, podľa ktorej môžu kňazi podávať Eucharistiu politikom podporujúcim potraty, pričom naznačil, že kňazi môžu byť “blízki, nežní a podávať prijímanie.” František zároveň odsúdil klerikov, ktorí podľa neho “prekračujú pastoračný rozmer” a “stávajú sa politikmi” tým, že odopierajú prijímanie odporcom katolíckej viery.
Právo pre všetkých alebo poklad pre niektorých?
Katolícka cirkev naopak učí, že prijímanie Eucharistie nie je nejakým nedotknuteľným právom, na ktoré si môže robiť nárok ktokoľvek, ale je skôr niečím vyhradeným pre tých členov Cirkvi, ktorí vedome nemajú na duši škvrnu nevyriešeného smrteľného hriechu.
To je pretože Svätá Eucharistia nie je len chlieb alebo víno, ale – po okamihu konsekrácie – telo, krv, duša a božstvo Ježiša Krista.
Ako také, prísne pravidlá prijímania svätého prijímania sú z úcty ku Kristovej osobe, ako aj k nesmrteľnej duši prijímajúceho.
Samotné slovo “prijímanie” označuje, že prijímajúci je vlastne v spoločenstve s Kristom – v spojení, ktoré je nemožné pri prítomnosti smrteľného hriechu na duši človeka”.
Podmienky dôstojného prijatia Eucharistie sú dve: byť v stave milosti – to znamená nepristupovať k oltáru s vedomím, že má človek na svedomí neodpustené smrteľné hriechy – spolu s vhodnou prípravou a dodržiavaním stanoveného času pôstu.
Tridentský koncil jasne hovorí, že dôstojná príprava na prijatie Eucharistie je nevyhnutná, a odsudzuje názor, že samotná viera je prijateľnou prípravou:
Ak niekto hovorí, že iba viera je dostatočnou prípravou na prijatie sviatosti najsvätejšej Eucharistie: nech je anatémou. A aby taká veľká sviatosť nebola prijatá nehodne, a teda na smrť a odsúdenie, tento svätý koncil nariaďuje a vyhlasuje, že sviatostnú spoveď musia nevyhnutne vopred vykonať tí, ktorých svedomie je zaťažené smrteľným hriechom, nech sa považujú za akokoľvek skrúšených. Ak navyše niekto učí opak, alebo káže, alebo tvrdohlavo tvrdí, alebo sa dokonca verejne disputáciou opováži obhajovať opak, už touto skutočnosťou je exkomunikovaný. (Tridentský koncil, XIII. zasadanie, kán. 11; Denz. 893)
Cirkev teda učí, že na prijatie svätého prijímania sa vyžaduje “de fide” – t. j. z viery – stav milosti.
Vedomá si padlej prirodzenosti človeka a jeho sklonu k hriechu, svätá Matka Cirkev nestanovuje, aby bol človek pri prijímaní svätého prijímania bez všedných hriechov.
Zakázala však prijímať v stave smrteľného hriechu. Kánon 915 cirkevného práva’poznamenáva: “Tí, ktorí boli exkomunikovaní alebo interdikovaní po uložení alebo vyhlásení trestu, a iní, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavnom ťažkom hriechu, nemajú byť pripustení k svätému prijímaniu.”
Takisto aj Tridentský koncil, čerpá pritom zo svätého Pavla:
Kto nehodne je a pije, sám sebe jedáva a pije súd. Preto ten, kto chce komunikovať, by si mal pripomenúť apoštolské prikázanie: Nech sa človek osvedčí. Cirkevný zvyk však vyhlasuje, že tento nevyhnutný dôkaz je, že nikto, kto si je vedomý smrteľného hriechu, nech sa sám sebe zdá akokoľvek skrúšený, nemá pristupovať k posvätnej Eucharistii bez predchádzajúcej sviatostnej spovede.
Komentujúc zákony Cirkvi’kardinál Raymond Burke vysvetlil, že “odopretie svätého prijímania nie je cirkevným trestom, ale uznaním objektívne nehodného stavu osoby pristúpiť k prijatiu svätého prijímania.”
Odmietnutie svätého prijímania “je jednoznačne úsudkom o správnej dispozícii na prijatie svätého prijímania. Nie je to’trest: je to’jednoducho uznanie, že človek nie je pripravený pristúpiť k prijatiu nášho Pána vo svätom prijímaní,” zopakoval minulý rok.
Veľká Tradícia Cirkvi’vzácne stráži svätú Eucharistiu ako cenný poklad, a to je zrejmé aj z opisných výrazov, ktoré sa pre ňu používajú, hoci výraz “chlieb hriešnikov” do tejto Tradície nápadne nepatrí.
Pre sviatostné Kristovo telo a krv existuje mnoho názvov: Eucharistia, Najsvätejšia sviatosť, Najsvätejšia sviatosť oltárna, sväté prijímanie, skutočná prítomnosť, chlieb života, anjelský chlieb, nebeský chlieb, živý chlieb. Azda najbližšie k “chlebu hriešnikov” má svätý Tomáš Akvinský’ titul “Chlieb ľudí” (ako sa píše v hymne Panis Angelicus). Svätý Tomáš však v žiadnom zo svojich spisov nenaznačuje, že by verejné osoby v objektívnom stave ťažkého hriechu mohli prijímať Najsvätejšiu sviatosť.