Potrebujeme "veľkopiatkovú politiku", aby sme sa postavili na stranu nevinných, keď trpia

Jeden z najväčších mysliteľov 20. storočia bol francúzsky antropológ René Girard, ktorý pri skúmaní mýtov v mnohých kultúrach dospel k závažným a znepokojujúcim záverom. Čítanie príbehov národov zo všetkých kútov Zeme spolu so Západom’a ich porovnávanie so skutočnými historickými udalosťami ho naučilo jednej hlavnej pravde o ľudskej spoločnosti: Je poháňaná a rozdrobená povahou ľudskej túžby. Učíme sa, čo chceme, keď vidíme, čo majú iní ľudia, čo nás zvádza k tomu, aby sme sa im to pokúsili vziať. V kresťanskom ponímaní je to závisť, ktorú Tomáš Akvinský považoval za najhorší zo siedmich smrteľných hriechov. V skutočnosti to bola satanova závisť voči Bohu, ktorá ho viedla k vzbure, a závisť voči Adamovmu šťastiu, ktorá ho viedla k zlákaniu našich prvých rodičov do hriechu.

Girard sa na veci nepozeral v kresťanskom ponímaní, zatiaľ nie. Keď začínal svoju akademickú kariéru, bol štandardným sekulárnym francúzskym intelektuálom. Ale pri štúdiu ľudských mýtov’a čítaní dejín videl, že sa stále opakuje ten istý vzorec: Ľudia sa navzájom napodobňujú a vzniká konflikt. Nie každý môže byť top dog a tí, ktorí dosiahli vysoké postavenie, sú silne motivovaní zatlačiť svojich konkurentov dole. Na oplátku sú tí, ktorí nemajú, poháňaní pomstychtivo búrať spoločenské štruktúry. S pochmúrnou predvídateľnosťou sa tento konflikt mení na škaredý a horký a hrozí, že spoločnosť sa rozpadne na vzájomne znepriatelené časti.

Vtedy nejaký človek alebo skupina príde s riešením, s vysvetlením chaosu a chudoby, ktoré vznikajú, keď sa spolupráca zrúti. Nie, nenájdu’skutočnú príčinu problému. To by bolo príliš radikálne. Namiesto toho nájdu nejakú osobu alebo skupinu, na ktorú môžu&nbspzavaliť vinu za boje a vzájomnú nenávisť. Nie je to tak, že by naša spoločnosť ako celok mala zásadný problém. Nie, za to’môžu nejakí zlí búrliváci - Židia, duchovenstvo, geneticky“menejcenní” alebo“fundamentalisti” - ktorí zhŕňajú príliš veľa zdrojov, kazia myslenie ľudí alebo inak hádžu piesok do’súkolia spoločnosti. Zničte ich, vyžeňte, uväznite a všetko sa vráti do normálu.

Tragické je, že tento mechanizmus funguje. Nájdite nejakú nevinnú, neškodnú osobu alebo skupinu, urobte z nej obetného baránka za všetky&nbspspoločenské zlá a nejakým trpkým kúzlom sa spoločnosť opäť zjednotí  v nenávisti k&nbspobetnému baránkovi a v&nbspspravodlivej snahe potrestať ho za jeho hriechy.Samozrejme, netrvá to večne a skôr či neskôr sa musí nájsť nový obetný baránok, takže krvavý kolobeh sa opakuje celé stáročia v každej ľudskej spoločnosti. Nacisti, ktorí praktizovali obetných baránkov s takmer neporovnateľnou intenzitou, nachádzali jednu obeť za druhou, aby na seba vzali vinu za to, že skutočné Nemecko nespĺňalo ich predstavy: najprv Židia, potom postihnutí, potom Cigáni, Slovania… zoznam sa stále predlžoval. Ako si všimla Hannah Arendtová, na konci vojny Hitler plánoval sterilizovať každého Nemca postihnutého srdcovou chorobou alebo inou vážnou chorobou.

Pri pohľade na tento pochmúrny jav, ktorý prechádza naprieč ľudskými kultúrami, bol Girard v pokušení zúfať si. Len postava Ježiša ho mátala a fascinovala. Bol tu obetný baránok, jediný človek, ktorého si vybral rozzúrený dav, svetský štát a dokonca aj náboženské autority, aby zomrel ako cena za udržanie krehkého mieru. On však hnevlivo neprotestoval proti svojej nevine. Zakázal svojim priateľom, aby za neho bojovali. Zo samotného kríža neponúkal žiadne výčitky, ale namiesto toho povedal: “Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.”

A Girard o tom meditoval. Ježišov’ príbeh bol iný ako všetky ostatné. Išiel na kríž bez protestov. V skutočnosti to dokonca predpovedal a svojim apoštolom povedal, že takéto utrpenie je pre jeho poslanie rozhodujúce. Mohla by byť Ježišova postava presne tým, čo ľudstvo potrebovalo, univerzálnym varovaním pred pokušením nasledovať dav v prenasledovaní jeho obetných baránkov; pripomienkou, že každý z nás bude súdený podľa toho, čo urobil pre “najmenších z nás, ” medzi ktorých určite patrí aj prenasledovaný obetný baránok?

Od tohto hlbokého etického vhľadu sa Girard vrátil ku kresťanskej viere svojej mladosti, a keď v roku 2015 zomrel, bol azda najznámejším katolíckym intelektuálom na svete.

Svojím spôsobom som zistil, že bolestné udalosti mojej mladosti ma priviedli k tej istej pravde, ktorú René Girard rozviedol s vedeckou presnosťou. Vo veku 17 rokov som prišiel o dcéru v dôsledku núteného potratu a rozhodol som sa, že zvyšok života strávim bojom proti takejto bezcitnej krutosti v mene bezmocných a marginalizovaných – počnúc nenarodenými deťmi. To ma priviedlo k ďalším skupinám, ktoré boli vystavené nenávisti a zneužívaniu zo strany mocných: kresťania v Južnom Sudáne, bezdomovci v amerických mestách, kresťania a Jezídi v Sýrii a Iraku okupovaných ISIS.

Premýšľam, či by uvažovanie o Ježišovi ako o obetnom baránkovi a o iných nevinných obetných baránkoch ako o obrazoch Krista mohlo slúžiť ako kritická opora proti extrémizmu, ktorú naša politika zúfalo potrebuje. Nech už si najviac ceníte čokoľvek – a ako konzervatívec by som si musel’vybrať “slobodu” –, uistite sa, že vaša snaha o jej dosiahnutie neubližuje bezmocným a zraniteľným. Urobte z účinkov na zraniteľných lakmusový papierik svojich činov a svojej politiky. Nerobte nič, čo by mohlo z nevinného človeka urobiť obetného baránka alebo ho zbaviť ľudskej dôstojnosti. To’je červená čiara, ktorú nemôžete prekročiť.

Potrebujeme politiku Veľkého piatku. Musíme si osvojiť zvyk stáť pri zraniteľných, brániť nespravodlivo prenasledovaných, ako Mária a Ján stáli neochvejne pri Ježišovi až do jeho smrti. Samozrejme, nechceme byť so zástupmi, ktoré si vybrali Barabáša. Nechceme byť ani ako tí apoštoli, ktorí utiekli, vrátane Petra. Tu je fascinujúca rozprava samotného Girarda o Petrovej’panike, jeho podľahnutí vášni obetného davu:

Naopak, musíme stáť pri tých, ktorí trpia, aj keď sa zdá, že im’nemôžeme pomôcť inak ako modlitbou.

Prevzaté so súhlasom The Stream.