Ako vzostup kultúry udavačstva kriminalizuje normálny život

V britskom parlamente sa naďalej prerokúva nový znepokojujúci právny predpis. Nazvaný “Banter Bill, ” návrh zákona o právach v zamestnaní by kriminalizoval akýkoľvek prejav, ktorý by okoloidúci mohol považovať za urážlivý.

Ako uvádza Dominic Green pre The Free Press, podľa tohto navrhovaného zákona môžu byť “Briti stíhaní za poznámku, ktorú si vypočuje pracovník na verejnom priestranstve a považuje ju za urážlivú.”Podľa tohto štandardu bude teraz to, či je určitý výrok (napríklad, že Británia by mala znížiť imigráciu) legálny, závisieť od toho, či sa niekto v okolí urazí.

ČÍTAJTE: Federálny sudca zablokoval Texasu požiadavku na vystavenie Desatora vo verejných školách

Nanešťastie, tento nový subjektívny štandard pre to, aké typy prejavov sú povolené, sa neobmedzuje len na Veľkú Britániu. V Spojených štátoch s podobným systémom experimentuje čoraz viac štátov. The Washington Free Beacon informuje, že osem štátov zriadilo “horúce linky reakcie na zaujatosť”, na ktoré majú občania zavolať, ak počujú komentár – od suseda, spolupracovníka alebo dokonca okoloidúceho na ulici – ktorý považujú za urážlivý. Ako uvádza oregonská ich horúca linka ak vidíte alebo počujete niekoho “vytvárať rasistické obrázky/kresby; zosmiešňovať niekoho so zdravotným postihnutím; alebo rozprávať či zdieľať urážlivé ‘vtipy’ o niečej’identite”, chcú o tom počuť.

Príkladom toho, ako absurdne to všetko môže dopadnúť, je prípad zo Spojeného kráľovstva, keď bol jeden muž zatknutý za to, že sa vo svojom byte ticho modlil, pretože okoloidúci považoval jeho modlitbu za urážlivú. V Oregone bol zaznamenaný incident s reakciou na zaujatosť, keď reportér z Free Beacon, ktorý chcel otestovať, ako ďaleko tento nový orwellovský systém zájde, zavolal, aby sa sťažoval, že po spore so susedom o situácii v Gaze začal sused vyvesovať izraelskú vlajku.

Aby bolo jasné, systém v Spojených štátoch je síce zlý, ale nie je&nbsptak drakonický ako systém v Európe. V Spojených štátoch sú urážlivé vtipy a rasistické mémy stále legálne a nie je’jasné, čo (ak vôbec niečo) má štát právomoc urobiť s ľuďmi obvinenými zo zaujatých výrokov. Napriek tomu oba systémy predstavujú určitý druh udavačskej siete: systém založený na štáte, ktorý povzbudzuje občanov, aby bežali na úrady vždy, keď počujú niekoho povedať niečo, čo považujú za urážlivé alebo nepríjemné.

Jeden z najväčších problémov týchto typov udavačských sietí je, že hrozí, že z nás urobia horších ľudí.

Po prvé, tieto siete nás nabádajú, aby sme sa správali ako školáci, ktorí bežia udávať spolužiaka. “Ak niečo vidíš, povedz niečo” je hrozná rada, keď to, čo vidíte, sú jednoducho ľudia, ktorí sa potichu modlia alebo vyvesujú vlajky, s ktorými možno nesúhlasíte. Časom hrozí, že siete ako tieto zmenia našu kultúru z “kultúry dôstojnosti” na to, čo sociológovia Bradley Campbell a Jason Manning nazývajú “kultúrou obete.”

Tu’ako popisujú kultúru dôstojnosti Jonathan Haidt a Greg Lukianoff vo svojej knihe The Coddling of the American Mind:

V optimálne fungujúcej kultúre dôstojnosti sa predpokladá, že ľudia majú dôstojnosť a hodnotu bez ohľadu na to, čo si o nich myslia ostatní, takže sa od nich neočakáva, že budú príliš silno reagovať na drobné urážky … Od ľudí sa očakáva, že budú mať dostatok sebakontroly, aby sa pri realizácii svojich vlastných projektov dokázali zbaviť podráždenia, urážok a drobných konfliktov. V prípade väčších konfliktov alebo porušenia práv existujú spoľahlivé právne alebo administratívne prostriedky nápravy, ale bolo by nedôstojné žiadať o takúto pomoc v malých záležitostiach, ktoré by mal byť človek schopný vyriešiť sám.

Naproti tomu Campbell a Manning opisujú “kultúru obetí” ako kultúru, v ktorej ľudia “prejavujú vysokú citlivosť na urážky”; “majú tendenciu riešiť konflikty prostredníctvom sťažností na tretie strany” a “snažia sa pestovať si imidž obetí, ktoré si zaslúžia pomoc.”

Kultúry dôstojnosti pestujú emocionálne zdravé reakcie a podporujú ľudí v rozvíjaní emocionálnej odolnosti potrebnej na zvládanie života. Kultúry obetí nás povzbudzujú k tomu, aby sme všade videli útlak, aby sme sa stali paranoidnými a vnímali svojich spoluobčanov ako možné hrozby, ktoré treba nahlásiť.

Podvodnícke siete povzbudzujú volajúcich, aby sa vnímali ako obete. Keď reportér z Slobodného majáka zavolal, aby sa sťažoval na izraelskú vlajku, operátor mu navrhol, že by mohol “požiadať o terapiu financovanú daňovými poplatníkmi prostredníctvom štátneho Programu odškodnenia obetí trestných činov, ktorý pokrýva náklady na poradenstvo v prípade incidentov s&nbsppredsudkami, ako aj trestných činov.”Len zopakujem, aké je to šialené: toto je štátna vláda, ktorá občanovi povie, že by možno chcel vyhľadať terapiu, pretože jeho sused vyvesil izraelskú vlajku."

PREČÍTAJTE SI: Mediálne pokrytectvo v súvislosti so znižovaním financovania škôl za Bidena, Trumpa ukazuje, že ide’o agendu LGBT

Toto má potenciál spôsobiť hlboké psychické škody. Pravdou je, že ako ľudia viac či menej stúpame alebo klesáme podľa toho, ako nás ostatní hodnotia. Ak nám ľudia v našom okolí (najmä ľudia, ktorých obdarúvame autoritou a dôverou, ako napríklad operátorka vládou sponzorovanej horúcej linky, na ktorú voláme) povedia, že sme’takí krehkí, že by sme po zhliadnutí vlajky mohli potrebovať terapiu, potom sme’náchylní im uveriť. Dokonca môžeme ísť na terapiu, čo môže ešte viac posilniť našu tenkú kožu a reaktivitu. To nás zasa môže priviesť k tomu, že sa budeme cítiť ešte zraniteľnejší, keď nabudúce budeme počuť alebo vidieť niečo, čo nám je nepríjemné, čo nás môže povzbudiť k tomu, aby sme tento začarovaný kruh začali odznova.

Ako hovorí staré príslovie: Či už si myslíš, že môžeš, alebo si myslíš, že nemôžeš, máš pravdu. Povedané psychologickou rečou: či už veríte, že ste dostatočne silní a schopní na to, aby ste videli izraelskú vlajku (alebo ticho sa modliaceho muža) a potom pokračovali vo svojom dni, alebo veríte, že ste’takí krehkí, že spomínaný pohľad si vyžaduje telefonát na vládnu agentúru a prípadne terapiu, máte’pravdu.

Tieto udavačské siete môžu tiež podporovať katastrofizovanie u tých ľudí, ktorí ich používajú. Keď reportér Free Beacon zavolal, aby nahlásil, že ich sused začal vyvesovať izraelskú vlajku, operátor to označil za “varovné znamenie” a navrhol volajúcemu, aby zvážil inštaláciu bezpečnostných kamier pre prípad, že sa situácia “vyostrí.” Keď Slobodný maják zavolal znova, tentoraz sa vydával za Žida, ktorého sused vyvesil nápis “Od rieky k moru”, operátor reagoval ponukou “porozprávať sa o bezpečnostnom pláne”, ak by sa volajúci necítil “bezpečne.” “Máme malý balík peňazí, ktorý sa dá použiť na nákup bezpečnostných kamier, zámkov a iných typov bezpečnostných opatrení,” povedal operátor.

Ale keď nás ľudia, ktorým dôverujeme, nabádajú ku katastrofám, môžeme začať vidieť hrozby všade okolo nás. Keď nám štátni operatívci povedia, že by sme si mali nainštalovať bezpečnostné kamery pre prípad, že naši susedia podniknú nepriateľské kroky, začneme týchto susedov vnímať ako hrozbu – aj keď sú v skutočnosti úplne neškodní. Celý tento systém je cestou k úzkosti a paranoji.

ČÍTAJ: ‘Každý kresťan’ by mal brániť ‘práva LGBTI,’ hovorí disidentská katolícka skupina

Tieto udavačské siete nás ohrozujú ešte viac. Namiesto toho, aby sme volali na úrady zakaždým, keď vidíme, že niekto povie niečo, čo považujeme za urážlivé, možno by bolo zdravším prístupom pripomenúť si to staré príslovie o paliciach a kameňoch.

Tieto udavačské siete sú tiež dobrou pripomienkou toho, čo sa stane, keď naša vláda prestane byť obmedzená.

Omedzená vláda povzbudzuje svojich občanov, aby sa správali ako dospelí, pretože nie vždy sa nablízku vznáša autorita, ktorá by vyriešila akýkoľvek konflikt. Naopak, jedným z väčších psychologických nebezpečenstiev totalitnej vlády je, že povzbudzuje svojich občanov, aby sa správali ako deti.

Prevzaté so súhlasom Amerického inštitútu pre ekonomický výskum.