shutterstock_2633409861.jpg

Teológ vyjadruje poľutovanie nad tým, že v Cirkvi dnes „všetko je dovolené“

7
Kultúra smrti
  • Cirkev čelí kríze identity a stráca jasnosť vo svojich učení.
  • Rodičia sú znepokojení nekresťanským obsahom v katolíckych školách.
  • Praktiky, ako kázanie laikov, sú tolerované, čo oslabuje cirkevné vedenie.
  • Veriaci sa musia uchýliť do katakomb pre autentickú katolícku prax.

Profesor Hubert Windisch, nemecký kňaz a emeritný profesor teológie na univerzite vo Freiburgu, napísal prenikavé, no zároveň povzbudivé zhodnotenie situácie v katolíckej cirkvi. Vníma rastúcu stratu podstaty, jasnosti a vodcovstva nielen na úrovni katolíckej cirkvi v Nemecku, ale aj v Ríme.

„Všetko sa dnes nazýva (pastoračným) procesom,“ píše. „Pravda je synodálna, cesta je cieľom. Ale ak je cesta cieľom, cesta už nemá cieľ. To je nekonzistentnosť relativizmu.“

Windisch, hoci tvrdí, že Cirkev je „z sociálno-náboženského hľadiska… nezachrániteľná“, trvá na tom, že Cirkev prežije a že vždy budú existovať skupinky veriacich, ktorí sa budú naďalej držať viery a zhromažďovať sa okolo niekoľkých zostávajúcich kňazov, dokonca aj v katakombách.

Windisch bol silným obhajcom katolíckej viery počas pontifikátu pápeža Františka panstva podpísal niekoľko vyhlásení vydaných duchovnými a teológmi na protest proti novým učeniam pápeža. Tiež raz uverejnil esej na portáli LifeSite, v ktorej rozoberal problematické dôsledky, ktoré mal Druhý vatikánsky koncil na katolícku cirkev. 

ČÍTAJTE: Môžu korene Druhého vatikánskeho koncilu viesť k cirkvi, ktorá necháva Boha za sebou?

Celý text profesora Windischa nájdete tu:

Viac ako spása: O strate podstaty v rámci cirkvi

Hubert Windisch

Nezhoda nastáva vtedy, keď niečo už vo svojej podstate nie je správne, t. j. keď sa vonkajšok a vnútro už nezhodujú, keď sa slová a činy rozchádzajú a keď si tvrdenia a skutočnosť protirečia. To môže platiť pre jednotlivcov, skupiny alebo politické strany, veľké organizácie, ako sú cirkvi, alebo to môže ovplyvniť celé spoločenstvo – teda štát.

Pozrime sa napríklad na označenie „RC“ [rímskokatolícky] pre cirkev. Toto označenie si nárokuje identitu, ktorá v skutočnosti často už neexistuje. Ilustrujú to len tri príklady:

1) V hamburskej diecéze sú rodičia pobúrení, pretože od ich detí sa teraz očakáva, že v hodinách sexuálnej výchovy na katolíckych školách budú konzumovať nekresťanský materiál (LGBT atď.). Obracajú sa na Rím. Rím v odpovedi zo 6. júla 2026 adresovanej kritickej sieti rodičov napomína diecézne školské orgány a poukazuje na katolícku doktrínu a kresťanský obraz človeka, ako sa nachádza v usmerneniach z roku 2019 „Stvoril ich ako muža a ženu“. Nový učebný plán sexuálnej výchovy sa však aj tak zavádza. Rím mlčí. Pohŕdanie rodičmi, zneužívanie detí!

2) V diecéze Mainz biskup berie na vedomie nový list rímskeho Dikastéria pre božský kult a disciplínu sviatostí z 17. júna 2026, ktorý zakazuje kázanie laikov počas slávenia Eucharistie, a dokonca to považuje za správne, no rozhodol sa nezasiahnuť proti tejto dnes už rozšírenej praxi kázania laikov. Neprimeraná tolerancia ako pastoračná metóda.

3) Mníchovský kardinál vydáva návod na liturgické požehnanie neregulárnych, a teda aj homosexuálnych vzťahov, hoci ani sofistikovaný rímsky dokument Fiducia Supplicans to takto výslovne nepovoľuje. Rím mlčí a toleruje to. Všetko je dovolené.

Strata podstaty v rámci Cirkvi v dôsledku nekonzistentnosti je obrovská. Môžeme sledovať eróziu „inštitúcie milosti“ (Michael Ebertz) v zrýchlenom tempe. „RC“ sa rýchlo mení na „DC“, t. j. inak katolícky, ako sa kedysi chválil bývalý predseda Nemeckej biskupskej Georg Bötzing, kedysi chválil v súvislosti so Synodálnou cestou. To sa však veľmi rýchlo mení na „NC“, na už nie katolícku. Tento vývoj ubližuje všetkým mužom, ktorí chcú byť alebo sa stať kňazmi úprimne katolíckym spôsobom; veriacim, ktorí chcú zažiť dôstojnú slávenie Eucharistie s autentickým kázaním v nedeľu a ktorí sa snažia formovať svoj každodenný život prostredníctvom modlitby a sviatostného života. Pre všetkých z nich už Cirkev často nie je domovom, ale navonok ešte fungujúcim prázdnym priestorom, v ktorom duchovne mrzne a hladujú.

Pozadím a hnacou silou tejto straty podstaty je, metaforicky povedané, Cirkev, ktorá bola presunutá z pevnej skaly na tekutý piesok, a to predovšetkým v dôsledku takzvaného bergogliánskeho magistéria s jeho rozhodnutiami náchylnými k heréze a v skutočnosti k odpadlíctvu (napr. Abu Dhabi, Pachamama, Singapur, Amoris laetitia, Fiducia supplicans, okrem iného, pozri Gavin Ashenden, Pohyblivý piesok pod katedrálou). Všetko sa teraz nazýva (pastoračným) procesom; pravda je synodálna, cesta je cieľom. Ale ak je cesta cieľom, cesta už nemá cieľ. To je nekonzistentnosť relativizmu. V skutočnosti nie je takzvaná Synodálna cesta v Nemeckej cirkvi ničím iným ako pokusom inštitucionalizovať túto nekonzistentnosť. A Rím sa ponáhľa, aby v tomto smere držal krok na úrovni celosvetovej cirkvi!

Zo sociálno-náboženského hľadiska je cirkev, ktorá sa takto prezentuje, nezachrániteľná. Je to preto, lebo opísané vnútorné udalosti vytvoria vo vnútri cirkevnej štruktúry značný negatívny tlak. V určitom bode to roztrhne vonkajšiu škrupinu a systém sa zrúti. Samotná cirkev však nezanikne. V oázach a na ostrovoch súčasných dejín, a čoraz viac aj v katakombách, sa zhromaždí (svätý!) zvyšok veriacich, ktorí budú s úctou sláviť bohoslužby s niekoľkými kňazmi –či už v Vetus alebo v Novus Ordo—s Božím slovom a sviatostami ako potravou pre svoj život a s novým počúvaním slova Ukrižovaného a Vzkrieseného: „Buďte si istí: Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).