I napriek tomu, že sa na nás valí záplava homosexuálnej propagandy, som si pred istým časom myslel, že načo nám je referendum o takých otázkach, ktoré sú všetkým (hlavne kresťanom) jasné. A dnes som pochopil, že až diskusie o referende ukázali, že je najvyšší čas ujasniť si pojmy. Je dôležité si povedať, že Európa už nie je tou Európou, do ktorej kresťania vkladali svoju nádej. Na východ od nás sú kresťania prenasledovaní a platia za svoju vieru životom. Na západ od nás, v slobodných krajinách sú kresťania prenasledovaní, odsudzovaní a väznení. Za svoje náboženské presvedčenie. Toto sú novodobí svätci. Východní mučeníci a západní trpitelia za vieru. Bičom na kresťanov, ktorý sa pletie na Slovensku má byť najmä presadenie homosexuálnej agendy, a to konkrétne adopcia detí homosexuálnymi pármi. Z radov odporcov zaznievajú hlasy, že referendum je hrôzostrašná agitačná a demagogická kampaň, že je absurdné, že je svetovou hanbou, dokonca ho nazývajú spoločenskou hrozbou, ktorá ohrozuje suverenitu nášho štátu. Preto nie o dohady, ale o skutočné situácie, o reálne príbehy a aktuálne príklady zo zahraničia by som sa chcel oprieť v mojom článku. Príkladov máme dosť, či už je to zrušenie adopčných agentúr, pretože pri adopcii uprednostňovali otca a mamu pre deti. Alebo zavedenie používania pojmu „rodič 1“ a „rodič 2“ v úradných dokumentoch a osobných dokladoch namiesto „mama“ a „otec“. Ďalším príkladom je snaha cez súdne žaloby dosiahnuť cirkevné sobáše homosexuálov v kostoloch. Toto je realita dnešných dní. Takúto dobu žijeme.
Zažili sme prenasledovanie kresťanstva za komunizmu. Množstvo našich krajanov emigrovalo kvôli tomuto režimu na západ. Za slobodou. Dnes v krajinách, ktoré predstavovali slobodu, kresťania opäť trpia. Pomaly akákoľvek menšina má právo na ochranu, len nie kresťania. Mnohé štáty, kde sú kresťania prenasledovaní, majú zákony, ktoré hovoria o nediskriminovaní na základe vierovyznania. Zbytočne.
Sheila Matthewsová z Ketteringu v Northamptoshire prišla o miesto poradkyne v komisiách, ktorá rozhodovala o adopcii detí, pretože sa odmietla zúčastňovať pridelovania detí do adopcie homosexuálnym párom. Verí totiž, že najlepším prostredím pre dieťa je rodina s otcom a matkou.
V septembri 2011, na desiate výročie teroristických útokov na New York a Washington, starosta New Yorku Michael Bloomberg rozhodol, že na spomienkovej slávnosti nesmú odznieť modlitby duchovných.
Donald Spratt sa dostal do problémov s políciou a justíciou, ktoré skončili jeho uväznením. Dôvod? Na kabáte v blízkosti potratovej kliniky nosil odznak s nápisom „Nezabiješ“.
Linda Gibbonsová využila právo na potrat. O desať rokov nato sa stala kresťankou a bojovníčkou za život. Na chodníku pred potratovými klinikami sa prihovárala ženám, ktoré si išli dať zabiť svoje dieťa. Niekedy len ticho stála a modlila sa. Preto je opakovane odsudzovaná kanadskou justíciou do väzenia. Vo väzení strávila spolu už sedem rokov. Lebo ticho stála a modlila sa.
Scott Brockie odmietol vytlačiť vo svojej tlačiarni materiály s homosexuálnou propagandou. Bol za to zažalovaný a súdne náklady ho stáli státisíce dolárov.
Davidovi Parkeroviz Lexingtonu v Massachussets sa nepáčilo, že jeho synovi a ostatným šesťročným prváčikom v škole čítajú príbeh „King and king“ končiaci svadbou dvoch mužov. Protestoval v škole, ľudia z vedenia školy naňho zavolali políciu a Parker strávil deň vo väzení. Na slobodu sa dostal na kauciu 1000 dolárov.
Zamestnankyňa Britských aerolínií Nadia Eweisová nosili na retiazke malý strieborný krížik. V roku 2006 dostala zákaz nosiť tento krížik, keď neuposlúchla dostala neplatené voľno. Aerolínie tvrdili, že nosiť krížiky nie je zakázané, musia byť však skryté pod uniformou. Na súde neuspela, ten rozhodol, že zákazom kríža nie je diskriminovaná.
Poslancovi francúzkeho Národného zhromaždenia Christianovi Vannestovi za jeho vyhlásenie že „homosexuálne správanie je morálne nižšie ako heterosexuálne“ uvalil súd pokutu 3000 eur.
Učiteľka matematiky Olive Jonesová chodila učiť do rodín choré deti, ktoré nemohlu chodiť do školy a v prítomnosti dieťaťa sa zaň pomodlila. Bola prepustená.
Manželia Howardovci z Vancouverského ostrova vzdelávali svoje deti spôsobom „homeschoolingu“ – teda ich učili sami doma. Odmietli ich však vzdelávať v povinnej sexuálnej výchove, pretože náplň predmetu považovali z kresťanského hľadiska za nemorálnu. Preto ich deti nezmaturovali, hoci zo všetkých ostatných predmetov mali samé jednotky. Matka Cheryl Howardová sa obrátila na Tribunál pre ľudské práva, ale prehrala.
V USA a západnej Európe má už niekoľkoročnú tradíciu potláčanie kresťanského významu Vianoc. Spomínať Ježiška, jasličky, Betlehem sa stáva politicky nekorektným. Už žiadne „Christmas“ – Vianoce, už sa hovorí iba o neurčitých „Hollidays“- sviatkoch.
Zástupcovia organizácií Veterans of Foreign Wars, The American Legion a National Memorial Ladies uvádzajú, že úradníci z Úradu pre záležitosti veteránov im bránia pri vojenských spomienkových slávnostiach a pohreboch na Národnom cintoríne v Houstone v prejavoch používať slová ako „Boh“ alebo „Ježiš“.
Toto je len malý výber príkladov, keď sa štát pokúša prostriedkami trestného práva postihovať kresťanov. Môžeme mať pocit, že príklady, ktoré spomínam, sú nášmu geopolitickému a kultúrnemu prostrediu na míle vzdialené, ale opak je pravdou. Západná Európa je náš geopolitický a aj blízky kultúrny priestor. Tak ako je marihuana vstupnou bránou do sveta tvrdých drog, tak uzákonenie homosexuálnych manželstiev, umožnenie adopcií týmto párom a výučba sexuálnej výchovy je začiatkom vstupu do sveta, ktorý prenasleduje kresťanov. Práve cez politické rozhodnutia v Bruseli je snaha kultúrny priestor východnej, strednej a západnej Európy unifikovať. Príkladom sú správy Estrela a Lunacek. Práve správa Lunacek mala za cieľ propagovať LGBTI politickú agendu a gender ideológiu. Prijatie tejto správy ukázalo, že sa bude zvyšovať tlak na všetky štáty, v ktorých nie sú uzákonené homosexuálne manželstvá. Bez toho, aby sme dali silný signál nesúhlasu, nemáme šancu ustáť tlaku Bruselu. Všetky príklady, ktoré som spomenul majú jeden princíp: akýkoľvek iný názor na rodinu alebo fungovanie spoločnosti je neprípustný. Na základe hore uvedeného považujem za zbytočné diskutovať o jednotlivých otázkach referenda a o ich význame. Referendum o ochrane rodiny je v prvom rade referendom o slobode, o tom, či na Slovensku bude možné hovoriť otvorene, že pre výchovu deti sú najlepší otec a mama. Už dnes sú v Európe miesta, kde je nebezpečné vysloviť tento názor. Kresťanské princípy, tvoriace základ práva a kultúry sú systematicky rozvracané novými zákonmi, ktoré nemajú v morálke a tradícii žiadnu oporu.
Odporcovia referenda, ale aj mnohí nerozhodní tvrdia, že my – jeho podporovatelia, zbytočne strašíme. Nepodloženými výskumami, vymyslenými štatistikami, neodbornými správami. Že sa bojíme. Že naše srdcia nenapĺňa láska k blížnym, ale strach. Priznám sa osobne, áno. Áno, bojím sa a mám strach. Strach, že absurdná realita presadzovania ľudských práv, akú nám ukazuje USA, Kanada, západná Európa a Škandinávia sa stane realitou na Slovensku.
Odporcovia referenda zosmiešňujú a bagatelizujú jeho význam. Spochybňujú, zosmiešňujú a dehumanizujú psychológov, psychiatrov, sociológov, sexuológov, lekárov, kňazov, vedcov, aktivistov a všetkých, ktorí sú jasne na strane referenda. S istotou vyhlasujú, že naše referendum nebude úspešné, účasť bude mizivá, že sú dôležitejšie témy, ktorými sa treba zaoberať. A tak medzi mnohými, aj kresťanmi rozsievajú beznádej, znechutenie a apatiu. A nám rozhodnutým hovoria: načo máte ísť k urnám, keď vás čaká istá prehra? Ja vás však povzbudzujem. Účasť na referende je osobnou výhrou každého z nás. Ústami pápeža Františka, kresťan má byť človekom nádeje. Ja nádej úspešného referenda mám. A to aj napriek mlčiacim médiám, zosmiešňujúcim karikatúram, bagatelizujúcim komentárom sociológov, politológov a analytikov a snahám rôznych skupín zabezpečiť náš neúspech. Napriek všetkej beznádeji. Pretože viem, že v tomto nie sme sami. Lebo On nám odkazuje: a ja som s vami, po všetky dni až do skončenia sveta. A to na napĺňa nádejou.
Jaroslav Slašťan