Nás, ktorí hovoríme o životoch nenarodených, často obviňujú z bezcitnosti, z „nepochopenia“ výnimočných situácií, ktoré matku môžu donútiť k tomu, aby sa rozhodla pre potrat. Takými sú napríklad prípady, keď matke oznámia diagnózu, že dieťa v jej lone trpí značnými abnormalitami, akým je napríklad Downov syndróm alebo Trizómia 18.
Ja tomu rozumiem. Vychova dieťaťa s vážnymi problémami, ktoré súvisia so zdravím a jeho osobitnými potrebami, je totiž súčasťou môjho života už niekoľko rokov.
Zatiaľ čo naša spoločnosť zápasí s otázkou potratu, rodiny, ktoré si touto cestu výchovy „nedokonalého“ dieťaťa prešli, sú autentickými príkladmi radosti, bolesti a naplneného života ako takého – aj napriek všetkým jeho problémom.
V takýchto situáciách pro-potratové hnutie odhadzuje masku starostlivosti, nech už je akákoľvek. To, čo počúvame, znie skôr ako tento nedávny titulok na Yahoo Parenting: „Keby som vedela, že moja dcéra má Downov syndróm, išla by som na potrat... Všetky ženy by mali mať toto právo.“
Je len jedna vec, za ktorú sa takto bojuje: „Pozrite, žiadna matka nechce mať ťažkosti s výchovou dieťaťa so špeciálnymi potrebami! Je ľudskejšie ísť na potrat. Myslite na kvalitu života – svojho i svojho dieťaťa...“
Smrti sa dáva prednosť pred možnosťou života dieťaťa a možnosťou rodiny, mať toto dieťa vo svojom živote.
Keď som otehotnela a čakala nášho prvorodeného, mala som 23 rokov. Môj manžel a ja sme ho čakali v úplnom vytržení. Počas nášho ultrazvuku v 20. týždni sa zistilo, že má poruchu srdca, ktorá ohrozuje jeho život.
Pôrodníci a ostatní odborníci nám rýchlo vysvetlili, že náš chlapček má istú formu Syndrómu hypoplastickej ľavej komory srdca. V podstate šlo o to, že jeho srdce bolo vyvinuté len napoly. A pravdepodobne malo aj iné defekty. Varovali nás, že toto je zvyčajne dôvodom pre potrat. Boli sme ohromení.
Kým som - zničená z tejto správy - plakala, môjho manžela vzali do inej miestnosti a vysvetľovali mu vážnosť nášho rozhodnutia. Už predtým sme im totiž povedali, že sme proti potratu - bez ohľadu na to, aké závažné ochorenie by náš syn mal. Napriek tomu však neboli spokojní a mysleli si, že sme prílišní idealisti.
Povedali mu: „Máte pred sebou celý svoj život. Nemusíte sa zaťažovať celoživotnou bolesťou a utrpením. Myslite na svoju ženu a na svoju rodinu. Jedného dňa svojho syna pochováte. Štatisticky je to zjavné. Naozaj chcete žiť takýto život?“
Áno, je pravda, že sme nemali absolútne žiadnu predstavu o tom, do čoho ideme. Naše životy sa pred chvíľou obrátili úplne hore nohami a my sme boli absolútne nepripravení na úlohy, ktoré nás čakali. Napriek tomu sme sa už dávno rozhodli, že potrat je nesprávny za akýchkoľvek okolností. Teraz sa naše presvedčenie malo odskúšať v reálnom živote.
Ohľadom problémov a komplikácií, ktoré prišli spolu s pôrodom nášho syna, ktorého sme pomenovali Ezekiel (skrátene „Zeke“), mali lekári pravdu. Len čo sa Zeke narodil, bol prevezený na novorodeneckú jednotku intenzívnej starostlivosti a napojili ho na prístroje na podporu života.
Keď mal týždeň, absolvoval svoju prvú operáciu s otvorením srdca. Druhú absolvoval, keď mal rok a tretiu, keď mal päť rokov – a absolvoval aj mnoho ďalších operácií. Počas jeho prvého roka života bol 24 hodín denne pripojený na kyslík. Jeho zdravotný stav bol veľmi krehký. Stále sme s ním boli iba doma a zdržiavali sme sa verejných priestranstiev..., pretože akákoľvek bežná choroba by preňho mohla byť smrteľná.
Keď mal Zeke približne päť mesiacov, takmer zomrel kvôli zauzleniu čriev. Až neskôr sme zistili, že má tiež nesprávne zakrútené črevá. Trpel tiež vážnym refluxom žalúdočných štiav a vyvracal väčšinu potravín, ktoré cez deň zjedol. Vyhliadky lekárov boli v neprospech jeho prežitia, no napriek tomu Zeke z Božej milosti všetky tie operácie, komplikácie a prekážky nejako prekonal.
Hoci [nás] lekári varovali, že deti ako on, sú zvyčajne vývojovo pomalé, Zeke bol živý chlapec a bol veľmi inteligentný. Rád vtipkoval a hrával sa s otcom.
Aj napriek všetkým týmto prekážkam prešiel všetkými medzníkmi detstva. Je to zázračné dieťa, ktoré stále znova a znova dokazovalo, že lekári sa mýlili.
Po tom všetkom, čím sme prešli v rokoch jeho raného detstva, sme si mysleli, že Zekov zdravotný stav sa po jeho záverečnej operácii otvoreného srdca stabilizoval.
Napriek tomu sa to, na čo sme nepomysleli, stalo skutočnosťou. Stalo sa to 27. marca 2014. Zek dostal srdcovú príhodu a pred očami môjho manžela zomrel.
James počas čakania na zdravotníkov vykonal kardiopulmonálnu resuscitáciu a nejako sa mu ho podarilo oživiť. Zeke však napriek tomu kvôli zástave srdca utrpel celkové poškodenie mozgu a úplne ochrnul a onemel.
Doktori nám povedali, že Zeke je vo vegetatívnom stave, že sa nikdy nezotaví a že určite zomrie. Radili nám, aby sme ho nechal odísť: aby sme mu odopreli všetky lieky a potraviny a urobili tak „to najľudskejšie“, čo môžeme urobiť preňho i pre našu rodinu.
Zase sme museli naplniť naše pro-life presvedčenie, keďže nám núkali možnosť nechať nášho syna podstúpiť pasívnu eutanáziu. Napriek odporúčaniam lekárov sme si vybrali, že sa so Zekom vrátime domov a zabezpečíme mu starostlivosť - namiesto toho, aby sme ho nechali zomrieť v zdravotníckom zariadení.
Za Zeka sme bojovali počas celého jeho života, a tak nám pohľad na to, čo sa stalo nášmu drahému chlapcovi, znovu zlomilo srdcia. Napriek tomu sa Zeke za posledného jeden a pol roka vďaka intenzívnej každodennej liečbe, ktorú sprevádzala nevyhnutná modlitba a povzbudenie, začal zázračne uzdravovať. Učí sa jesť, chodiť a znova rozprávať.
Keď o tom spätne rozmýšľam, spomínam si, že predtým, ako sa Zeke narodil, som mala možnosť ísť s ním na potrat. Veď lekári ma varovali pred toľkými komplikáciami, ktoré môžu nastať a ktoré aj naozaj nastali. Mnohí môžu premýšľať: Rozhodla by si sa inak?
Jeho výchova bola bezpochyby ťažká, trhala nám srdce a prekrývala sa so všetkým, čo sme robili. No tým, že sme mali Zeka v našej rodine, bol náš život naplnený radosťou a šťastím.
Zatiaľ čo naša konzumná kultúra, kultúra „jednorázových výrobokov“, môže prísť k iným záverom, moja skúsenosť so Zekom ma urobila viac pro-life, než som bola kedykoľvek predtým. Na vlastnej koži som zažila ľudskosť „nedokonalého“ dieťaťa – vo svojom vlastnom dieťati.
Tieto vzácne deti majú tváre, mená, túžby, emócie. Každé dieťa má dušu, jedinečnú osobnosť, účel a osud. Sú to naše deti, naše telo a krv, naši potomkovia, či už sú zdravé, alebo majú nejaké komplikácie.
Teraz ešte s väčšou vášňou hovorím v prospech detí, ktoré sú považované za nedokonalé a ako také sú v našej spoločnosti nechcené až natoľko, že chceme ich život uhasiť skôr, než by mali možnosť narodiť sa.
Ak by som aj niekedy dospela k záveru, že to všetko za to nestálo, nezmenilo by to trvalý fakt, že nikdy nebudem mať legitímne právo odňať mu život. Som jeho matka, to áno, ale ja ho nevlastním.
Nie je mojím v tom zmysle ako je mojou moja ruka alebo ako ku mne patrí moje srdce. On nie je mojím rozšírením, ani nie je mojím majetkom.
Od okamihu počatia je Zeke samostatnou osobou: samostatným subjektom, jedinečne stvorenou bytosťou so svojím vlastným súborom práv. Nám, ako jeho rodičom, len bola daná zodpovednosť za jeho starostlivosť a výchovu.
A tak ako sa prirodzené právo na život vzťahuje na mňa, malo by sa právom vzťahovať aj na Zeka a na všetky deti - bez ohľadu na okolnosti. My, ako spoločnosť, sme sa o sebe naučili premýšľať ako o takých, ktorí sú svojim deťom nadradení - a to aj na úkor ich života.
Pro-life zástankyňa Gianna Jessenová, ktorá prekonala veľa ťažkostí po tom, čo sa narodila s detskou mozgovou obrnou, to na nedávnom Kongresovom vypočúvaní prešetrujúcom Plánované rodičovstvo povedala veľmi dobre: „Múdrosti sa často učíme práve od najslabších z nás, múdrosti, ktorá v súčasnosti nášmu národu tak bolestne chýba.“
Nie je to o mne. Je to o živote môjho dieťaťa. Ako matka mu prinajmenšom môžem dať šancu na život, ktorú by mal dostať každý. Bez ohľadu na to, aký dlhý, ťažký, radostný či šťastný život sa z neho vykľuje.