Prečo bohostánok patrí do stredu stredu kostola?

5,025
Kultúra života

Majú byť bohostánky odstránené zo stredu kostolov? Majú byť kostoly stavané skôr v okrúhlej podobe, okolo oltára na znázornenie jednoty spoločenstva? Majú byť minimalisticky jednoduché? Niektorí súčasní teológovia rozhodne tvrdia - áno.

Ak by ste sa spýtali dizajnérov chrámov a ich poradcov, prečo presadzujú tieto zmeny, povedia Vám, že cieľom zmien je osloviť súčasného človeka. Ísť mu v ústrety. Pripodobniť sa mu v živote a nie “odrádzať” ho zastaraným  “triumfalizmom minulej Cirkvi“. Má ísť vraj o zmeny v duchu tzv. Aggiornametno! Mantry spájanej s duchom Druhého vatikánskeho koncilu. Tento prístup, ale nie je úplne úprimný a správny. Podčiarkol by som tu zavádzajúce slovíčko „duch” koncilu.

Keď budete pátrať, odkiaľ prišli moderné nápady, ktoré sú dnes prax v kostoloch zistíte, že pochádzajú zo zdrojov, ktoré sú pre magistérium Cirkvi vedľajšie. Od sebazvaných interprétov a rôznych komentátorov koncilu. Odborníkov, čo vraj chápu koncil lepšie, ako ostatní. Majú vraj patent vysvetľovať, čo a ako otcovia koncilu mysleli a zvlášť ako nové idei mali byť zavedené do praxe. Samozrejme, títo samozvaní odborníci pri svojich úvahách prichádzajú k úžasným pokrokovým záverom, ktoré ale v dokumentoch koncilu budete hľadať márne.

Nech sú úmysly týchto odborníkov seba lepšie, treba pre korektnosť diskusie povedať, že mnohé zavedené pokoncilové zmeny v stavbe kostolov a praxi slávenia liturgie druhý vatikánsky koncil vôbec nenariadil. Práve opak je pravda. Kľúčová konštitúcia o posvätnej liturgii druhého vatikánskeho koncilu, Sacrosantum Concilium, je vo svojej podstate veľmi konzervatívny dokument. Pár príkladov. Navrhuje zachovať latinčinu v liturgii, gregoriánske spevy cez bohoslužbu, modernú polyfonickú hudbu skôr nie a keď povoľuje, tak len so súhlasom lokálneho biskupa. Ani dobre známy zvyk slávenia omše tvárou k ľudu nenájdete v dokumentoch koncilu. Tieto zmeny prišli po koncile, často krát z pochybných zdrojov. Jednoducho povedané, pod tzv. “duchom“ sa ukrýva viac dojmov ako pojmov.

Napriek tomu, že koncil súčasné zmeny nenariaďoval, duch doby a sveta mal svoje vlastné smerovanie. Mnohí kňazi, deti svojej doby 70. rokov, sa s pasiou vydali do dobrodružstva experimentovania. Vymýšľali kreatívne „vylepšenia“ liturgie: vyhadzovali z kostolov kazateľnice, zábradlia a presúvali oltáre. Vraj koncil im to požehnal.

Benedikt XVI. pred svojím odchodom v tomto súvise napísal ostrú kritiku. Varoval Cirkev, že to, čo sa zaviedlo do praxe po koncile a čo aj chápu ešte dnes častokrát kňazi, že od nich požaduje duch doby koncilu, je do značnej miery lož. Používa silné slová ako “falošný koncil“, alebo „koncil vytvorený médiami“ (pozri tu). Vraví, že vznikla mediálna bublina šíriaca nepravdivý pohľad na koncil. Pod rúškom "ducha" koncilu sa mohlo robiť skoro čokoľvek. Komentátori koncilu pritom šírili falošné učenie o novom začiatku pre Cirkev - tzv. „Nové Turíce“, ktoré koncil mal byť. Kritický postoj k tomuto prúdu okrem Benedikta XVI. komunikoval aj pápež František (pozri tu).

Ak teda máme pravdivo posúdiť tradíciu umiestnenia bohostánku v chráme a zistiť či Moravčíkov návrh "demontovať" bohostánky je oprávnený nárok, musíme spraviť krok späť. Oslobodiť sa od heslovitých odpovedí ako “dnes je nová doba!” a pozrieť sa čo učila Cirkev o chrámoch po 2000 rokov a to vo svojej celistvosti.

(Ide o postup tzv. hermeneutiky kontinuity. Metódy interpretácie Cirkevného učenia v kontexte s celou tradíciou. Tento prístup zadefinoval Benedikt XVI. ako vodítko pre výklad a pochopenie dokumentov druhého vatikánskeho koncilu, čím uzavrel desaťročia trvajúci spor ako koncil chápať, interpretovať a zavádzať do praxe).

Toľko k dlhému úvodu. Poďme sa teda pozrieť na 5 hlavných úvah učiteľov Cirkvi, podľa ktorých sa dospelo k presvedčeniu, že bohostánok patrí do stredu kostola a nie, ako hovorí vdp. Moravčík - na bok, do sakristie.

 

1) Kostol ako nebo na zemi

„V pozemskej liturgii máme účasť na tej nebeskej liturgii – a vopred ju okusujeme –, ktorá sa slávi vo svätom meste Jeruzaleme, do ktorého smerujeme ako pútnici, kde sedí Kristus po pravici Boha ako služobník svätyne a pravého stánku“
- KKC 1090

Pri hľadaní ideálu pre stavbu kostola je nutné sa vrátiť k zdroju. K Svätému písmu. Zvlášť k textu, ktorý podnecoval fantáziu kresťanov celé dejiny. Zdroju, ktorý bol celé tisícročia dôvodom špekulácií ako ho čítať a chápať. Ku knihe Jánovho zjavenia - Apokalypse.

Vo svojej vízii nám Ján okrem iných úžasných výjavov opisuje aj stavbu samotných nebies. Nebeského chrámu - nového Jeruzalema. Dejisko posledného súdu. Odhaľuje nám tribunál, kde Boh je sudcom nad celým stvorenstvom - Pantokrator. Ján je prekvapivo podrobný pri opise neba. Každý ma svoje určené miesto a úlohu. Boh, sudca sedí na tróne. Pred ním stojí oltár s obetovaným baránkom, ktorý je akoby zabitý. Okolo oltára stoja rôzne bytosti. Na všetko sa opodiaľ pozerajú zástupy svätých mučeníkov volajúcich po spravodlivosti. Baránok, sudcovia, nebeské bytosti, zástupy anjelov, zástupy mučeníkov a tých, čo prišli vypratí v baránkovej krvi z veľkého súženia. Nič tu nie je náhodné a každý má svoje presné miesto a úlohu.

To zvlášť platí o Božom Tróne. Boží Trón je najvyššie a najsvätejšie miesto v celých nebesiach. Nesie boží majestát. Celé dianie sa odohráva pred ním. Hneď pred Trónom stojí oltár s Baránkom. Pozorný čitateľ Apokalypsy zisťuje, že katolícky kostol je stavaný práve podľa tohto kľúča. Trón s božím majestátom je bohostánok s eucharistiou. Oltár má stáť pred ním. V klasickom kostole je tento nebeský výjav zreteľne vyznačený v architektúre a pôdoryse chrámu.  Vízia neba v Jánovej Apokalypse (pozri Zj 4 a 7) tak ožíva v kostoloch a liturgii až k hmatateľnej skutočnosti. Liturgia sa mení na mystické nebeské “divadlo“. V nebesiach sa uskutočňuje večná a dokonalá oslava Boha, ktorá sa stáva predlohou pre slávenie liturgie Cirkvi. Ján nám umožňuje náhľad do nebies a tak sa jeho vízia stáva základným vzorom každej liturgie. Ide o ideál, ku ktorému sa má snažiť kňaz pri slúžení omše približovať. Samozrejme, aj menej dokonale slúžená pozemská liturgia participuje na tej dokonalej, tej v nebesiach. Snaha má byť ale o dokonalosť.

Tu by sme mohli skončiť pri obhajobe umiestnenia bohostánka do stredu kostola. Krása Liturgie však vyžaduje neopomenúť aj ďalšie nádhere symboly z ktorých čerpá tradícia Cirkvi. Napríklad prastarej tradície stavby starozákonného Jeruzalemského chrámu, ktorý je tiež len predobrazom toho nebeského.

2) Kostol ako starozákonný chrám

„Šalamúnov chrám je predobrazom našich katolíckych chrámov
- Martin z Kochemu, Výklad najdrahšej obety svätej omše

Druhý hlavný zdroj, podľa ktorého sa riadiť pri hľadaní správneho usporiadania chrámu a miesta pre bohostánok vychádza opäť zo Svätého písma. Starého zákona. Odporúčam zvlášť pozrieť knihy Exodus, knihu Kráľov alebo Kroník (Ex 26; 1 Kr 7; 2 Krn 3). Tieto knihy opisujú presné inštrukcie, ako má byť postavaný Boží chrám. Zasa pozorný čitateľ zistí, že katolícky kostol je aj obrazom starozákonného chrámu. Sám Boh je tu autorom kostola a určuje pravidlá pre jeho stavbu. Centrálne miesto v chráme je Svätyňa svätých a chrám je vystavaný okolo nej. Je to najsvätejšie miesto, kde prebýval živý Boh v Arche zmluvy. Stavba katolíckeho chrámu ma rešpektovať aj túto prastarú tradíciu. Archu zmluvy s "dekalógom" nahrádza vo svätyni svätých nová zmluva - Eucharistia. Svätyňa svätých je teda Sanctuarium s bohostánkom. Odstraňovať Archu zmluvy z hlavného dejiska chrámu, ako to navrhuje Moravčík, by zrejme židia považovali až za rúhanie. Logika je jasná. Najprominentnejšie miesto v chráme prináleží jedine živému Bohu. Do svätyne pred tvár Božiu smie predstúpiť jedine kňaz na to, aby vykonal obetu za ľud.  

3) Omša ako Kristova kalvária

„Oltár ma byt vyvýšený, lebo ma pripomínať Kalváriu.“
- Martin z Kochemu, Výklad najdrahšej obety svätej omše

Povedali sme si, že katolícky kostol zjednocuje tak minulý starozákonný Jeruzalemský chrám, ako aj budúci Nový Jeruzalem z eschatologickej vízie Jána, Ezechiela či ďalších mystikov z písma. A čo prítomnosť? Do celej rovnice symbolov pridajte aj večne prítomnú Kristovu obetu na Kalvárii. Kňaz ako "alter Christus" vystupuje na kalváriu (Sanctuarium), kde sa nekrvavým spôsobom obetuje Kristus pred Bohom za vyvolený ľud. Obeta Izáka na hore Moria, ktorú Boh zakázal Abrahámovi vykonať, nakoniec sám Boh koná v obete svojho Syna. Dáva Krista ako zmiernu obetu na vykúpenie neverného ľudu. Zasa Boh je tu hlavný protagonista, potom svätá obeta - Baránok a Veľkňaz, ktoré sú jedno a to isté, lebo oboje sú Kristus. Nedá sa tu hovoriť, že Kristova obeta je dielom, alebo nebodaj „ovocím“ spoločenstva. Kristus sa sám dobrovoľne obetuje z čistej Lásky na kríži a na oltári. Rozhoduje sa sám obetovať ako zmierna obeta za hriechy spoločenstva, aby ho omilostil od spravodlivého trestu Božieho súdu. Tvrdenie, že Eucharistia je „ovocím spoločenstva” je preto absolútne nemiestne. Kresťan, si má byť vedomý, že Kristus zomiera práve kvôli jeho nevere a hriechom a môže si akurát nárokovať autorstvo na Jeho mukách, ale nie na jeho obeti.

4) Kostol ako kozmické divadlo

„Tento rozmanitý scenár mojich eucharistických slávení mi pomáha silno zakúšať jeho univerzálny, ba povedal by som až kozmický charakter. Áno, kozmický! Pretože Eucharistia, aj keď sa slávi na malom oltári dedinského kostola, sa v istom zmysle vždy slávi na oltári sveta. Eucharistia spája nebo so zemou. Zahŕňa a preniká celé stvorenstvo.”
-  Ján Pavol II. - Ecclesia de Eucharistia

Liturgia zahŕňa aj kozmický cyklus dejín. Cyklus smerujúci k druhému príchodu Krista. Každý rok má svoje liturgické obdobia, ktoré sú riadené kozmickými, lunárnymi a slnečnými, ročnými a týždennými cyklami. Liturgia tak sprítomňuje celé dejiny ľudstva smerujúce k druhému príchodu Krista. Do tohto divadla zahŕňa hviezdy a nebesia, celú prírodu a tvorstvo. Tak ako Boh použil prírodné znamenia, aby viedol troch mudrcov k záhadnému kráľovi v maštali, tak liturgia odhaľuje, že celý kozmos a príroda sú jej súčasťou, čo sa zobrazuje aj v stabe chrámu. Celé tvorstvo sa korí pred Bohom v nemom úžase a skláňa sa pred Božou obetou.

Prírodné symboly boli od prvotnej Cirkvi zakomponované v samotnej stavbe chrámu. Jeden z najstarších prírodných liturgických znakov však vždy bol a stále je, sláviť omšu smerom na Východ - smerom k vychádzajúcemu slnku. Slnku, ktoré od prvotnej Cirkvi reprezentuje prichádzajúceho Krista, na ktorého čakáme. Je to symbol Boha. Symbol starší, ako používanie znaku kríža. Benedikt XVI. učí, že obeta omše sa koná vždy smerom k Bohu. Správne smerom na východ. Smerom ku krížu. Smerom k bohostánku. Ideálne všetko naraz. Sú to znaky živého Boha Pantokrata, Chronokrata, Sudcu aj Baránka v jednom, ktorému sa koná jedna a tá istá obeta.

5) Kostol ako učebnica posmrtnej reality

Z bohatého dedičstva symbolov stavby kostola by som poukázal ešte na jeden opomínaný. Na kozmologicko-eschatologický. Povedali sme si, že kostol znázorňuje realitu po smrti zachytenú u Jána. Cirkev nás však učí, že po smrti nás čakajú 3 možnosti. Peklo, očistec alebo nebo. Pre spravodlivých neveriacich sa ešte zvyklo vášnivo debatovať o možnosti predpeklia.

Čuduj sa svete, kostol presne túto realitu, realitu čo veríme po smrti až hmotne zachytáva v stavbe Kostola.

Na východ chrámu je Boh. Na vzdialenom konci od Boha, na západe, sa rozprestiera svet, symbol pekla. Ak zo “sveta“ vstupujeme do chrámu „neba“, tak prechádzame najprv cez predsieň. Tej sa hovorí Narthex. Je to pre mnohých neznámy obraz opomínanej teológie Predpeklia. Tu čakali starozákonní svätí na vpustenie do neba. Katechumeni tu kedysi končili, nemohli ísť ďalej. Čakali na vpustenie do kostola, na krst počas liturgie na bielu sobotu. V tejto časti  nájdete v starých chrámoch aj krstiteľnicu. Lebo len cez krst vodou a duchom môžete vstúpiť do neba. Vstúpiť cez brány prastaré, brány nebeské, ktoré čakajú, aby najprv cez ne vkročil Kráľ slávy, Kráľ zástupov (Ž 24) na Bielu sobotu znázornený Paškalom.

Za Narthexom sa zvykli umiestňovať spovedelnice. Asi už tušíte. Áno, znázorňujú Očistec. Ján, opisuje nespočetný zástup, o ktorom hovorí, že prišiel cez „Veľké súženie” (Zj 7,13) - miesta, vďaka ktorému majú “rúcha vypraté v baránkovej krvi“. To súženie je očistec. V kostole sa zvyklo toto súženie zobrazovať spovedelnicou. Obe sú hlboko prepojené. V jednom sa hriechy odpúšťajú, v druhom sa tresty odpykávajú. Obe ale často krát až nepríjemne bolia a sú pre mnohých veľké súženie.

Ďalej nasleduje nebo a jeho rôzne stupne. Cez loď kostola (Nave), presbytérium, chór až po svätyňu svätých s Božím Trónom. Ide o veľkolepý nebeský výjav posmrtnej reality, posmrtného kozma. Od neba až po peklo.

Toľko symbolov, toľká krása!! Prečo ten zmätok?

Ak sa liturgia približuje k svojmu nebeskému ideálu, tak chrám sa stáva učebnicou a životom našej katolíckej viery. Liturgia je ako jemne vyladený, mnohorozmerný obraz. Brána do nebeskej reality, ktorú keď prvy krát videl ruský cár, Vladimír I. Veľký, v plnej kráse a sláve chrámu Hagii Sofia, s bázňou zvolal „Videl som nebo na zemi a nemám slov na opísanie tej krásy“. Na základe tejto skúsenosti prijal pre Rusko kresťanskú vieru. Východná Cirkev z tejto mystiky pochopenia nebeskej liturgie do dnes žije a čerpá silu. Západná Cirkev sa vydala cestou racionalizmu. Chce všetko rozpitvať a redukovať až na holú kosť. Na nevyhnutné “ešte stále platné” minimum. Na tejto ceste sa žial veľa toho stratilo.

Kladiem si teda otázku. Uvedomujú si dnes kňazi, zvlášť liturgickí experimentátori, bohatosť teologického a duchovného diania cez omšu? Vedia čo robia, keď ľahkovážne presúvajú jednotlivé prvky kostola a ľubovoľne upravujú priebeh liturgie? Úprimne si myslím si že nemajú potuchy. Veď ako inak by mohli vyhodiť prastaré duchovné bohatstvo, odvekú živnú pôdu svatých, von oknom?

Som presvedčený, že drvivá väčšina kňazov dostalo jednoducho zlú liturgickú formáciu v seminároch. Chýba im sakrálny duch. Pod rúškom modernej psychologie a pedagogiky im bolo vpečatené, že úlohou kňaza v novej dobe a novej pastorácii je nutné byť "politicky korektný zabávač". Spoliehať sa  na využitie psychologických a technických trikov na získanie pozornosti a priazne davu. Zapájať ludí cez interaktívne kvízy počas kázne, divadla či pantomím, chlapčenskej gitarkovej kapelky pred oltárom, až po powerpoint prezentácie. Prostriedky modernej doby, ktoré mali súčastného človeka lepšie oslovit. Omyl. Spôsobuje to presný opak! Namiesto sprítomňovania hĺbky Kristovho utrpenia na kavlarii, namiesto prenikania do reality života po smrti, sa dnes v kostole ponúkajú balóniky. Vážne sa tak ohrozuje viera ludí. Viera veriacich, ktorí hladajú v kostole sakrálno no nachádzaju tam len profánnosť.

Nová doba generácie Benedikt

Život ale napreduje ďalej. Aj v tejto oblasti sa začalo vela veci meniť k lepšiemu. Pred Benediktom XVI. mnoho z chápania ducha liturgie bolo stratené pod nánosmi prachu. Benedikt XVI. ale spustil doslova novú liturgickú renesanciu. Rozkvit zmyslu pre krásu a hĺbku ktorý sa zdá, že oslovuje viac mladých ako stárych.

Otec Moravčík si tohto fenoménu tiež všimol. Nový dorast kňazov mu príde akýsi čudný. Označuje ich "ruženčiari" (pozri tu). Nedochádza mu, že oni nie sú čudní. Akurát, že s názormi jeho generácie nesúhlasia. Sú živou reakciou na chyby jeho vlastnej doby. Išli do kňazského stavu z úpne iných dôvodov ako generácia socialno-politicky angažovaných kňazov zo 60 tych a 70 tych rokov.

Je tu generácia "Z". Post-MTV, post-postmoderna, post optimizmus zo sveta. Generácia ktorá nachádza oblubu v latinčine a slávení liturgie a neuspokojí sa s politicky korektými heslami. Bytostne pozná kultúrnu revolúciu, lebo v nej sa narodila a z nej vzišla. Komunikuje cez sociálne siete. Pozná kultúru smrti, genderizmus, potraty a aj prenasledovanie kresťanov vo svete. Táto generácia je skeptická voči svetu. Obracia sa svetu chrbtom - nádej hľadá u Boha. Ruženec sa týto mladí kňazi modlia, nie preto že sú čudní, ale preto, lebo si dobre uvedomujú duchovný zápas ktorému dnes čelíme. Sú neraz konzervatívnejší, ako ich učitelia vo veku vdp. Moravčíka. Sú nová nádej a budúcnosť pre Cirkev. "Cirkev bojujúcu" so Zlom vo svete a nie len "putujúcu" svetom (pozri tu).

Záver

Bohatstvo našej liturgie som v tomto článku len naznačil. Je toho ďaleko viac o čom by sa dalo písať. K tejto reakcii ma viedlo ani nie rozhorčenie, že sú tu kňazi, čo chcú demontovať bohostánky z kostolov, ako skorej smútok z toho, koľko je stále katolíkov čo nerozumie čo sa pred nimi v kostole deje.

Ak vás niečo z toho zaujalo. Ak by ste chceli napríklad dekódovať skrytý kód v múroch starého kostola či katedrály. Ak chcete vidieť v kostole a liturgii to, čo videl Vladimír Velký pred prijatím kresťanska pre Rusko, začnite si čítať Apokalypsu. Nakreslite si schému Jánom opísaného neba na papier. Kapitola 3, 4 a 7. Budete veľmi prekvapení. Ak máte možnosť ísť na slávnostnú tridentskú omšu (nie tú tichú, tá je pre pokročilých) tak choďte. Uvidíte, ako kamenné múry starého kostola pred Vami zrazu oživnú.

Pre ďalšie štúdium odporúčam povinnú literatúru od Benedikta XVI: Duch liturgie. Zistíte prečo má byť bohostánok v centre chrámu a bohoslužba má byť orientovaná na východ. Odporúčam aj knihu od Scotta Hahna - Baránkova večera, v ktorej autor opisuje základný súvis Jánovho zjavenia a stavby kostola. Fantastické dielo od liturgistu Denisa McNamaru: Catholic Church Architecture and the Spirit of the Liturgy o zmysle znakov v chráme. Vrelo odporúčam aj čítať ctihodného doktora Martina z Kochemu - Výklad najdrahšej obety svätej omše. A v neposlednom rade aj dokument Druhého vatikánskeho koncilu Sacrosantum concilium, ktorý nabádza k reformovaniu liturgie bez radikálnych zmien.

Ing. Robert Mátéffy
je predsedom Inštitútu Leva XIII.