Katolícka cirkev krátko po referende skôr mlčala, po mesiaci poskytol Denníku N rozhovor výkonný sekretár konferencie biskupov Anton Ziolkovský. Pripúšťa uľahčenie spolužitia homosexuálov cez zmeny v občianskom zákonníku. Nič to nemení na tom, že ide o hriech, dodáva vzápätí.
Je mesiac po referende. Biskupi na výsledky reagovali vyhlásením, že účasť pod 50 percent je dôvodom na analýzu a zamyslenie. Už máte analýzu hotovú?
To by ste po mesiaci chceli veľa. Po takýchto udalostiach je vždy potrebné nechať si odstup. Je aj pomerne zložité výsledky takéhoto referenda analyzovať, lebo jediné, čo sme zistili, bolo to, aké percento ľudí bolo v danom momente ochotné ísť hlasovať o týchto otázkach.
Tak je to pri každom referende.
Presne tak. Keby sme výsledky hodnotili čisto politicky, tak je to jasné – pri referende potrebujete 50-percentnú účasť, nemôžeme teda hovoriť o úspechu. Je to neúspech.
Prvý raz počujem, že by to niekto povedal takto otvorene. Pán Chromík predsa po hlasovaní hovoril o veľkom úspechu.
V istom zmysle mal pravdu. Každá palica má dva konce, vždy závisí od interpretácie. Politicky to bol neúspech, lebo bolo treba 50 percent. Ale celá aktivita mala niekoľko ďalších rozmerov, kde o úspechu hovoriť môžeme. Ukázalo sa, že máme zreteľný nárast ľudí, ktorí sú ochotní angažovať sa. I keď sa to nedá úplne porovnávať, tak na Národný pochod za život prišlo 80-tisíc ľudí, pod petíciu za referendum sa podpísalo 400-tisic ľudí a na hlasovanie už prišiel takmer milión. Pripusťme, že veľká časť z nich je veriacich. Pre nás je teda pozitívne, že rastie počet takých, ktorí sú verejne aktívni. Nehovoriac o tom, že mnoho kňazov začalo rozprávať o téme rodiny – to tiež berieme ako pozitívum.
Je to otázka toho, ako chápeme angažovanosť cirkvi. Na slovenské pomery, na to, ako cirkev verejne vystupovala posledných dvadsaťpäť rokov, sa mi zdá (keď to trochu preženiem), že sa angažovala až príliš. Ale keby sme to porovnali s inými krajinami, nezdalo by sa nám to tak. Nedávno mali v jednej diskusii hosťa zo Spojených štátov a pýtali sa ho, ako hodnotí angažovať slovenskej cirkvi pred referendom. On reagoval slovami: „Ona sa nejako angažovala?“ Keď som o tom premýšľal, chápal som ho. V USA katolícka cirkev vystupuje oveľa aktívnejšie, tvrdšie a razantnejšie, či už v kampaniach (ak nejaké sú), ale aj proti politikom.
U nás verejnosť cirkev zrejme ako angažovanú vnímala. Pomáhalo vášmu cieľu – teda vyššej účasti – všetko, čo kňazi pred referendom robili? Nemohlo niečo veriacich od hlasovania odradiť?
To je dobrá otázka, no neviem, či sa to dá posúdiť. Viete, ešte od čias komunizmu v časti verejnosti existuje návyk, že cirkev sa verejne neangažuje. Máme to odskúšané napríklad v Katolíckych novinách, kde vieme, že ak by cirkev bola razantnejšia, ľudia budú reagovať negatívne. Slováci naozaj nie sú zvyknutí, aby cirkev vystupovala otvorene. Rozumiem preto, že keď sme prvý raz po 25 rokoch boli aktívni, bolo to vnímané ako niečo nové a radikálne.
Ako k tomu vlastne prišlo? Sadli ste si tu vy v zasadačke konferencie a povedali si „ideme do toho“? Čo privedie cirkev k takej aktivite v otázke, ktorá je v podstate politická?
Po prvé, referendum bolo iniciatívou laikov, nevzniklo pri tomto stole na biskupskej konferencii. Druhá vec je, že sme súčasťou istých európskych štruktúr. Dozvedáme sa o niektorých súvislostiach, poznáme niektoré tendencie a vyhodnotili sme, že je potrebné, aby sme sa v otázke ochrany rodiny angažovali. Myslím si, že biskupi neľutujú, čo pre referendum urobili, a dovolím si tvrdiť, že keby sa to malo zopakovať, išli by sme do toho znova.
Ak by ste do toho išli znova, vyvarovali by ste sa nejakých chýb? Čo si napríklad spätne myslíte o kázni kňaza Rastislava Baku a výroku „vytlačme totu špinu za hranicu štátu“, ktorým kritizoval údajné odoberanie detí biologickým rodičom na Západe v dôsledku posilňovania práv homosexuálov?
Príhovor tohto kňaza bol v rusínskom jazyku, to znamená, že vy aj ja sme odkázaní na ľudí, ktorí po rusínsky vedia a dokážu nám povedať kontext. Ja som si niektoré veci čítal, snažil som sa to nejako pochopiť. Iste, môžeme polemizovať o tom, či použil vhodné výrazové prostriedky; na druhej strane: z hľadiska toho, čo chcel povedať, som jeho kázeň nevnímal ako niečo útočné a dehonestujúce. Hovoril o trendoch, ktoré vyhodnotil ako negatívne, a chcel, aby sme zabránili ich rozširovaniu na Slovensku. No to, čo urobila RTVS, ktorá omšu s toutou kázňou odmietla odvysielať, považujem za jasný pokus o cenzúru. Takéto niečo si naposledy dovolili cirkevní tajomníci za komunizmu. Kontrolovať, či je nejaká kázeň politicky korektná, mi príde absolútne neprimerané.
RTVS povedala, že v kázni našla nenávistné pasáže, čo bolo v rozpore s jej internými pravidlami. Aj český katolícky kňaz Tomáš Halík o Bakovej kázni povedal: „Bolo by v záujme cirkvi, aby sa namiesto kázania neobjavovali podobné hysterické štvavé politické agitácie, ktoré namiesto vecnej debaty len roznecujú nenávisť a predsudky.“ Nesúhlasíte s ním?
Vo všeobecnosti s týmto výrokom možno súhlasiť. Otázka je, či sa dá aplikovať na tento konkrétny príhovor kňaza Rastislava Baku.
Kontroverzným momentom v kampani bolo aj video vyzývajúce na účasť, v ktorom dvaja muži hladkajú malého chlapca. K videu sa neprihlásila ani Aliancia za rodinu, no vy ste ho na svojom Facebooku zdieľali so slovami „silné video na podporu referenda“. Prečo?
Tak video bolo silné, lebo vyvolávalo emócie.