Prorok Elizeus sa stal hrozbou pre sýrskeho kráľa.
Sýria a Izrael proti sebe bojovali, a predsa sa zdalo, že Izrael vždy predvída, čo má sýrska armáda za ľubom. Sýrsky kráľ chcel v prvom rade vedieť, kto z jeho radcov ho zrádza a poskytuje informácie nepriateľovi. Jeden z jeho sluhov mu však vysvetlil, ako je to v skutočnosti: „Nie, môj kráľovský pane, ale prorok Elizeus, ktorý je v Izraeli, oznámi izraelskému kráľovi aj slová, ktoré hovoríš vo svojej spálni“ (2 Kr 6.12).
Týmto sa Elizeus, (nemýľme si ho s jeho predchodcom prorokom Eliášom), stal pre nich nepriateľom číslo jedna. Kráľ zistil, kde sa Elizeus zdržiava a okamžite poslal svoju armádu aby obkľúčila mesto.
A vtedy sa začali diať veľmi zvláštne veci.
Skoro ráno vstal Elizeov sluha, vyšiel von a s hrôzou zistil, že sú obkľúčení sýrskou armádou. Sluha si myslel, že situácia je beznádejná, no Elizeus ho upokojil: „Neboj sa, lebo tých, čo sú s nami je viac, ako tých, čo sú s nimi“
O čom to Elizeus hovorí? Nemali predsa žiadnu armádu a sýrska armáda sa ich práve chystala napadnúť. Elizeus sa začal potichu modliť: „Pane, otvor mu oči, nech vidí!“
A Písmo nám ďalej hovorí: „Pán otvoril sluhove oči a videl, že vrch okolo Elizea je plný ohnivých koní a vozov“ (2 Kr 6.17). Elizeus sa neznepokojoval, pretože ich ochraňovala neviditeľná armáda anjelov!
Čoskoro nato zostúpila sýrska armáda do mesta a hľadali Elizea. Elizeus vyslovil len jednoduchú modlitbu: „Pobi, prosím, tento národ slepotou.“ A Boh okamžite ranil sýrsku armádu slepotou, čím ju voviedol do úplného zmätku.
Elizeus nevyužil príležitosť, neutiekol, ale urobil čosi múdrejšie. Zavelil zmäteným Sýrčanom „Toto nie je tá cesta a toto nie je to mesto. Poďte za mnou, zavediem vás k mužovi, ktorého hľadáte“. A odviedol ich do Samárie, k izraelskému kráľovi. Keď tam prišli, opäť poprosil Boha aby im vrátil zrak, čo Boh hneď aj urobil.
Izraelský kráľ sa spýtal Elizea, ktorý mu vydal sýrsku armádu do rúk, čo má s nimi urobiť – má ich všetkých postínať?
Tu mu Elizeus dáva prekvapivú odpoveď: „Nestínaj! Chceš postínať takých, ktorých si nezajal svojím mečom ani svojou kušou? Predlož im chlieb a vodu, nech si zajedia a nech sa napijú a vrátia sa k svojmu pánovi.“ (2 Kr 6. 22)
Písmo ďalej hovorí, že kráľ im „pripravil teda veľkú hostinu a keď sa najedli a napili, prepustil ich a oni sa vrátili k svojmu pánovi. A sýrski koristníci potom viac neprišli do izraelskej krajiny.“ (2 Kr 6.23)
Kiežby sme aj my mali takú vieru! V prvom rade si uvedomme, že vo svete je toho v hre oveľa viac, než vidíme len očami. A po druhé, preukazujme aj my podobnú lásku a milosrdenstvo svojim nepriateľom!
Prorok Elizeus, prosíme, oroduj za nás!