Chcem deti, no stále som sama

1,177
Kultúra života

A tak som odhalila svoju dušu v národnom rozhlase.

Jasné teda, že som ju neodhalila úplne. Bola som však oveľa osobnejšia než zvyknem byť v súvislosti s vlastnou prácou.

Zavolala som do fóra rozhlasovej talkšou (a teoreticky som predpokladala, že si tak zachovám anonymitu pred každým, kto by nespoznal „Mary Bethovú, slobodnú ženu z Denveru“).

Cítila som povinnosť zavolať, pretože sa hovorilo na tému, ktorá sa ma citovo dotýkala.

Sama a bez detí

Téma bezdetnosti. Išlo konkrétne o otázku: „Môžu ľudia, ktorí nemajú deti, dosiahnuť vlastné šťastie, ak by boli súčasťou života iných detí“?

Veľmi dobrá otázka. Vo svete, kde ľudia (právom) básnia o tom, že rodičovstvo im prináša šťastie a naplnenie, môže byť skutočne traumatizujúce čeliť budúcnosti bez detí.

Viem, že to nie je vecou tých, ktorí sú slobodnými rodičmi. Ani vecou tých z vás (zatiaľ a možno nikdy), ktorí ste mladí, plodní a „najlepšie roky, kedy priviesť na svet deti“ (ako zvykol hovoriť môj priateľ Erick) máte pred sebou.

No je to vecou mnohých z vás, žien aj mužov, ktorí ste dovŕšili istý vek. (Áno, hovorím to vám, pán „50-ročný muž hľadajúci 25-ročnú ženu“.) Ide o záležitosť, o ktorej sa hovorí málo, ak vôbec. A je to vec, ktorej skutočne potrebujeme priamo čeliť a zaoberať sa ňou.

Viem to. Som jednou z nich.

Vo svete randenia je dobre známe, že „biologické hodiny“ začínajú hlasnejšie tikať, keď osoba, ktorá je sama a bezdetná – najmä (ale nielen) žena – má pomaly, ale iste 30. Každý sa s tým vysporadúva po svojom. Niektorí chytajú paniku a svoju situáciu riešia tak, že si vezmú prvého, čo i len trochu prijateľného kandidáta na manželstvo, ktorý im príde do cesty. Iní všemožne uplatňujú metódu popierania. A niektorí sa len modlia a veria, že ich čaká to najlepšie.

Tridsiate roky som prežila ako jedna z tretej kategórie, možno som sa niekedy prehodila do druhej, aby to malo správnu mieru. Cestovala som po krajine a hovorila o cudnosti, príležitostne som randila, ale nikdy som nenašla toho „pravého“. Vedela som, že čas ma tlačí a vedela som aj to, že je možné, že nebudem mať deti. No nevedela som, či si to skutočne pripúšťam.

Presmútiť možnosť mať deti

V období mojich 40. narodenín (zistila som, že pre mnohé slobodné ženy ide o náročné prechodné obdobie), mi môj duchovný vodca povedal, že asi by som potrebovala „presmútiť“ túto možnosť mať deti. A tak, ako roky plynuli a priestor v otvorených dverách sa zužoval, „žila som v smútku“. A upravila som svoje zmýšľanie. Viete ako to je, keď vidíte deti, ako niečo robia, alebo máte mimoriadne hlboké porozumenie pre výchovu detí a pomyslíte si: „Keď budem mať deti...“ Nuž, povedala som si, že s tým prestanem. Začala som si predstavovať svoju budúcnosť bez vlastných detí.

A bolo to, naozaj, naozaj ťažké.

Ale, pravda je, že Boh je dobrý. Tri mesiace pred mojimi 40. narodeninami sa mi narodila neter Anna. Táto udalosť zo mňa urobila tak trochu expertku na odpoveď na otázku: „Môžeme dosiahnuť šťastie, ak budeme súčasťou života iných detí?“

Jeden z mojich spolu-telefonujúcich neoblomne tvrdil, že nie. „Nie je to to isté a vy to viete.“

Samozrejme, že to nie je to isté. Nie sú to naše deti. Nepodarí sa nám byť s nimi stále. Nedostane sa nám práva „rozkazovať“ a rozhodovať tak o ich životoch. Toto je prvý a najdôležitejší bod, ktorý musíme pochopiť. Ak sa budeme neustále snažiť o „to isté“ – privlastňovať si deti iných ľudí a snažiť sa prevziať ich rodičovskú úlohu – nikomu to neprinesie šťastie. Je to recept na katastrofu.

Úloha tety či strýka

Šťastie, ktoré nachádzame v postavení tety alebo strýka (či už nám tento titul prináleží biologicky, alebo sme si ho „zaslúžili“), ide o iný druh šťastia. Aby sme ho mohli uchopiť, musíme upustiť od túžby „hrať sa na rodiča“. Musíme presmútiť fakt, že nehráme úlohu, ktorú túžime hrať v živote tohto alebo ktoréhokoľvek dieťaťa, aby sme sa mohli chopiť tej úlohy, ktorú vskutku máme.

Moje netere a synovcovia sú obrovsku súčasťou môjho života. Napĺňajú mi srdce a mám z nich veľkú radosť, už len preto, že jednoducho sú. No ide o „radosť tety“, nie „rodičovskú radosť“. Obe sú prepojené, ale odlišné.

Úlohu „tety“ sprevádzajú ťažkosti. Môže byť ťažké ľúbiť deti celým svojím srdcom a nemať ozajstné slovo v ich výchove. Som šťastná, pretože moja sestra a jej manžel sú naozaj dobrými rodičmi. Netrápim sa preto nad prostredím, v akom deti žijú, ani nad podobnými vecami. Ale všímam si, že sú oblasti, v ktorých by zainteresovaná teta alebo strýko mali silné pokušenie povedať: „Pozrite, čo všetko robím pre tie deti. Zaslúžim si mať slovo v tom alebo onom rozhodnutí.“

Nie. Nezaslúžime. Určite sa môžeme podeliť o svoj názor, ak sa nás naň opýtajú (zdôrazňujem „ak sa nás naň opýtajú“), no chrlenie neustálej záplavy nežiaducich rodičovských rád naozaj nie je dobrý nápad.

Byť súčasťou života detí

Nie som zástancom zmýšľania typu „takto je to lepšie, pretože sa s nimi zahráme a potom ich pošleme domov“. Byť súčasťou života detí neznamená, že veľa získame, ale bude to bez ťažkostí. Znamentá to akurát, že dostaneme menšiu verziu toho istého koláča. Menej ťažkostí, menej zisku, ale pomer je zhruba rovnaký. Deti mojej sestry majú u mňa doma svoju izbu. Prespia u mňa, keď sú ich rodičia mimo mesta, alebo aj keď sú v meste, ale chceme byť spolu dlho do noci.  Prebdela som nejednu noc pri chorom dieťati. Vydržala som viac než jeden dlhotrvajúci náladový výbuch hnevu u batoľaťa, pretože, keby som zasiahla, záchvaty by boli ešte väčšie. Nie je to len o zábave a hrách. Myslím si, že práve ťažké obdobia prehĺbili moje puto s deťmi.

Neviem, ako mi Boh naplánoval budúcnosť. Viem však, že je veľa spôsobov, ako by mohla byť moja budúcnosť spätá s úlohou rodiča – adoptované deti, nevlastné deti, možno dokonca nejaký druh tehotenstva v pokročilom veku na štýl „Abraháma a Sáry“. Ale možno aj nie. Jedinou istou úlohou v tejto chvíli je úloha „tety, ktorá všetko dovolí“. A to samo o sebe prináša šťastie.

Pred niekoľkými mesiacmi som viezla Annu a vysvetľovala som jej, že keď som bola malá, jej starká a starký boli moja mamka a môj ocko. Na chvíľku sa zamyslela a potom sa spýtala: „A kto bola tvoja teta?“

Áno, byť súčasťou života detí nám môže priniesť šťastie – veľa veľa šťastia. Verte mi. Viem to.