Ihneď potom, ako utečenci zo Stredného východu zaplavili Západ, začalo množstvo krajín - vrátane Maďarska, Bulharska, Českej republiky, Slovenska, Cypru a Austrálie – vzdorovať politickej „korektnosti“ tým, že prejavili ochotu prijať iba kresťanských utečencov.
„Progresívnejšie“ hlasy síce po nich stále vykrikujú, že sú „rasisti“, no faktom aj naďalej zostáva, že Západ má naozaj objektívne dôvody aby uprednostnil alebo prijímal výlučne kresťanských utečencov. Ide skutočne o dobro týchto európskych hostiteľských krajín.
Uvažujme:
Pravými a skutočnými obeťami prenasledovania sú kresťania. Z humanitárneho hľadiska – a to sa cituje pri utečencoch vždy ako hlavné – by mali mať najvyššiu prioritu kresťanskí utečenci, pretože sú najprenasledovanejšou skupinou obyvateľstva na Strednom východe - a tou boli už aj dávno predtým, než začal pôsobiť fenomén Islamského štátu. Aj austrálska ministerka zahraničných vecí Julie Bishopová to potvrdzuje slovami:
„Myslím si, že kresťanská menšina je v Sýrii prenasledovaná stále a bude aj potom, keď tento konflikt skončí.“
A skutočne. Kresťania boli cieľom útokov Islamského štátu aj pred vytvorením nového „kalifátu“ a sú ním aj teraz, keď na nich útočia moslimovia – moslimské bandy, jednotlivci, moslimské režimy a moslimskí teroristi z moslimských krajín všetkých národností (Arabov, Afričanov, Aziatov, atď) – a to od začiatku z jedného jediného dôvodu, že sú nevercami číslo jedna. Pozri si Crucified Again: Exposing Islam’s New War on Christians (Znovu ukrižovaný: Rozšírenie novej vojny Islamu na kresťanov) a nájdeš v ňom stovky protikresťanských anekdot, ešte z obdobia predvznikom ISIS, ako aj moslimské doktríny, ktoré šíria nenávisť a opovrhovanie voči kresťanom.
A naopak – moslimskí utečenci – ako protiklad k mnohým ISIS a iným džihádistickým infiltrátorom, prestrojeným za „utečencov“ – neutekajú pred priamym prenasledovaním, ale snažia sa uniknúť chaosu, spôsobenému násilníckym a rasistickým učením ich vlastného náboženstva – islamu. Veď Samuel Huntington len tak pre nič za nič nepovedal svoj slávny výrok: „Hranice islamu sú krvavé, a také sú aj jeho vnútornosti.“ To znamená, že keď moslimovia prenikajú do západných krajín, preniká tam s nimi aj chaos, prenasledovanie, vzbury a nepokoje. Všimni si niektoré západoeurópske mestá, napríklad Londonistan, v ktorom žije veľké množstvo moslimskej populácie.
Následné prenasledovanie kresťanov moslimami umožňuje samotná politika Západu, najmä Obamova administratíva. Inými slovami, západné krajiny by mali prijať kresťanských utečencov už len z toho dôvodu, že vmešovanie sa Západu do záležitostí Stredného východu je priamo zodpovedné za ich prenasledovanie ako náboženskej menšiny. Kresťania, koniec koncov, neutekali zo Sýrie kvôli Bašarovi Assadovi, ani z Iraku kvôli Saddámovi Husajnovi, ani z Lýbie kvôli Muamarovi Kaddáfimu. Ich systematické prenasledovanie začalo ihneď potom, ako USA spolu s ďalšími krajinami narušili v týchto krajinách vývoj v mene „demokracie“. No podarilo sa im akurát len rozpútať džihádistické krviprelievanie, ktoré dovtedy držali títo diktátori na uzde. A Islamský štát zatiaľ zapustil hlboké korene vo všetkých troch národoch, a jeho prívrženci veselo zotročujú, znásilňujú a vraždia nespočetné množstvo kresťanských „nevercov“ a iných menšín.
Vladimír Putin sa o utečeneckej kríze vyjadruje naplno a bez obalu:
„Túto krízu sme očakávali s absolútnou istotou ... My v Rusku už dávno tvrdíme, že nastanú obrovské problémy, ak naši takzvaní západní partneri povedú aj naďalej „nesprávnu“ zahraničnú politiku, a to najmä v moslimských regiónoch, na Strednom východe a v severnej Afrike, čo sa aj neustále deje.“
A ruský líder správne dodáva, že:
„Ľudia neutekajú pred režimom Bašara Assada, ale pred Islamským štátom, ktorý si podmanil obrovské územia v Sýrii a Iraku a dopúšťa sa tam hrozných zverstiev. Pred týmto ľudia utekajú.“
Keďže je teda Západ zodpovedný za rozpútanie plnokrvného džihádu proti kresťanom, určite by mali byť moslimovia poslední, koho by mal Západ uprednostniť z humanitárneho hľadiska.
Kresťania sa na rozdiel od moslimov, či dokonca kurdských jezidov, ľahko prispôsobia západným krajinám, vďaka svojmu spoločnému kresťanskému dedičstvu. Slovensko, ktoré preferuje kresťanských utečencov, správne poukázalo na to, že moslimovia by sa nedokázali prispôsobiť už len preto, lebo u slovanských národov nenájdu žiadnu mešitu. Práve naopak, Slovensko ako kresťanská krajina pomôže nájsť nový domov na Slovensku pre kresťanov zo Sýrie.“ povedal minister vnútra.
Aj toto dáva zmysel – kresťanské učenie, ktoré po celé stáročia formovalo Európu je to isté, ktoré formovalo aj stredovýchodných kresťanov, či už ortodoxných, katolíkov alebo protestantov. Aj páter Noel zo San Diega v súvislosti s irackými kresťanskými utečencami, ktorým sa podarilo uniknúť ISIS, no teraz upadajú v nápravných zariadeniach USA, poukázal na stredovýchodných kresťanov, „ktorí prišli do Ameriky s túžbou stať sa dobrými občanmi, a z ktorých mnohí už pracujú ako právnici, učitelia alebo sú spoločnosti prospešní v iných povolaniach.“
Moslimovia sa pridŕžajú absolútne odlišného programu – Koránu – ktorý zavrhuje najmä kresťanov, vyzýva k neustálej vojne (džihádu) proti všetkým ne-moslimom a obraňuje akékoľvek proti-západniarske praktiky. A preto sa niet čo čudovať, že mnohí moslimskí uchádzači o azyl sú vyslovene proti-západne naladení, ak nie sú rovno členmi džihádistických organizácií.
Kresťania zo Stredného východu hovoria pre Západ vierohodným jazykom a sú im blízki aj svojím kultúrnym prejavom. Rozumejú totiž mentalite Stredného východu – vrátane islamu – a môžu pomôcť Západu pochopiť ho. Na rozdiel od moslimov nemajú kresťania žiadny problém s „konfliktnou lojalitou“ pri dodržiavaní zákonov: islamský zákon totiž zakazuje moslimom pomáhať „nevercom“ proti iným moslimom (tu pozri prejavy zradcovstva, ku ktorým v USA súvislosti s týmto zákonom dochádza; a tu priamo falošnosť a vierolomnosť, s ktorou sa kresťania potýkajú u svojich dlhodobých susedov a „priateľov“). Celá kniha existuje o „dvojitých“ moslimských agentoch, ktorí infiltrovali do všetkých úrovní vlády USA. Niečo také od kresťanov Stredného východu nehrozí. Oni dávajú Bohu čo je Božie, a cisárovi, čo je cisárovo.
A napokon, je úplne samozrejmé, že títo kresťania nebudú sympatizovať s ľuďmi a ideológiou, ktorá im urobila zo života peklo; s ľuďmi a ideológiou, vyslovene nepriateľsky naladenou voči všetkému zo Západu. Západ a stredovýchodní kresťania sa navzájom dopĺňajú; kiežby to tak bolo aj v prípade ich spoločného nepriateľa!
Všetky predchádzajúce dôvody – od humanitárnej pomoci skutočným obetiam prenasledovania až po tie, ktoré ponúkajú výhody Západu – sú nezdolné svojou logikou a múdrosťou. A predsa, nakoľko západné pokrokové sily uprednostňujú politicky korektné ideály a predstavy pred holou realitou, neexistuje takmer žiadna šanca, že by spomínané dôvody niekedy brali do úvahy.
Práve naopak: v Amerike a v Británii sa prenasledovaní kreťania nachádzajú „na úplnom konci zoznamu“ utečencov, ktorým sa má poskytnúť azyl. Absolútnu prioritu majú všade moslimovia. Od januára 2015 poskytujú USA azyl v pomere šesť moslimov : jeden kresťan.
Dôvod je jednoduchý: v progresívnom zmýšľaní západných vlád, médií a akademických obcí má prijímanie utečencov len málo čo do činenia s altruizmom; vo všetkom ide o egoizmus – na tom, kto je skutočne prenasledovaný, už vôbec nezáleží. Ako vidíme, Západ je priamo zodpovedný za obrovské utrpenie kresťanov.
Najdôležitejšie je, že my sme so sebou „spokojní“ a cítime sa skvele. Vďaka tomu, že radšej prijmú „neznámych“ moslimov namiesto „dôverne známych“ kresťanov, sa pokrokoví politici cítia „osvietení“, „nezaujatí“, „tolerantní“ a „multikultúrni“ – a to je jediné, o čo im ide.
A realita zatiaľ neúprosne napreduje: tá istá islamská mentalita, ktorá vraždí „nevercov“ – kresťanov na Strednom východe, sa dnes na Západe prijíma s otvorenou náručou.