(Prozelytizmus = obrátiť niekoho na určitú vieru - pozn. editora)
Prečo sa usilujeme obrátiť niekoho na určitú vieru, alebo sa spýtajme lepšie – slovami pápeža Františka – prečo sa snažíme presvedčiť druhých ľudí, aby prijali svätú katolícku vieru?
Okrem iného preto, lebo presne to je poslaním Cirkvi; ale aj preto, lebo to od nás vyžaduje milosrdná láska.
Dnes ráno mi pri modlitbe posvätného ruženca zišlo na um, že práve nájdenie Ježiša v chráme je reflexia ako na mieru šitá pre „prozelytizmus“, ako pre najväčší skutok milosrdnej lásky, aký môžme prejaviť voči tým, ktorí túžia po Kristovi.
„Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“(Lk 2, 41-49).
Ani medzi najväčšími svätými nebol nikto, kto by dosahoval takú úroveň zjednotenia sa s Kristom, akú prežívala Preblahoslavená Panna Mária; Božia Matka, nepoškvrnená hriechom, ktorá vždy zotrvávala v Božej vôli.
Aj pápež Pius XII uvádza vo svojej encyklike o postavení Panny Márie ako Kráľovnej, Ad Caeli Reginam, že „Panna Mária práve pre svoje zjednotenie s Kristom, získava oslnivé a výsostné postavenie, ktoré presahuje akékoľvek iné stvorenie.“
Aj napriek tomu, že jej nesmierne veľké privilégiá boli nepochybne zdrojom neochvejnej a nevýslovnej radosti, ktorá sa dá svojou intenzitou prirovnať iba k bolesti, ktorá prenikla jej Nepoškvrnené Srdce, rozjímame v piatom tajomstve Radostného ruženca - Nájdenie v chráme, o tom, ako zoči-voči Ježišovej neprítomnosti Naša Pani veľmi túžila aj po fyzickom zjednotení sa so svojím Synom a Spasiteľom; jej radosť vtedy nebola v určitom zmysle úplná, až kým Ho nenašla.
Táto udalosť zo života Božej a našej Matky je veľmi príhodným obrazom cesty každého kresťana, krstom nastaveného na Krista, ktorý je bez ohľadu na svoju oddanosť a úprimnosť neustále predurčený túžiť po niečom väčšom už aj tu, v pozemskom živote, a preto musí vymiznúť odlučovanie sa od Kristovho mystického Tela, od svätej Katolíckej cirkvi.
Iba vo svätej Katolíckej cirkvi totiž človek nájde:
· Chrám, v ktorom sa hlas nášho Pána sprítomňuje v posvätnom Magistériu, ktoré aj naďalej nepretržite vyučuje a dáva múdrosť v Jeho mene.
· Chrám, v ktorom „Otcovo dielo“, dielo vykúpenia, pokračuje skrze nášho Pána, tu-a-teraz v najsvätejšej obeti sv. omše.
· Chrám, v ktorom je náš Pán Ježiš Kristus pravdivo, reálne a podstatne prítomný v Najsvätejšej sviatosti – v Eucharistii.
Usilujeme sa, skrátka, presvedčiť druhých ľudí, aby vstúpili do svätej Katolíckej cirkvi a aby vytrvali vo svätej katolíckej viere preto, lebo iba v nej môže človek zakúsiť radosť z nájdenia nášho Presvätého Pána v chráme.
A čo si máme myslieť o tých, čo odmietajú obrátenie?
Tí sú akoby v sprievode, v ktorom išli Mária a Jozef, a ktorí aj napriek tomu, že presne vedia, kde Pána nájsť, odmietajú uľahčiť bolesť a zármutok tých, čo Ho hľadajú; odmietajú ich nasmerovať na cestu k chrámu, ktorým je samotná svätá Katolícka cirkev.
Pokiaľ, samozrejme, ani nespoznajú, ani neuveria, že toto je ten prípad...