Odpoveď: Je dôležité poznať Božiu vôľu. Ježiš povedal, že jeho naozajstnými príbuznými sú tí, ktorí poznajú Otcovu vôľu a plnia ju: „Kto plní Božiu vôľu je môj brat i moja sestra, i moja matka“ (Mk 3, 35). V podobenstve o dvoch synoch Ježiš napomína veľkňazov a starších ľudu za to, že neplnia vôľu Otca; najmä za to, že sa „nekajajú a neveria mu“ (Mt 21, 32). S absolútnou istotou môžme tvrdiť, že Božou vôľou je to, že máme ľutovať svoje hriechy a dôverovať Kristovi. Ak sme tento krok neurobili, Božiu vôľu ešte stále neprijímame.
Akonáhle prijmeme Krista vo viere, stávame sa Božími deťmi (Jn 1, 12) a Kristus nás túži viesť svojou cestou (Ž 143, 10). Boh sa nepokúša skryť svoju vôľu pred nami, On nám ju chce zjaviť. V skutočnosti nás už svojím Slovom nespočetne veľakrát usmernil. Pri všetkom „máme vzdávať vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre nás“ (1 Sol 5, 18). Božou vôľou je, „aby sme robili dobre“ (1 Pt 2, 15). „Božia vôľa je vaše posvätenie: aby ste sa zdržiavali smilstva“ (1 Sol 4, 3).
Božia vôľa sa dá poznať a dokázať. V Liste Rimanom 12, 2 sa hovorí „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať čo je Božia vôľa – čo je dobré, milé a dokonalé.“ Tento úryvok nám poskytuje dôležité súvislosti: Božie dieťa sa odmieta pripodobňovať svetu a namiesto toho dovoľuje, aby jeho samého premieňal a formoval Duch Svätý. Keďže sa jeho zmýšľanie obnovuje v súlade s Božími vecami, dokáže spoznať dokonalú Božiu vôľu.
Pri hľadaní Božej vôle by sme sa mali uistiť či to, o čom uvažujeme, nie je niečo, čo Sväté písmo zakazuje. Biblia napríklad zakazuje kradnúť, a keďže to Boh jasne a zreteľne hovorí, vieme, že stať sa napríklad bankovými lupičmi Božou vôľou určite nebude – za to sa ani nemusíme modliť. Taktiež by sme sa mali uistiť že to, o čom uvažujeme, bude slúžiť Bohu na slávu a nám, i ostatným ľuďom, k duchovnému rastu.
Rozpoznať Božiu vôľu býva niekedy ťažké, pretože si to vyžaduje trpezlivosť. Je síce prirodzené chcieť poznať Božiu vôľu celú a hneď, no takto Boh zvyčajne nekoná. Občas nám zjaví nejaký krok – pričom každý takýto krok je krokom viery – a potom nás nechá aby sme mu aj naďalej dôverovali. Je dôležité, aby sme pri každom očakávaní ďalšieho usmernenia horlivo konali dobro, ktoré vieme, že máme konať (Jak 4, 17).
Častokrát chceme, aby nám Boh presne ukázal – kde máme pracovať, kde žiť, za koho sa vydať a s kým sa oženiť, aké auto si kúpiť atď... Boh nás necháva aby sme sa sami rozhodovali, no ak sa mu celkom odovzdáme, má spôsob, akým nás ochráni pred nesprávnymi rozhodnutiami (pozri Sk 16, 6-7).
Čím lepšie poznáme človeka, tým bližšie sú nám aj jeho túžby. Napríklad: dieťa pozerá cez rušnú ulicu na loptu, ktorá mu ušla a kotúľa sa preč. Nerozbehne sa však za ňou, pretože vie, že „môj ocko by nechcel aby som to urobil“. V podobných situáciach nemusí prosiť otca o radu, pretože svojho otca pozná a vie, čo by povedal. To isté platí aj o našom vzťahu s Bohom. Keď kráčame s Pánom, poslúchame jeho Slovo a spoliehame sa na jeho Svätého Ducha, odrazu zistíme, že zmýšľame ako Kristus (1 Kor 2, 16). Poznáme ho, a to nám pomáha spoznať jeho vôľu. Postupne zistíme, že Boha prosíme o usmernenie a o pomoc čoraz častejšie. „Bezúhonnému rovná cestu jeho spravodlivé konanie, bezbožník však padne pre svoju vlastnú bezbožnosť“ (Prís 11, 5).
Ak kráčame verne spolu s Pánom a pravdivo túžime spoznať Jeho vôľu pre náš život, Boh nám vloží do srdca svoje túžby. Podstatné je chcieť uskutočňovať Božiu vôľu, nie svoju vlastnú. „Hľadaj radosť v PÁNOVI a dá ti, za čím túži tvoje srdce“ (Ž 37, 4).