Moja milovaná mama ma spolu so svojou partnerkou vychovávala od roku 1973 až do roku 1990, v ktorom mama zomrela. Bývali síce oddelene, no takmer všetky víkendy prežívali spoločne, aj so mnou, v prívese, diskrétne umiestnenom na RV parkovisku (RV park – recreation vehicle park; pozn. prekl.), vzdialenom asi 50 minút od mesta, v ktorom sme bývali. Ako najmladší z maminých biologických detí som bol jediný, ktorý prežíval detstvo bez otca.
Len čo deti maminej partnerky odišli na vysokú školu, nasťahovala sa do nášho domu v meste. S obidvoma som krátky čas býval, kým mama vo veku 53 rokov nezomrela. Ja som mal 19. Inými slovami, bol som jedináčik, ktorý prežíval život v atmosfére „gay rodičovstva“, ako ho chápeme dnes.
Poviem to takto – vyrastať s gay rodičmi bolo veľmi ťažké, a nie kvôli predsudkom susedov. Ľudia okolo nás nevedeli čo sa v našom dome v skutočnosti deje. Pre väčšinu nezainteresovaných som bol dobre vychovaným, mimoriadne úspešným tínedžerom, ktorý skončil strednú školu na samé jednotky.
Vo svojom vnútri som však prežíval zmätok. Keď sa váš domáci život tak drastickým spôsobom líši od života ostatných ľudí okolo vás a zásadným spôsobom zasadzuje úder vašim základným fyzickým potrebám, vyrastie z vás čudák. Nemal som problémy s mentálnym, ani s fyzickým zdravím. Iba som vyrastal v domove tak nezvyčajnom, že som bol priam predurčený stať sa spoločenským ousiderom.
Moji rovesníci sa doma učili nepísané pravidlá slušného správania a reč tela; vedeli, čo je vhodné povedať v tej ktorej situácii a čo nie; učili sa skrátka používať tradičné mužské a tradičné ženské spoločenské mechanizmy.
Aj napriek tomu, že sa rodičia mnohých mojich rovesníkov rozvádzali, ich deti stále ešte vyrastali v prostredí mužského a ženského spoločenského modelu. Od mužov sa učili odvahe a sile, od žien citlivému prístupu a hovoriť ´ďakujem´. Sú to, samozrejme, stereotypy, ale také, ktoré sa ti veľmi zídu, keď raz nevyhnutne opustíš bezpečie prívesu svojej lesbickej mamy a musíš pracovať a prežívať vo svete, kde týmto stereotypickým spôsobom uvažujú všetci, dokonca aj gayovia.
Nemal som žiadny mužský vzor, podľa ktorého som sa mohol riadiť; ani mama, ani jej partnerka totiž neboli prototypmi tradičného otca, ani tradičnej mamy. A výsledok? Mal som len veľmi málo spoločenských možností spriateliť sa s mužmi alebo so ženami, pretože som nebol ani smelý, ani som nevedel prejaviť city voči druhým. S ľuďmi som sa priatelil len zriedkavo, no odcudzoval som sa im veľmi ľahko. Gayovia, ktorí vyrastajú v normálnej rodine s otcom a mamou, môžu so svojou sexuálnou orientáciou zápasiť, no pokiaľ ide o širšiu sociálnu adaptáciu, nesúvisiacu so sexualitou – to znamená ako konať, ako hovoriť, ako sa správať – majú výhodu, pretože sa to môžu učiť doma. Mnoho gayov si neuvedomuje, akým požehnaním je byť vychovávaný v tradičnom domove.
Môj domáci život nebol ani tradičný, ani bežný. Trpel som tým, a to spôsobom, ktorý ťažko chápali aj sociológovia. Bol som nervózny a zároveň otupený, neskôr som bol čudákom aj v očiach dospelých gayov a bisexuálov, ktorí nemali s takými, ako som ja, žiadnu trpezlivosť. Bol som pre nich rovnakým odpadom, ako som bol pre ´normálnych´ ľudí.
Človek, ktorý je niečím zvláštny, máva ťažký život. Aj teraz mám len veľmi málo priateľov a často mávam pocit, že ľuďom predsa len nerozumiem, a to najmä kvôli nevysloveným narážkam na môj rod, ktoré všetci okolo mňa, vrátane gayov vychovávaných v tradičných rodinách, považujú za samozrejmé. Som poctivým pracantom a ľahko sa učím, no aj napriek tomu mám problém nájsť si vo svojej profesii zamestnanie, pretože kolegovia ma pokladajú za čudáka.
Čo sa týka sexuality, gayovia, čo vyrastajú v tradičných rodinách, majú výhodu aspoň v tom, že okolo seba vidia aj praktické rituály zoznamovania sa. Ja som nemal ani poňatie, ako by som mohol zaujať dievčatá. Vo chvíli, keď som vyšiel z prívesu mojich mám, som bol pre svoje dievčenské spôsoby, smiešne oblečenie, šušlanie a čudáctvo okamžite označený za outsidera. Niet sa čo čudovať, že strednú školu som opúšťal ako neskúsený chlapec, ktorý nemal nikdy dievča, a ktorý nechodil na promenádu vtipkovať s dievčatami, ktoré aj tak chceli iba niekoho, s kým by sa mohli zviesť v aute.
Pri nástupe na univerzitu sa ku mne zlietli všetci sympatizanti s gaymi a spolu s LGBT skupinou kampusu sa ma usilovali presvedčiť, že na 100 percent musím byť homosexuálom. Keď som vyšiel s tým, že som bisexuál, každému nahovárali že klamem a že ešte nie som pripravený chodiť na záchod ako gay. Vydesený a traumatizovaný smrťou mamy som v roku 1990 z univerzity odišiel a prepadol čomusi, čo sa dá nazvať iba gayovským podsvetím. Prihodili sa mi tam hrozné veci.
Asi ako 28-ročný som si zhodou okolností, ktoré prekvapili každého kto ma pozná, seba nevynímajúc, začal vzťah so ženou. Označoval som sa za bisexuála, pretože by mi trvalo celé veky, než by som vysvetlil ako je možné, že som po takmer tridsiatich rokoch onálepkovania ako gay, skončil ako „normálny“ človek. Nemal som záujem vybavovať sa s gay aktivistami, ktorí ma spracovávali, aby som s nimi chodil na misie s cieľom „vyhľadať a zničiť“ ex-gayov, riešiť „záchodové prípady“ alebo „homoconov (homosexuálnych konzervatívcov; pozn. prekl.)“.
Moja biografia sa týkala najmä problematiky gayov, a prvým človekom, ktorý mi poďakoval za to, že som sa podelil so svojím názorom na otázky LGBT, bol Mark Regnerus v emaili zo 17. júla 2012. Nezúčastnil som sa síce jeho obsiahleho prieskumu, no on si všimol môj komentár k tejto problematike na webstránke a inicioval emailovú korešpondenciu.
Mal som už 41 rokov a dovtedy nikto – a najmenej gay aktivisti – nechcel, aby som úprimne a pravdivo porozprával o komplikovanej gayovskej osnove svojho života. Ak už pre nič iné, tak pre toto si Mark Regnerus zaslúži vďaku a úctu – a celé spoločenstvo gayov by sa ho nemalo snažiť umlčať, ale naopak, ďakovať mu.
Regnerov prieskum identifikoval 248 potomkov rodičov, ktorí mali milostný vzťah s rovnakým pohlavím. Respondentom ponúkol možnosť slobodne a úprimne vypovedať s možnosťou spätného pohľadu na svoj zrelý vek dospelosti. O gay manželstvách sa všetci vyjadrili nepriaznivo a nelichotivo. Výsledky prieskumu teda podporujú dôležitú vec v živote človeka, ktorou je obyčajný zdravý „sedliacky“ rozum, ktorý hovorí: Vyrastať odlišne od druhých ľudí je náročné a ťažkosti znásobujú riziko, že v deťoch sa vyvinú nesprávne návyky, „samoliečba“ alkoholom, ako aj iné nebezpečné správanie. Každý zo spomínaných 248 respondentov prežíva bezpochyby veľmi komplikovaný život.
Rovnako ako môj, tak aj príbeh každého z týchto 248 ľudí, by si zaslúžil, aby sa o ňom hovorilo. Hnutie gayov však robí všetko pre to, aby tieto príbehy nikto nepočúval. Mňa však zaujímajú viac príbehy než čísla (najmä ako anglického profesora), a Regnerus nevedomky zakopol o pokladnicu, plnú príbehov na rozprávanie.
Prečo ale vyhlásili LGBT lídri zákon mlčanlivosti? Z tohto miesta môžem o tom len špekulovať. V srdci si zachovávam pamiatku na svoju matku, no nemôžem hovoriť zaobalene o tom, ako ťažko sa vyrastá v gay domácnosti. Predchádzajúce štúdie skúmali deti, ktoré ešte stále žili so svojimi gay rodičmi, a preto deti pod vplyvom zbožnej synovskej či dcérskej úcty, z pocitu viny, či obavy zo straty privilégií alebo vreckového, nehovorili slobodne. Aj ja som sa celé desaťročia usiloval hovoriť otvorene a čestne, no vždy ma ktosi umlčal.
Posledným pokusom o umlčanie príbehov (a údajov) ako je aj môj, bolo poskytnutie interview profesora sociológie na Southern Illinois University Darrena E. Sherkata Tomovi Bartlettovi z Chronicle of Higher Education, v ktorom profesor povedal, že – a tu citujem – prieskum Marka Regnerusa stojí za „h----“. Bartlettov článok pokračuje:
Sherkat považuje medziiným za problém to, že noviny definujú týchto ľudí ako „lesbické matky“ a „homosexuálnych otcov“, na čo sa vraj sústredí väčšina verejnej kritiky. Žena by sa v štúdii mala považovať za „lesbickú matku“ vtedy, ak mala vzťah s inou ženou kedykoľvek potom, ako mala dieťa, bez ohľadu na krátkosť tohto vzťahu, ako aj na to, či tieto dve ženy vychovávali dieťa ako pár alebo nie.
Sherkat povedal, že sám tento fakt v novinách by ho mal „okamžite diskvalifikovať“ z úvah o jeho publikovaní.
Problém, ktorý má Sherkat s diskvalifikáciou Regnerovej práce, je odveká hádanka – čo bolo skôr: sliepka alebo vajce? A hoci Sherkat používa pojem „LGBT“ v tom istom interview s Bartlettom, uprednostňuje L a G a tvrdo diskriminuje B, bisexuálov.
Odkiaľ pochádzajú deti LGBT rodičov? Ak sú rodičia 100 percentní homosexuáli alebo lesbičky, potom je vysoká pravdepodobnosť, že dieťa vynosila náhradná matka alebo bolo počaté insemináciou, alebo bolo adoptované. Tieto prípady však predstavujú len malé percento LGBT rodičov; prakticky ich nie je viac ako pol tucta v náhodnej vzorke desiatok tisícov dospelých.
Väčšina LGBT rodičov sú, podobne ako ja a technicky ako moja matka, „bisexuálmi“ – to zabúdané B. My svoje deti počneme normálne, pretože žijeme v heterosexuálnom vzťahu. Spoločenské komplikácie prirodzene nastávajú vtedy, keď dieťa síce počnete s opačným pohlavím, no stále vás to priťahuje k rovnakému pohlaviu. Sherkat takéto komplikácie jednoducho vylučuje, nakoľko kazia a špinia čistotu homosexuálneho modelu rodičovstva.
Ja by som predpokladal, že deti, vychovávané pármi rovnakého pohlavia budú prirodzene viac zvedavé na homosexualitu alebo s ňou budú chcieť experimentovať, pričom sa vôbec nemusia vyhýbať príťažlivosti k opačnému pohlaviu. Preto budú tieto deti oveľa pravdepodobnejšie patriť do bisexuálnej kategórie, ako aj ja – myslím tým to, že vo chvíli, keď sa z detí LGBT rodičov stanú mladí dospelí, je vysoko pravdepodobné, že ich odborníci na spoločnosť, ktorí teraz obraňujú ich rodičov, budú ako prvých prehlasovať za neschopných.
Stopercentní gayovia zvyknú na bisexuálov hľadieť so zmesou závisti a znechutenia. Bisexuálni rodičia totiž ohrozujú jadro LGBT rodičovstva – my sa môžme rozhodnúť, či budeme žiť ako gayovia alebo ako „normálni“ a my sa rozhodujeme pre najvhodnejšie rodové zloženie domácnosti, v ktorej budú vyrastať naše deti. Niektorí gayovia si myslia, že pozícia bisexuála je jednoduchšia, no realita je taká, že bisexuálni rodičia nesú na svojich pleciach oveľa bolestnejšie bremeno. Na rozdiel od homosexuálov totiž nemôžeme svoje rozhodnutia pripisovať nutkaniu prírody. Nemáme na výber, môžme len prevziať zodpovednosť za svoje konanie ako rodičov, a navždy žiť s pocitom viny, ľútosti a sebakritiky.
Naše deti sa nerodia s dokonalou právnou imunitou. Ako muž, hoci som bisexuál, nemôžem matku svojho dieťaťa odhodiť ako použitý inkubátor. Musel som svojej manželke pomáhať s ťažkosťami v tehotenstve a počas popôrodnej depresie. Keď zápasí s diskrimináciou matiek alebo celkovo žien na sexistickom pracovisku, som pri nej a trpezlivo ju vypočujem. Musím uspokojovať aj jej sexuálne potreby. Som raz otec, opustil som svoju homosexuálnu minulosť a prisahal som, že sa so svojou manželkou do smrti nerozvediem, ani nezačnem žiť s inou ženou, ani mužom. Rozhodol som sa tak preto, aby som ochránil svoje deti od zhubnej drámy teraz, aj v ich dospelosti. Ste raz rodič, a otázky morálky, týkajúce sa vašich detí a vás, uprednostníte pred svojimi vlastnými záujmami ... navždy.
Sherkatovo hodnotenie Regnerovej práce dokazuje jeho absolútny nezáujem o emocionálnu a sexuálnu stránku výchovy, ktorou si bisexuálni rodičia plnia svoje povinnosti voči deťom. Bisexuálni rodičia zápasia so svojimi povinnosťami ako rodičia a zároveň s pokušením začať si vzťah s rovnakým pohlavím. Búrlivosť vzťahov v príbehoch, zdokumentovaných v štúdii Marka Regnera je dôkazom, aké je to ťažké. Skôr ako hrozbu to berte ako pripomienku bremena, ktoré nesiem a ostňa, ktorý ma upozorňuje, že v prvom rade sú potreby mojich detí, mojej manželky a moje, a nie moje sexuálne túžby.
Ďalší problém typu „sliepka či vajce“ Sherkatovho odmietavého postoja súvisí s konzervatívnou ideológiou. Mnohí zmietli môj príbeh zo stola štyrmi jednoduchými slovami „Ale ty si konzervatívec.“ Áno, som. Ako som sa k tomu dostal? Prešiel som k pravému krídlu práve preto, lebo som žil presne v takom type antinormatívneho, okrajového a identitu potlačovaného prostredia, aké ľavé krídlo ospevuje: som bisexuálny vzdelaný latinoameričan, vychovaný lesbičkou, ktorý ako mladý dospelák zažil chudobu v Bronxe. Toľko ešte dokážem pochopiť, že liberálna sociálna politika v skutočnosti nepomôže ľuďom v takýchto podmienkach. Obzvlášť usvedčujúci je názor liberálov, že by sme nemali posudzovať pohlavie. Vo svete gayov v Bronxe som už čistil viac než dosť bytov mužov, čo zomreli na AIDS, aby som pochopil, že odolávanie sexuálnemu pokušeniu je podstatou každej ľudskej spoločnosti. Sex zraňuje nielen kvôli možnosti nákazy infekčnými chorobami, ale aj preto, že nás ponecháva precitlivelých a oveľa náchylnejších prilipnúť k ľuďom, ktorí nás nemajú radi, smútiacich za tými, čo nás opustili a hľadajúcich únik pred tými, ktorí nás potrebujú, ale ktorých nemáme radi my. Ľavé krídlo ničomu z toho nerozumie. Preto som konzervatívec.
Takže áno. Som konzervatívec a podporujem Regnerove zistenia. Alebo je to tak, že vďaka Regnerovým zisteniam som si opäť pripomenul veci, ktoré zo mňa urobili konzervatívca? Nech si to vyrieši Sherkat sám.
Po tom, čo som prežil 41 rokov s nálepkou čudáka, pokladám za tragické, že prvou reakciou expertov a gay aktivistov je vyradiť môj životný profil ako taký, ktorý im nezapadá do žiadnej „vzorky dát“, alebo ako taký, ktorý podľa Dr. Sherkata stojí za „h----“. Táto hra už trvá minimálne dvdsaťpäť rokov. Popri rozhovoroch o LGBT spojenectvách sa bisexualita vďaka učencom ako je Sherkat, dostáva na vedľajšiu koľaj. Aj napriek rečiam o hnutí „homosexuálov“ si homosexuálni aktivisti strážia svoje spoločenské kruhy pred veciznalými normálnymi ľuďmi, ktorí vedia ako poriadať očarujúce večierky, ako viesť všedný rozhovor, ako si vkusne vybaviť domácnosť nábytkom art deco.
Ďakujem Markovi Regnerovi. Jeho práca, ktorá má ďaleko od toho, aby ju niekto nazval „h-----“, mi potvrdila to, čo sa hnutie gay aktivistov usiluje pracne vygumovať, či minimálne ignorovať. Či už ste si homosexualitu vybrali dobrovoľne alebo ju máte vrodenú, či sa gay manželstvá zlegalizujú alebo nie, byť čudákom je veľmi ťažké; mentálne zdravie si vyberá svoju daň, čoraz ťažšie si nachádzate priateľov, zasahuje vám to do profesionálneho rastu, niekedy vás zvedie na zradnú cestu k samoliečbe alkoholom, drogami, gamblerstvom, k protispoločenskému správaniu a k nezodpovednémi sexu. Deti párov rovnakého pohlavia majú pred sebou tŕnistú cestu – viem to, lebo som ňou prešiel. Vzbudzovať v nich pocit viny, keď ich začnú premáhať okolnosti a budú sa cítiť ako čudáci, je to posledné, čo by sme im mali urobiť. Dlhujeme im prinajmenšom patričnú dávku úcty a úprimnosti. Vďaka vám, Mark Regnerus, že ste mi venovali čas a vypočuli ma.
Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO. Co si myslíte o téme? Napíšte nám do FB komentov.