„Samovražda“ a „pílenie konára, na ktorom sedíme“ – tak označil kardinál Carlo Caffarra, jeden zo signatárov dubie, vo svojom novom, strhujúcom interview situáciu ktorá by nastala, ak by pápež učil, že svedomie je najvyšším princípom, ktorým sa má človek riadiť vo veciach morálky, tromfnúc tak aj katolícku náuku, rovnako ako aj Božie Zjavenie.
„Práve preto je spomedzi piatich dubia otázok tá piata najdôležitejšia“, povedal Caffarra 14. januára v obsiahlom interview, ktoré poskytol denníku Il Foglio.
Kardinál hovoril o dôvodoch, ktoré viedli jeho a ďalších troch kardinálov k tomu, aby pápeža Františka v septembri požiadali o objasnenie niektorých nejednoznačných vyjadrení, súvisiacich s jeho aprílovou exhortáciou Amoris Laetitia. Spomedzi áno/nie otázok, týkajúcich sa nerozlučnosti manželstva, sviatostí a morálnych noriem, sa práve piata otázka dotýkala toho, či môže človek vo svojom „svedomí“ ospravedlniť konanie evidentne zlých skutkov.
Kardinál týmto reaguje na to, čo minulý mesiac povedal kardinál Burke, ďalší zo signatárov dubie – že pápež, ktorý sa dopustí verejnej herézy, „by mal po takomto skutku ukončiť pôsobenie vo svojom úrade.“
Kardinál Caffarra v interview obhajuje predloženie dubie trdením, že iba „slepý nevidí, aký zmätok, neistota a pochybnosti vznikli v Cirkvi na základe niektorých bodov Amoris Laetitie. „Názorová nejednotnosť medzi duchovnými je dôvodom, prečo sme tento list poslali Františkovi“, povedal.
Ďalej objasňuje, že zmätok v Cirkvi zapríčinila pápežova exhortácia, a nie dubia. Dokladá to príkladmi, kedy mnohí biskupi interpretujú exhortáciu protichodným spôsobom, pričom jedni z nich dovoľujú cudzoložníkom pristupovať k svätému prijímaniu, a druhí nie.
„Existuje iba jeden spôsob, ako sa dopracovať k cieľu: spýtať sa autora textu, ktorý sa sporne vysvetľuje, ktorá interpretácia je správna. Inej možnosti niet. A zároveň je to aj najschodnejšia cesta“, dodal.
Caffarra, ktorý je bývalým prezidentom Pápežského inštitútu Jána Pavla II pre otázky manželstva a rodiny, popisuje pokračujúci zmätok v Cirkvi ako „veľkú dezorientáciu“. „Dokonalou ukážkou toho, čo sa deje“, je aj citácia z listu, ktorý dostal kardinál od jedného z farských kňazov:
„Neviem, ako mám ďalej postupovať pri svätej spovedi a ako mám ďalej duchovne viesť ľudí. Kajúcnikovi, ktorý mi povie ´Žijem v manželstve s rozvedenou ženou a pristupujem k Eucharistii´ navrhnem spôsob, ako túto situáciu napraviť, no kajúcnik ma zastaví a okamžite zareaguje ´Otče, pápež predsa povedal, že môžem prijímať Eucharistiu aj vtedy, keď sa rozhodnem, že nebudem žiť zdržanlivo.´
Toto už ďalej nedokážem znášať. Cirkev po mne môže chcieť čokoľvek, len nie to, aby som zradil vlastné svedomie. A moje svedomie sa bráni údajnému pápežovmu učeniu o tom, že k Eucharistii môžu za určitých podmienok pristupovať tí, čo žijú ´more uxorio´ (ako manžel a manželka) bez toho, aby boli zosobášení.“
Caffarra k tomu poznamenáva: „To napísal farský kňaz. Situácia mnohých duchovných pastierov, a najmä farských kňazov, je nasledovná: Sami zisťujú, že takéto bremeno na svojich pleciach neunesú.“
Aj medzi biskupmi je zmätok priam hmatateľný. Tí z nich, ktorí sa pridŕžajú tradičnej náuky Cirkvi, interpretujú Amoris tak, že cudzoložníkom nedovolia pristupovať k svätému prijímaniu, zatiaľ čo iní biskupi, ako biskup San Diega Robert McElroy a biskupi z Malty, robia pravý opak.
„Ide o najzávažnejšie otázky, súvisiace so životom Cirkvi a s večnou spásou veriacich. Nikdy nezabudnime, že najvyšším zákonom Cirkvi je večná spása veriacich, a nič iné. Ježiš založil svoju Cirkev aby tí, čo v neho veria, mali večný život, a aby ho mali v hojnosti“, povedal Caffarra.
Vzniknutý zmätok len dokazuje, aké nesprávne je zdôrazňovať sprievodné znaky pastorácie, ktoré nie sú zakorenené v platnej doktríne.
„Cirkev, ktorá doktrínam venuje málo pozornosti, už nie je zameraná pastoračne, ale čoraz viac veci ignoruje“, dodáva kardinál.
Vatikánsky prefekt kongregácie pre náuku viery, Gerhard Ludwig Muller, začiatkom tohto mesiaca v interview naznačil, že nebolo múdre od spomínaných kardinálov, že vyšli na verejnosť so svojou dubiou a tvrdil, že pápeža nikto nemôže „nútiť odpovedať“ na otázky áno alebo nie. Medzi riadkami kritici jednoznačne rozpoznali napomenutie kardinálov za dubiu.
Caffarra však nazval akúkoľvek kritiku, či už túžbu útočiť na pápeža, neposlušnosť jeho náuke, alebo túžbu rozštiepiť Cirkev, za „falošnú a urážajúcu“.
„Je to naopak; pápežovi sme napísali práve preto, že nechceme byť neposlušní. Dokážem zachovať vernosť magistériu Sv. otca ak viem, čo pápež učí vo veciach viery a kresťanského života“, povedal a pokračuje: „Hlavným problémom je snažiť sa pochopiť, aké stanovisko pápež v skutočnosti zastáva.
Existujú rozhodujúce body, v rámci ktorých sa to, čo pápež učí, nedá dobre pochopiť, čo dokazujú aj konflikty medzi biskupmi v interpretácii týchto bodov. Chceme zachovať poslušnosť magistériu pápeža, no toto magistérium musí byť jasné a zreteľné. List, po zverejnení ktorého sa z pápežovej strany rozhostilo mlčanie, sme napísali práve so zámerom všetko potrebné vysvetliť.“
„Nikto z nás ´nenúti´ Svätého otca odpovedať. V liste hovoríme o zvrchovanom posúdení. My len jednoducho a s úctou kladieme niekoľko otázok. Obvinenia, že tým chceme rozštiepiť Cirkev, sú celkom neopodstatnené." To, čo je v Cirkvi „nedôstojné“, sú urážky a vyhrážky kanonickými sankciami kardinálom za to, že si jednoducho len robia svoju robotu.
„Pre nás, kardinálov, existuje záväzná povinnosť radiť pápežovi pri spravovaní Cirkvi. Je to naša povinnosť, a povinnosť zaväzuje“, povedal Caffarra a dodal, že zoči-voči rastúcemu „škandálu“ kvôli Amoris, nechceli byť títo kardináli obvinení z toho, že sa správajú ako „psi, ktoré neštekajú“, keď sa k domu ich pána blíži nebezpečenstvo.
Kardinál Caffarra nám odhalil aspoň malú časť z toho, čo sa deje v búrlivom procese, ktorý nasledoval po tom, čo pápežovi predložili dubiu.
„O liste – a k nemu priloženej dubii – sme medzi sebou detailne uvažovali a diskutovali celé mesiace. Čo sa týka mňa, modlil som za to pred Najsvätejšou Sviatosťou. Výsledný text je preto ovocím početných skúmaní; texty (boli) revidované, odmietané, následne upravované.“
Vysvetlil aj to, prečo list najprv poslali pápežovi Františkovi súkromne, a zverejnili ho až po dvoch mesiacoch.
„Logicky sme si zdôvodnili a rozhodli sa, že by nebolo zdvorilé a úctivé list okamžite zverejniť“, povedal. „Všetko sa teda dialo v súkromí, no akonáhle sme nadobudli istotu, že Svätý otec na list neodpovie, rozhodli sme sa zverejniť ho.“
Kardináli si „vysvetlili mlčanie (pápeža Františka) ako oprávnenie pokračovať v teologickej diskusii“, povedal a pokračoval: „Tento problém navyše zahŕňa jednak magistérium biskupov (ktoré, a na to nezabúdajme, biskupi vykonávajú nie delegovaním moci od pápeža, ale mocou sviatosti, ktorú prijali), jednak život veriacich. Aj jedni, aj druhí majú právo vedieť o tomto probléme.“