"Požehnaný je ten kto prichádza v mene Pána!" (Lk 19:38), dav v Jeruzaleme radostne zvolal pri privítaní Ježiša. Urobili sme toto nadšenie našim vlastným: mávaním olivovými a palmovými ratolesťami sme vyjadrili našu chválu a radosť, našu túžbu prijímať Ježiša, ktorý k nám prichádza. Tak ako vstúpil do Jeruzalema, tak aj túži vstúpiť do našich miest a životov. Tak ako učinil v Evanjeliu jazdiac na oslíkovi, tak rovnako k nám prichádza v pokore; prichádza "v mene Pána". Skrz silu jeho božskej lásky nám odpúšťa naše hriechy a zmieruje nás s našim Otcom a nami samotnými.
Ježiš sa teší z toho ako mu dav vzdáva náklonnosť. Keď ho farizeji vyzvali aby utíšil detí a ostatných, ktorí ho nadšene vítali odvetil: "On odvetil: "Hovorím vám: Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene." (Lk 19:40). Nič nemohlo utlmiť ich nadšenie z Ježišovho príchodu. Nech nám nič nebráni v tom, aby sme v ňom našli zdroj našej radosti, pravej radosti, ktorá prebýva a prináša mier. Veď je to samotný, Ježiš kto nás zachraňuje od nástrah hriechu, smrti, strachu a smútku.
Dnešná liturgia nás učí, že nás Pán nezachránil svojim triumfálnym príchodom alebo pomocou mocných zázrakov. Apoštol Pavol v druhom čítaní stelesňuje dvomi slovesami cestu vykúpenia: Ježiš "vyprázdnil" a "pokoril" sám seba (Fil. 2:7-8). Tieto dve slovesá predstavujú bezhraničnosť božej lásky k nám. Ježiš vyprázdnil sám seba: nebažil po sláve, ktorá mu prináležala ako Synovi božiemu, no stal sa synom človeka aby tak mohol byť v solidarite s nami hriešnikmi vo všetkých veciach. Napriek tomu bol bez hriechu. Ba čo viac, žil medzi nami "v podmienkach služobníka", nie kráľa alebo princa, ale služobníka. Preto sa ponížil a priepasť jeho poníženia, ako nám ukazuje svätý týždeň, je bezodná.
Prvým náznakom jeho "nekonečnej" (Jn 13:1) lásky je umývanie nôh. "Pán a Učiteľ" (Jn 13:14) sa zohol k nohám svojich učeníkov tak, akoby to urobili iba služobníci. Príkladom nám ukazuje, že potrebujeme jeho láske dovoliť aby sa k nám dostala, láska, ktorá sa nám klania. Nemôžeme učiniť menej, nemôžeme milovať bez toho, aby sme najprv dovolili byť milovaní ním, bez okúsenia jeho prekvapivej nehy a bez uznania, že pravá láska pozostáva v konkrétnom čine.
Ale to je len začiatok. Poníženie Ježiša dosiahne svoju hranicu pri Umučení: je predaný za 30 kúskov striebra a zradený bozkom učeníka, ktorého si vybral a považoval ho za svojho priateľa. Takmer všetci ostatní utečú a opustia ho. Peter ho trikrát zaprie na nádvorí chrámu. Ponížený na duchu výsmechmi, urážkami a pľuvaním trpí aj telesne a to hroznou brutalitou: ranami, bičovaním a tŕňovou korunou, ktoré urobili jeho tvár nepoznateľnou. Taktiež sa potýkal s hanbou a neúctivým odsúdením náboženskými a politickými autoritami: je hriešny a považovaný za nespravodlivého. Pilát ho potom posiela k Herodesovi, ktorý ho na oplátku opäť posiela rímskemu vládcovi. Aj keď mu bola odmietnutá každá forma spravodlivosti, Ježiš si taktiež na vlastnej koži prežil ľahostajnosť, keďže nikto nechcel prevziať zodpovednosť za jeho osud. A myslím na mnoho ľudí, tak veľa vydedencov, hľadačov útočiska, utečencov, všetkých tých, ktorých osud si nik neželá zobrať na zodpovednosť. Dav, ktorý ho nedávno radostne vítal, ho teraz výkrikmi obviňuje dokonca až do takého bodu aby bol namiesto neho prepustený vrah. A tak hodina smrti na kríži prichádza, tá najbolestivejšia obdoba hanby určená pre zradcov, otrokov a najhorší druh kriminálnikov. Ale odlúčenie, ohováranie a bolesť nie sú ešte plným rozsahom jeho deprivácie. Aby bol v úplnej solidarite s nami si taktiež na kríži prežil záhadné opustenie svojho Otca. Pri svojom opustení sa avšak modlí a zveruje sa: "Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha" (Lk 23:46). Visiac na dreve kríža popri posmechu je teraz vystavený poslednému pokušeniu: zísť z kríža, nastoliť mocou zlo a ukázať tvár mocného a nepremožiteľného Boha. Ježiš ale dokonca aj tu, na vrchole svojho utrpenia, odhaľuje pravú tvár Boha, ktorou je milosť. Odpúšťa tým, ktorí ho ukrižujú a otvára brány raja kajúcemu sa zlodejovi a dotýka sa srdca stotníka. Ak je tajomstvo zla neodhadnuteľným, tak je skutočnosť lásky vyliatej skrze neho nekonečná a siahajúca až k hrobu a peklu. Poberá na seba všetku našu bolesť aby tak dodržal svoj sľub a priniesol svetlo do tmy, život kde je smrť a lásku tam, kde je nenávisť.
Boží spôsob konania nám môže pripadať veľmi odlišný tomu našemu, keďže on zomrel pre našu spásu, zatiaľ čo my máme problém čo i len si navzájom odpúšťať. On prichádza aby nás zachránil a my sme vyzvaní k tomu, aby sme si vybrali jeho cestu: cestu služby, dávania, odpúšťania sebe navzájom. Tak poďme jeho cestou zastavujúc sa v týchto dňoch pohľadom na kríž. Ten je "kráľovským trónom Boha". Pozývam vás v týchto dňoch aby ste často upreli pohľad na tento "kráľovský trón Boha", aby ste sa učili pokornej láske ktorá zachraňuje a dáva život, aby sme sa tak mohli vzdať všetkej našej sebeckosti, túžby po moci či sláve. Tým že sám seba ponížil nás Ježiš pozýva k tomu, aby sme kráčali jeho cestou. Obráťme naše tváre k nemu, prosme o milosť aby sme aspoň čiastočne pochopili záhadu jeho utrpenia pre naše dobro. A potom, v tichosti, rozjímajme nad tajomnosťou tohto týždňa.
Kázeň je z minulého roku - editor.
Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO.