Mačky v stredovekej Európe mali väčšinou zlú povesť - boli spájané s čarodejnicami a heretikmi a ľudia verili, že diabol sa dokáže sám premeniť na čiernu mačku. Irina Meltzer sa vo svojom článku "Heretické mačky: zvierací symbolizmus v náboženskom diskurze" zaoberá tým, ako vznikol tento pohľad na mačky.
Mačky v stredoveku plnili pre ľudí jednu veľmi dôležitú úlohu - chytali myši, ktoré by inak boli vážnym problémom pre ľudí a ich stravu. Avšak stredovekí spisovatelia videli aj túto činnosť v negatívnom zmysle. Často totiž porovnávali mačací spôsob chytania myší k tomu, ako diabol chytá duše. Napr. William Caxton napísal: "Diabol sa často hral s hriešnikom tak, ako to robí mačka s myšou."
Do dvanásteho storočia sa toto spojenie s diablom ešte viacej upevnilo. Okolo roku 1180 Walter Map vysvetľoval v jednom zo svojich diel, že počas satanských rituálov "diabol zostúpi ako čierna mačka pred svojich oddaných. Satanovi ctitelia zhasnú svetlo a pristúpia bližšie k miestu, kde uvideli svojho pána. Snažia sa ho zacítiť a keď ho nájdu, tak ho pobozkajú pod chvostom."
Kacírske náboženské skupiny, ako katari alebo valdénci, boli obvinené katolíckymi duchovnými zo združovania a dokonca z uctievania mačiek. Keď na začiatku štrnásteho storočia boli templári postavený pred súd, jedno z obvinení voči nim bolo umožňovanie mačkám byť súčasťou služieb a dokonca modlenie sa k mačkám. Čarodejnice boli tiež údajne schopné premeniť sa na mačku, čo viedlo pápeža Innocenta VIII. v roku 1484 k vyhláseniu, že "mačka bola obľúbeným zvieraťom diabla a idolom všetkých čarodejníc."
Meltzer je presvedčená, že nezávislá povaha mačiek bola zdrojom tejto úzkosti u človeka. Stredovekí ľudia vo všeobecnosti verili, že zvieratá boli stvorené Bohom aby slúžili a boli ovládané ľuďmi, no mačka, ktorá aj keď bola domestifikovaná, tak sa nedala naučiť vernosti a poslušnosti ako pes. Edward, vojvoda z Yorku, v texte zo začiatku päťnásteho storočia zhrnul to, čo si mnohí stredovekí ľudia museli myslieť: "Ich falošnosť a zloba sú dobre známe. Ale jedna vec, ktorú si trúfam povedať je, že ak má nejaké zviera v sebe ducha diabla, tak nepochybne je to mačka, či už divoká alebo krotká."
Meltzer píše:
Stredovekí ľudia možno chceli obmedziť mačky len na pohyblivé pasce na myši, a to práve z toho dôvodu, že mačka "stojí na prahu medzi známym prostredím a divočinou." Mačky sú votrelcami v ľudskej spoločnosti. Nemôžu byť vlastnené. Vošli do domu tajne, ako myši, a boli trpené, pretože držali neznesiteľné myši na krátko. To spôsobuje akési konceptuálne napätie. Pokiaľ mačka vykazuje rysy dobrého lovca, tak je užitočná, "no tak dlho, ako to robí, zostáva neúplne domestifikovanou." Heretici tiež nie sú v prenesenom zmysle úplne domestifikovaní, pretože útočia na ortodoxné myslenie a motajú sa hore dole vo svojej interpretácii náboženskej viery, čím pripomínajú beštiálnu definíciu divokosti. Ako symbolické zvieratá, oni a mačky môžu byť kacírske zvieratá par excellence.
Nie všetci stredovekí Európania však nenávideli mačky. Existuje mnoho prípadov, kde sa ľudia starali o mačky ako o domácich miláčikov, vrátane mníšok. Okrem toho, mačky mali veľmi radi stredovekí moslimovia. Niekoľko prípadov z raného islamu naznačuje, že prorok Mohamed a ďalšie postavy mali radi mačky a dobre sa o ne starali. Pravdepodobne čistotnosť mačiek bola veľmi pôsobivá pre moslimov. V stredovekých mestách Blízkeho východu ste mohli dokonca nájsť charity, ktoré sa starali o mačky na ulici. Jeden európsky pútnik, ktorý cestoval na Blízky východ dokonca poznamenal, že jedným z rozdielov medzi moslimami a kresťanmi bolo, že "Oni majú radi mačky, zatiaľ čo my máme radi psov."
Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO. čo si myslíte o téme? Napíšte nám do FB komentov