Proroctvá blahosl. Anny Kataríny Emmerichovej zo dňa 12. septembra 1820.
Viac sa dočítate tu:
Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová bola rímskokatolícka augustiniánska rehoľníčka, mystička, Mariánska vizionárka, bola poznačená stigmami a často prežívala extázy. Tu sú výňatky z jej vízií Cirkvi, bojujúcej so svojimi nepriateľmi:
„Znovu som videla zvláštny, veľký chrám, ktorý sa staval v Ríme. Nebolo v ňom nič sväté. Videla som to tak isto, ako aj to, čo sa dialo pod vedením cirkevných predstaviteľov, ktorým pomáhali anjeli, svätí a ďalší kresťania. V tom zvláštnom veľkom chráme sa však všetka činnosť odohrávala mechanicky podľa súboru pravidiel a schém. Všetko sa dialo len na základe ľudského úsudku ... Videla som akýchsi ľudí, veci, doktríny a názory. Bolo na nich čosi pyšné, opovážlivé, násilné, a zdanlivo boli veľmi úspešné. Nevidela som však žiadneho anjela, ani svätého, že by im pri ich činnosti pomáhal. Ďaleko v pozadí som videla krutých a nemilosrdných ľudí, vyzbrojených kopijami a jednu smejúcu sa postavu, ktorá hovorila: „Len to postavte tak pevné, ako dokážete; my to potom zrútime.“ A opäť som videla ako sa pokúšajú postaviť nový, čudný kostol. Nebolo na ňom nič sväté. ... V krypte pod kostolom ľudia miesili cesto na chlieb ... ono im však nekyslo a títo ľudia ani neprijímali Telo nášho Pána, ale iba obyčajný chlieb. Tí z nich, ktorí žili v omyle, no nie vlastnou vinou, a ktorí zbožne a vrúcne túžili po Tele Pána Ježiša, dostali duchovnú útechu, nie však skrze to, čo prijali. Potom mi môj Sprievodca (Ježiš), povedal: „Toto je Babylon“.
„Videla som ohavné veci: ľudia hrali, pili, rozprávali v kostole; boli tam aj ľahké ženy. Páchali sa tam všetky druhy ohavností. Kňazi to všetko dovoľovali a svätú omšu slúžili s veľkým nedostatkom úcty. Videla som, že len pár ich bolo ešte stále zbožných a bohabojných... Všetko toto vo mne vyvolávalo veľký strach a úzkosť.“
„Potom som videla prepojenie medzi dvoma pápežmi a dvoma chrámami. Jeden mal málo prívržencov a málo ľudskej podpory, no mal veľkú silu a odvahu zrušiť veľa bohov (vedela som počet, ale zabudla som) a zjednotiť množstvo rozličných foriem bohoslužieb do jednej; na rozdiel od druhého, ktorý mal síce veľa prívržencov, ale bol nerozhodný v činoch, a tak sa stalo, že schválením stavby falošných chrámov spôsobil, že jediný a pravý Boh, jediné a pravé náboženstvo sa stratilo medzi množstvom falošných bohov a falošných náboženstiev. Bolo mi zjavené, že tí pohania, ktorí pokorne vzývali bohov iných, než samých seba, napokon ochotne a vo všetkej jednoduchosti uznajú jediného Boha, Najsvätejšiu Trojicu. Ich uctievanie bolo predsa len lepšie, než tých, ktorí zbožňovali samých seba v tisíckach modiel, kým celkom a zovšadiaľ nevylúčili nášho Pána. Tento obraz bol priaznivý v dávnych dobách, v ktorých modloslužba ustupovala, zatiaľ čo dnes je to presne naopak.
Videla som fatálne následky stavby tohto falošného chrámu; videla som jeho rozmach; zhromažďovali sa tu bludári a odpadlíci všetkého druhu. Videla som neustále rastúcu vlažnosť duchovenstva, kruh temnoty sa stále rozširoval.
Moje videnie začalo byť všeobecnejšie – videla som všetky miesta, kde katolíkov utláčali, väznili, trápili a pripravovali o slobodu; kostoly sa zatvárali, zavládla skľúčenosť, všade boli vojny a krviprelievanie. Videla som surových ignorantov, ktorí násilím odporovali, no tento stav vecí netrval dlho. Znovu som videla chrám sv. Petra, podkopávaný podľa plánu tajnej sekty, no zároveň ho ničila búrka; vo chvíli najväčšieho súženia a nebezpečenstva bol však zachránený. A opäť som videla Preblahoslavenú Pannu, ako nad ním prestiera svoj plášť.“
„Videla som obraz veľkého utrpenia a súženia. Zdalo sa mi, že sa od duchovenstva žiada súhlas s niečím, s čím by nemali súhlasiť. Videla som starších kňazov, najmä jedného, ako trpko nariekajú. Zopár mladších kňazov tiež plakalo. Ostatní však, najmä tí vlažní, pohotovo robili, čo sa od nich žiadalo. Bolo to, akoby sa ľudia rozdelili do dvoch táborov.“
„Videla som, ako mnohí kňazi prijali názory, nebezpečné pre Cirkev. Budovali akúsi veľkú, cudziu, extravagantnú Cirkev. Mal sa do nej prijať každý za účelom zjednotenia a rovnakých práv: evanjelici, katolíci, sekty každého druhu. Takáto mala byť nová Cirkev ... Boh však mal iný plán.“
„A potom som videla zjavenie Matky Božej; povedala, že súženie a utrpenie bude veľmi veľké. Dodala, že ľudia sa musia vrúcne modliť s roztiahnutými rukami, aspoň kým sa nepomodlia trikrát Otčenáš. Takto sa za nich modlil aj jej Syn na Kríži. Musia vstať o dvanástej v noci a takto sa modliť; treba stále chodiť do kostola. Predovšetkým sa treba modliť za to, aby Cirkev temnoty opustila Rím ... Boli to všetko dobrí a oddaní ľudia, ktorí nevedeli kde hľadať pomoc a usmernenie. Neboli medzi nimi zradcovia, ani nepriatelia, a predsa sa obávali jeden druhého ...“
„Videla som ďalších mučeníkov, nie teraz, ale v budúcnosti ... Videla som aj tajných sektárov, neúnavne podkopávajúcich veľký chrám. Vedľa nich vystupovalo z mora odporné zviera. Po celom svete som videla dobrých a zbožných ľudí, najmä duchovných, ktorí boli prenasledovaní, utláčaní a väznení ...“
„Celé katolícke spoločenstvá boli utlačované, prenasledované a väznené. Veľa kostolov sa zatvorilo, všade vládla skľúčenosť, vojny a krviprelievanie. Divoká a ignoratská zberba riešila všetko násilím. Toto však netrvalo dlho ...“