Svoju prvú knihu Everyman Today Call Rome som vydal pred tridsiatimi rokmi a písať som ju začal ešte o tri roky skôr, ako 24-ročný; posledná Star-Spangled Crown mi vyšla minulý rok, tesne pred mojimi 56. narodeninami. Pri pohľade na tých tridsať rokov mi prichádzajú na um dva odlišné výroky dvoch úplne odlišných popových ikon. Prvý výrok je od Jerryho Garciu, frontmana skupiny Greatful Dead „Aký je to dlhý a čudný trip“, a druhý od zdvorilého novinára a spisovateľa Huntera S. Thompsona „Keď sa móda zblázni, aj z čudáka sa stane profesionál“. Pravdupovediac, keby sa Cirkev a štát za môjho života neuberali takými veľmi zvláštnymi a nezvyklými chodníkmi – treba povedať priam diabolskými – silno pochybujem, že by som písal takéto veci. Povedzme si však úprimne, niekto musel.
Narodil som sa v deň, keď bol Kennedy zvolený za prezidenta: 8. novembra 1960. Vtedy bol celkom iný svet, a nielen preto, že nebol žiadny internet, všetci sa obliekali ako účinkujúci v prvej sérii Mad Men, fajčili ako továrenský komín a pili ako dúhy. Muži a ženy mali jasne stanovené úlohy; katolíci chodili na latinské sv. omše, episkopálna cirkev bola „the church of beauty“ (a jej veriacich nazývali God´s Frozen People), a Spojené štáty boli strážcami dobra proti bezbožnému zlu komunizmu. Američania odvodzujú svoj vlastný imidž (čo je fráza, ktorú nikdy nepoužívajú a tým pádom jej nerozumejú) od Normana Rockwella a Irvinga Berlina.
A potom sa to všetko zmenilo.
Zlom, ku ktorému došlo v polovici 60-tych rokov, sa prejavil v Cirkvi, aj v štáte, a ovplyvnil doslova všetko. Pre dieťa, ako som bol ja bolo jeho traumatizujúcou súčasťou aj naše presťahovanie z New Yorku do Los Angeles, ale len čiastočne. Akoby zo dňa na deň sa všetko zmenilo – zmena, ktorá mňa osobne najviac ubíjala, bola tá, že rehoľné sestry od Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktoré nás spolu s bratom učili, už nenosili svoje habity.
To však bol Hollywood v roku 1968 – ulice plné hipisákov, RFK (Robert Francis Kennedy) a MLK (Martin Luther King) zavraždení atentátnikmi, a my sami sme bývali v dome Criswella, neskôr populárneho psychotronika. Uprostred tohto šialenstva sa všetko – Criswellove kruhy, zaujímajúce sa o mimozmyslové vnímanie, proroctvá, kryptozoológiu, UFO a stratené kontinenty – javilo ako dobré. V každom prípade môžem úprimne povedať, že celá moja kariéra spisovateľa je jedným veľkým pokusom pochopiť, interpretovať – a v dnešnej dobe pomôcť aj iným ľuďom prežiť so zdravým rozumom – túto revolúciu, ktorá nám pohltila život, a ktorá pokračuje vo svojich koľajách do dnešného dňa.
Zaiste, Everyman Today Call Rome bol pokusom nahnevaného mladého muža objasniť svojim katolíckym súčasníkom ako sú oberaní o svoje náboženské dedičstvo; no ak môj hnev odvtedy aj opadol, môj názor sa nezmenil. Puritan's Empire je históriou tých Spojených štátov, od ktorých sa očakáva vo všetkom katolícky postoj a zároveň úsilím pochopiť, ako sme sa ocitli tam, kde sme. Desire and Deception zaznamenáva, ako sa katolícka hierarchia a teologický establishment postupne menili z presvedčených v nevyhnutnosť Cirkvi pre našu spásu, až po dnešných neo-pelagianistov. Vicars of Christ zasa zaznamenáva históriu pápežov, od Petra až po Františka, pričom nevynecháva svätcov, ani hriešnikov. A napokon Star-Spangled Crown je fiktívnou víziou, ako by mohla fungovať katolícka monarchia v Amerike 22. storočia.
Okrem vyššie uvedeného pokusu dať zmysel tomu, kde sme sa ocitli, majú tieto knihy spoločné ešte niečo – presvedčenie, že na konflikt dnešnej doby treba hľadieť ako na totalitu s množstvom izolovaných, predsa však do seba zapadajúcich vzorcov. Cirkev a štát, náboženstvo a politika, ekonomika a umenie, sa z tohto hľadiska nemôžu chápať celkom izolovane jeden od druhého – akákoľvek izolovanosť totiž nielenže skresľuje a deformuje pohľad človeka na realitu, ale robí hľadanie lieku na jej ozdravenie oveľa ťažším, ak nie nemožným.
Pápež Benedikt XVI vo svojom Vianočnom príhovore pápežskej kúrii v roku 2005 predstavil myšlienku dvoch hermeneutík, prostredníctvom ktorých sa dá vnímať Druhý Vatikánsky koncil: pretrhnutie a spojitosť. Prvá predpokladá pokus o vytvorenie úplne novej Cirkvi po Druhom Vatikánskom koncile, a druhá pokus o vnímanie postvatikánskej Cirkvi v spojitosti so všetkým, čo bolo pred koncilom. Odhliadnuc od tvrdenia, že to druhé stanovisko je správne, vytvárala Jeho Svätosť dojem, že k tomu chybnému prvému stanovisku sa prikláňa len pár jedincov vo svojich vežiach zo slonoviny. Realita však, ako tí z nás, čo žijú mimo Vatikánu veľmi dobre vedia, je diametrálne odlišná; v súčasnosti sa skutočne (ako objasnil aj prelát, ktorý nedávno deklaroval, že vždy treba počúvať iba pontifika, ktorý je na stolci a nie jeho predchodcov) zdá, že hermeneutika pretrhnutia víťazí na celej čiare. V skutočnosti to tak pochopiteľne nie je, a ani nemôže byť. Boh sa totiž nemení, ľudská prirodzenosť sa tiež nemení, a ani štyri posledné veci (smrť, súd, nebo, peklo) sa nemenia. Hviezdy nemenia svoje dráhy a nemení sa ani striedanie štyroch ročných období. Nezáleží na tom, akú vysokú funkciu zastávate v Cirkvi alebo v štáte, no ak raz vyhlásite vojnu realite, pamätajte na to, že realita vždy zvíťazí a to bez ohľadu na škody, ktoré možno spôsobíte jej stúpencom.
Za posledné tri desaťročia som sa naučil jedno – každý z nás, ktorý nemá nijakú mocenskú pozíciu, by si mal namiesto snahy vedieť o každej udalosti v makrokozme šetriť energiu a city na prácu vo svojom najbližšom okolí. Na privádzanie svojej rodiny a priateľov k viere; čo sa politiky týka, zapojte sa len do niečoho vo vašom susedstve alebo meste, ale nie iba do bežných politických záležitostí, ale napríklad do ochrany miestnych historických pamiatok, alebo do niečoho hmatateľného, čo môže vylepšiť váš život; a, ak máte príležitosť, evanjelizujte tým, že svojim kolegom vysvetlíte náboženský základ vášho úsilia. Existujú dva dôvody, prečo sa zamerať práve na svoje bezprostredné okolie. Prvým je, že Boh už od večnosti vie, kde a kedy sa ja i ty budeme nachádzať a určil nám miesto presne podľa svojich zámerov, ako aj na spásu našej duše. Pre druhý dôvod si ukradnem ďalšiu frázu z popkultúry – v tomto prípade z filmu The Big Chill (Veľký chlad) „V studenom svete potrebuješ priateľov, aby ťa udržali v teple“.
Keby svet môjho detstva pokračoval taký aký bol, stal by som sa zrejme hercom, ako boli moji rodičia, alebo komediantom, ktorým som aj skutočne bol, pokiaľ ma vydanie mojej prvej knihy nedonútilo rozhodnúť sa medzi komédiou a písaním. Moja kariéra mi vytvorila zo všetkých mojich blízkych len samých oponentov. Ak moja práca priniesla nejaké dobro, dúfam, že sú na mňa hrdí! Oveľa dôležitejšie je však to, že sa modlím, aby pomohla všetkým vám, aj mne, na kamenistej ceste do neba. A aby sa splnilo to známe, čo hovorí sv. Tomáš Morus „Kiežby sme sa všetci čo najrýchlejšie stretli v raji!“
Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO. Co si myslíte o téme? Napíšte nám do FB komentov.