Biskup Schneider: Možno sa niektoré stanoviská Druhého Vatikánskeho koncilu v budúcnosti opravia; Kňazi musia tiež občas odporovať keď príde čas (zvýraznený text v celom článku je pôvodný - editor).
16. februára 2017 publikovalo Rorate Caeli interview s biskupom Athanasiom Schneiderom, ktoré pre Rorate Caeli a pre ich španielskeho spoločníka Adelante la Fe, viedol veľmi zdvorilý a príjemný Mauricio Ponce. John-Henry Westen z LifeSiteNews už uviedol dôležité biskupove slová, týkajúce sa otázky či vôbec, a za akých okolností, môžu katolíci verejne kritizovať pápeža. Biskup Schneider sa v kontexte súčasnej doktrinálnej a morálnej krízy v Cirkvi vyjadroval aj o morálne veľmi závažných veciach.
So zreteľom na viacero tém hovoril prelát o charaktere a pozícii Druhého Vatikánskeho koncilu a o tom, či sa niektoré jeho časti budú môcť v budúcnosti opraviť. Ďalej hovoril o povinnosti a práve kňaza odporovať svojmu biskupovi ak sa viera ocitne v očividnom nebezpečenstve, ako aj o Spoločnosti sv. Pia X (SSPX) a o jej povinnosti chrániť svoju integritu a identitu pre dobro Cirkvi.
Na otázku o Druhom Vatikánskom koncile biskup Schneider poukázal na to, že „Koncil bol predovšetkým – ako opakovane uvádzali aj pápeži Ján XXIII a Pavol VI – pastoračným koncilom, a nie koncilom zameraným na doktríny a dogmy“ a dodáva, že „preto ani zámerom Cirkvi nebolo, aby koncilové dokumenty predstavovali definitívnu náuku Cirkvi.“ Biskup Schneider pokračuje: „Keďže neexistuje žiadna definitívna náuka, môže v niektorých sporných otázkach Koncilu dôjsť k určitému vývojovému posunu, či dokonca oprave. A to je normálne.“ (zvýraznenie – autor).
Biskup Schneider nám ukazuje príklad z dejín Cirkvi, kedy Všeobecný Florentský koncil rozhodol, že podstatou sviatostného svätenia kňazov bude, podľa učenia sv. Tomáša, podanie kalicha do rúk kandidáta na kňazstvo. Iní stredovekí teológovia sa však pridŕžali toho, že podstatou kňazskej vysviacky je vkladanie rúk na budúceho kňaza. Schneider vysvetľuje:
„Bol to Všeobecný (Ecumenical - editor) koncil, po ktorom Cirkev hneď dovolila, aby sa o spomínanom stanovisku diskutovalo. Jednalo sa o teológov a pápeži tieto diskusie nikdy nezakazovali. (...) Až po viac ako 400 rokoch pápež Pius XII v roku 1947 s konečnou platnosťou ustanovil, že matériou (materiálnou podstatou) vysviacky je iba – iba! – vkladanie rúk.“
Po tomto príklade z dejín biskup Schneider pokračuje:
„Takže aj v dokumentoch Druhého Vatikánskeho koncilu existujú texty a formulácie, ktoré sa dajú zmeniť – a to podobným spôsobom, ako v prípade Florentského koncilu – pretože nie sú definitívne. Preto by sme mali diskutovať aj o sporných otázkach Druhého Vatikánskeho koncilu. Nie je to proti autorite a vážnosti Magistéria (diskutovať o nich).“(zvýraznenie – autor)
V tomto kontexte biskup Schneider súhlasí s arcibiskupom Marcelom Lefebvreom a s jeho kritikou niektorých prvkov Koncilu:
„Preto si myslím, že oprávnená kritika (t. j. kriticizmus) Mons. Lefebvrea a Spoločnosti sv. Pia X, týkajúca sa niektorých vyjadrení Koncilu – nie celého Koncilu! – je v skutočnosti pomocou; a to pomocou pre celú Cirkev. A keď sa Spoločnosť sv. Pia X celá a úplne začlení do Cirkvi ako kanonická inštitúcia, bude môcť už oficiálne prispievať do nevyhnutnej teologickej diskusie a hlbšie skúmať niektoré aspekty Koncilu, ktoré majú iba dočasný (časovo limitovaný) charakter – Koncil bol len pred 50-timi rokmi.“
Tieto komentáre biskupa Schneidera sú dôležité z dvoch hľadísk: zastáva názor, že zrejme jestvujú také aspekty Druhého Vatikánskeho koncilu, ktoré sa budú môcť v budúcnosti proporcionálne naprávať; a chváli SSPX za jej diferencovaný kriticizmus Koncilu a dúfa, že v budúcnosti viac prispeje do diskusie Cirkvi o tejto závažnej veci.
Je dobré vedieť aj to, čo biskup Schneider vo všeobecnosti hovorí o SSPX a o eventuálnom nebezpečenstve zo strany pápeža Františka – alebo akéhokoľvek ďalšieho pápeža v budúcnosti – ktorý by mohol na nich tlačiť aby potom, ako prijmú status personálnej prelatúry, robili aj zmeny. Ak by sa niečo také dialo – stále hovoríme iba hypoteticky – bolo by na nich (na SSPX), aby odolali a chránili si svoju identitu (...); musia povedať „je to nespravodlivé; je proti našim zámerom prijať prelatúru a zničiť si tak svoju charizmu“. Musia odolávať a potom, podľa môjho názoru, so všetkou úctou k Svätej stolici, povedať: „Môžete nám odobrať prelatúru, nepotrebujeme ju. Pre nás je najdôležitejšie chrániť si svoju identitu pre dobro Cirkvi – pre dobro Cirkvi; nie nás samotných, ale Cirkvi.“ A tak by sa, stále hypoteticky, museli opäť zriecť prelatúry a pokračovať tak, ako sú teraz; tak by nestratili nič. Ochrana ich identity závisí len od nich samých. (zvýraznenie – autor)
Biskup Schneider teda pripúšťa možnosť oprávneného odporu proti úsiliu Vatikánu tlačiť na činnosť SSPX, čím vlastne nepriamo ospravedlňuje ich odpor v minulosti, vďaka ktorému mohli vybudovať organizáciu, akú majú v súčasnosti, a pokračovať vo svojom diele, vrátane formácie tradičných kňazov.
To, že biskup Schneider obhajuje myšlienku morálne ospravedlniteľnej neposlušnosti voči cirkevným autoritám, vidíme aj podľa jeho diskusie o dvoch závažných veciach: o svätom prijímaní na ruku, a o rozdávaní svätého prijímania rozvedeným a „znovuzosobášeným“ katolíkom. V obidvoch prípadoch biskup Schneider jednoznačne navrhuje kňazom, aby odporovali nariadeniam svojich predstavených, a to za účelom obrany katolíckej viery.
V súvislosti s otázkou, či kňaz môže odmietnuť dať sväté prijímanie na ruku veriaceho, sa biskup Schneider odvoláva na Jána Pavla II a cituje jeho nariadenie Redemptoris Sacramentum (2004). Podľa tohto dokumentu má kňaz právo nedať sväté prijímanie na ruku, ak má podozrenie na „nebezpečenstvo jeho zneuctenia“ (alebo ešte čosi horšie!), vysvetľuje Schneider a poukazuje na to, že kúsky Najsvätejšej Eucharistie sa môžu dostať na zem alebo ju môže niekto ukradnúť. V takomto prípade kňaz „môže odmietnuť (dať sväté prijímanie na ruku).“ (zvýraznenie – autor) Schneider navrhuje, aby kňazi vo farnostiach svoje rozhodnutie náležitým spôsobom vysvetlili. Zároveň pevne verí, že prevažná väčšina veriacich to pochopí a bude sa týmto rozhodnutím kňazov riadiť.
V súvislosti s otázkou rozvedených a „znovuzosobášených“ katolíkov, či môžu podľa vlastného rozhodnutia vo svedomí, ísť na sväté prijímanie, Schneider hovorí:
„Nie. Je to proti trvalej a nemennej náuke Cirkvi. Jedná sa o princíp subjektivizmu, najmä Lutherovho, čiže protestantizmu. (...) Nie, svedomie nie je (konečným) sudcom; človek musí počúvať Boží hlas: to je pravé a skutočné svedomie. (...) Ide jasne o Božie prikázanie, a o náuku Cirkvi nedopúšťať sa cudzoložstva a byť v stave milosti posväcujúcej – a to objektívne, nielen subjektívne - a až potom prijímať sväté prijímanie, pretože sviatosti nie sú súkromnou záležitosťou človeka. Sviatosti sú totiž verejné, sú najverejnejším prejavom Cirkvi.
V súvislosti so sviatosťami sa biskup Schneider zmienil o „objektívnych kritériach“, ktoré majú základ vo Svätom Písme (sv. Pavol) a v nemennej posvätnej tradícii. O nedávnom vyhrážaní sa suspendovaním a divinis kňazom z Malty, ak odmietnu podať sväté prijímanie „znovuzosobášeným“, biskup Schneider jasne hovorí:
„Ak niečo také biskup urobí (núti kňazov podávať sväté prijímanie „znovuzosobášeným“), dopúšťa sa veľmi závažného zneužitia svojej právomoci; prikazuje totiž hrešiť. A keď mi biskup – alebo aj pápež – prikazujú hrešiť, musím tieto príkazy odmietnuť, pretože musím poslúchať Boha. V tomto prípade musí preto kňaz povedať: „Vaša excelencia, pán biskup, prikazujete mi, aby som sa dopustil hriechu, a to nemôžem urobiť; musím poslúchať Boha. V tomto prípade vás nemôžem poslúchnuť.“ (zvýraznenie – autor)
So znepokojením však dodáva, že dúfa, že sa toto (nútenie kňazov) „v Cirkvi nerozšíri (...) nejakým drastickým spôsobom a že sa to nebude zneužívať.“ Nemecký prelát z Kazachstanu, ktorý žil ako dieťa v komunistickom Sovietskom zväze, nám všetkým dáva dôležitú radu a povzbudzuje nás: „On (ako kňaz, ktorého nútia), musí odporovať do takej miery, že zrejme príde o svoj úrad. Lepšie však stratiť všetko, ako sa dopustiť hriechu proti Božiemu prikázaniu v tomto prípade.“ (zvýraznenie – autor)
Možno nám bude užitočné, keď si pripomenieme slová z novej knihy kardinála Gerharda Mullera The Pope – Mission and Mandate:
„Ani najvyššia cirkevná autorita nemôže zasahovať do „podstaty sviatosti.“ (citácia z Tridentského koncilu) Cirkev preferuje, a vždy preferovala, radšej strpieť nejaké nevýhody, než rozdeliť čo i len jediné platné, sviatostne uzavreté manželstvo – ako to bolo aj v prípade kresťanských vladárov (napríklad rozdelenie katolíckej cirkvi Anglicka a Rímskokatolíckej cirkvi kvôli „rozvodu“ anglického kráľa Henricha VIII) alebo prevládajúcej verejnej mienky. Cirkev musí poslúchať viac Boha ako človeka a nesmie obetovať pravdu evanjelia, ktorá presahuje prirodzený rozum, ľudským kalkuláciám.“ (zvýraznenie – autor)
Muller uvádza príklad a hovorí, že ani pápež nemôže zmeniť „vnútorné kritériá prijímania sviatostí“, ani „dávať sviatostné rozhrešenie a dovoliť pristupovať k svätému prijímaniu katolíkovi, ktorý je v stave smrteľného hriechu, bez pokánia alebo pevného rozhodnutia ďalej sa tomuto hriechu vyhýbať. Nemôže to urobiť bez toho, aby týmto sám nezhrešil vzhľadom na pravdu evanjelia a spásu veriacich, ktorých týmto uvádza do omylu.“ (zvýraznenie – autor)
Kritériá, na základe ktorých sa dá odporovať biskupovi – či dokonca pápežovi – sú pravda evanjelia a spása duší. Kardinál Muller a biskup Schneider obraňujú tie isté kritériá, tie isté pravdy. Treba povedať, že keď na to príde, aj my musíme poslúchať Boha viac ako človeka. Ako príklad takejto zbožnosti mi v tejto súvislosti zišla na um sv. Jana z Arku.
Vráťme sa však k úlohe SSPX v súčasnej kríze Cirkvi. Biskup Schneider v tomto najnovšom interview výslovne uvádza, že „v čase krízy musíme spojiť všetky dobré a spoľahlivé sily.“ To znamená, že „dielo arcibiskupa Lefebvrea dokáže prispieť k poučeniu Cirkvi, obrane viery a najmä k výchove a vzdelaniu kňazov.“ Ako sme uviedli 12. decembra 2016, biskup Schneider považuje blokovanie práce a diela SSPX v minulosti za akt nespravodlivosti. V súvislosti s možnosťou, že sa SSPX stane kanonickou prelatúrou, pokračuje: „Bol by to len akt uznania spravodlivosti – dosť oneskorený – v súvislosti s neoprávneným nátlakom na túto spoločnosť v roku 1975 zo strany Svätej stolice.“ (zvýraznenie – autor)
Našim čitateľom by sme chceli pripomenúť ďalšiu dôležitú vec, ktorú ešte skôr, v auguste 2016, inicioval arcibiskup Guido Pozzo, sekretár pápežskej komisie Ecclesia Dei (PCED). V súvislosti s niektorými dokumentami druhého Vatikánskeho koncilu, ktoré nie sú dogmatické, ale pastoračné: Nostra Aetate o medzináboženskom dialógu, dekrét Unitatis Redintegratio o ekumenizme a deklaráciu Dignitatis Humanae o náboženskej slobode, arcibiskup v interview povedal:
„Tieto dokumenty nie sú o doktrínach alebo definitívnych vyhláseniach; ide skôr o pokyny a orientačné smernice pre pastoračnú prax. Preto sa dá legitímne pokračovať v diskusii o týchto pastoračných aspektoch aj po (navrhovanom) kanonickom schválení (SSPX), čo by nás malo priviesť k ďalším (a prijateľným) objasneniam.
Ostáva nám dúfať, že podobné vyjadrenia, aké sme zaznamenali aj v tomto článku, poskytnú širší duchovný a intelektuálny rozhľad v diskusiách Katolíckej cirkvi o otázkach viery a morálky. V tejto oblasti prežívame náročné obdobie, ktoré od nás zároveň vyžaduje zachovať vernosť Kristovým slovám a jeho učeniu – nielen o manželstve, ale aj o charaktere Cirkvi a jej vzťahu k iným náboženstvám v nedávnej minulosti, či už zjednocujúcom alebo mätúcom. Povzbudení pravdou a láskavým svedectvom biskupa Athanasia Schneidera sa podľa možností usilujme byť všade vernými a vytrvalými svedkami svojej viery.
Necenzurujeme nepohodlné správy o dianí v Cirkvi, aj keď sme jej ako katolíci podriadení. Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO - pozn. šéfredaktora