Prečo existuje v katolíckej cirkvi zmätok ohľadne Amoris Laetitia a aké má následky pre jednotu cirkvi? V tomto článku argumentujem, že v konečnom dôsledku je tu zmätok ohľadne dvoch de fide dogiem kresťanskej viery a že jedným z dôsledkom tohto zmätku je de facto schizma v katolíckej cirkvi.
Keď je de fide („vo veci viery”) použité v katolíckej teológii na označenie nejakej doktríny, ide o označenie pravdy, ktorá prináleží Božiemu zjaveniu. Termín „Božie zjavenie“ sa vzťahuje na pravdy, ktorými sa Boh rozhodol zjaviť sám seba a svoju vôľu ľudstvu, aby zmieril svet so sebou a aby mohli ženy a muži žiť nedokonale zjednotení s ním na tomto svete a dokonale, po smrti a súde, v jeho kráľovstve. Cirkev preto považuje de fide doktríny ako nevyhnutné k spáse. Ich status v katolíckom učení je nezmeniteľný a vyhlásené sú neomylným spôsobom.
Tento článok má tri ciele. Po prvé, uvedie a vysvetlí teologický koncept „sekundárnych predmetov neomylnosti“ a ukáže, ako takmer všetky pravdy vo veci sexuálnych otázok, ktoré katolícka cirkev učí, patria do kategórie sekundárnych predmetov neomylnosti a preto sú správne označené ako de fide doktríny. Po druhé, tento článok bude argumentovať, že od začiatku vnútro-cirkevného nesúhlasu s pápežskou encyklikou Humanae Vitae sa katolícka cirkev nachádza v ťažkom stave nejednoty ohľadne de fide doktrín a táto nejednota sa prehlbuje problémami, ktoré spôsobila Amoris Laetitia. Nakoniec v tomto článku ponúknem praktickú radu cirkevnej hierarchii a laikom v tom, ako odpovedať na túto krízu.
Sekundárne predmety neomylnosti
Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu učia, že Ježiš chcel, aby sa neomylná autorita katolíckej cirkvi v obraňovaní a učení právd Božieho zjavenia (ktoré sú tiež známe pod menom „fidei depositum“ teda „poklad viery“) nerozšírila iba na formálne zjavené pravdy, ale taktiež na pravdy nevyhnutne spojené s pravdami Božieho zjavenie – dokonca i vtedy ak neboli nikdy predložené ako formálne zjavené. Môžu byť učené neomylne, pretože sú nevyhnutné pre nábožensky ochraňujúce a verne vysvetľujúce pravdy Božieho zjavenia (Lumen Gentium, č. 25). Niekedy sa o nich tiež hovorí ako o „sekundárnych predmetoch“ neomylnosti, ktoré ú v kontraste s „primárnymi predmetmi“, ktoré sa vzťahujú na formálne zjavené pravdy.
Pápež Ján Pavol II v apoštolskom liste z 1998 poznamenal, že cirkev nie je len držiteľkou primárnych právd Božieho zjavenia z vnuknutia Duch svätého, ale aj týchto sekundárnych predmetov neomylnosti z „osobitného vnuknutia Ducha svätého“. Joseph Ratzinger (vtedy prefekt Kongregácie pre náuku viery) vo svojom komentárinapísal, že keď ich porovnáme s doktrínami, ktoré sú predkladané ako formálne zjavené, „neexistuje [medzi nimi] žiaden rozdiel vzhľadom na plnú a neodvolateľnú povahu súhlasu, ktorý prináleží tomuto učeniu.“ Ratzinger označuje tento súhlas ako „založený na viere v pomoc Ducha svätého magistériu a na katolíckej doktríne v neomylnosť magistéria.“ A preto, tak ako formálne zjavené pravdy, tak aj týmto pravdám prináleží náš súhlas skrz vieru a to i vtedy, keď by mohli byť pochopené bez pomoci Božieho zjavenia.
Aj napriek tomu, že je „de fide doktrína“ bežne (i keď nie vždy) vyhradená pre učenie, ktoré je cirkvou určené ako formálne zjavené, nie je o nič menej pravda, že katolícke učenia, ktoré špecifikujú sekundárne predmety neomylnosti, sú de fide doktríny – Ratzinger ich nazýva „doktríny de fide tenenda (ktoré sú dodržané z viery)“. Kanonické právo o nich hovorí, že „musia byť dôsledne prijaté a dodržiavané“ a že ktokoľvek ich odmieta „sa stavia proti učeniu katolíckej cirkvi“ (Kánonické právo, 750, § 2).
Morálne doktríny o sexe a manželstve
Morálne normy ohľadne sexu a manželstva, ktoré učí katolícka cirkev, spadajú obe do kategórií primárnych a sekundárnych predmetov neomylnosti. Primárne predmety zahŕňajú pravdy explicitne učené Božím zjavením ako zákaz cudzoložstvo a nerozlučnosť manželstva; sekundárne predmety zahŕňajú učenie o sexe a manželstve, ktoré cirkev učí, aby sa dodržiavalo už od čias apoštolov. Táto druhá skupina právd, vzhľadom na spôsob, ktorým boli predstavené, by mala byť dodržiavaná ako neomylné učenie cirkevného bežného a univerzálneho magistéria. To učí neomylne i napriek tomu, že sú biskupi „rozptýlení po celom svete, ak si stále uchovávajú komunitné spojenie medzi sebou a s Petrovým nástupcom, učia autenticky vo veci viery a morálky (res fidei et morum), majú jednotný úsudok (v týchto otázkach) a učia, že toto rozhodnutie má byť definitívne dodržiavané (definitive tendendam).“
Neexistuje žiadna rozumná pochybnosť o tom, že by učenie cirkvi ohľadne jednotného kontextu manželstva pre správne sexuálne správanie a nesprávnosť každej podoby slobodne zvoleného nemanželského sexuálneho skutku (ako masturbácia, mimomanželský sex, homosexuálne skutky, antikoncepcia, atď.) nebolo podávané biskupmi v univerzálnom súhlase (vždy a všade) ako jasne prináležiace dočasnému a večnému blahu veriacich a preto definitive tendedam. Skutočnosť, že katolíci v nedávnych časoch odmietli časť alebo všetko toto učenie žiadnym spôsobom nevyvracia fakt, že väčšiu časť z dlhých dejín cirkvi boli podmienky pre neomylný výkon bežného a univerzálneho magistéria splnené.
Z toho vyplýva, že základné pravdy sexuálnej etiky, ktoré sú učené a obraňované katolíckou cirkvou, prináležia pokladu vieru (fidei depositum) buď priamo (ako primárne predmety) alebo nepriamo (ako sekundárne predmety) a tým pádom sa o nich môžeme zmieňovať ako o – a v skutku aj sú – de fide doktrínach.
Nepriznaná cirkevná schizma
Začalo to s nesúhlasom s katolíckou cirkvou, keď opätovne potvrdila svoje dávne učenie o nesprávnosti pohlavné styku s antikoncepciou v dokumente Humanae Vitae (1968) a pokračovalo širokým prijatím utilitaristickej (tzv. proporcionalistickej) argumentácie v katolíckej morálnej teológii v 70. rokoch. Mnoho katolíkov začalo následne odmietať existenciu skutkov, ktoré by boli vo svojej povahe zlé (t.j. skutky, ktoré nie sú nikdy morálne dovolené, pretože rozhodnutie sa pre ne je vždy v radikálnom rozpore s dobrom ľudskej osoby). Toto logicky viedlo k odmietnutiu cirkevného učenia o nesprávnosti všetkých druhov sexuálnej aktivity, ktoré sa tradične označovali ako zlé same o sebe. Toto odmietnutie teraz existuje na všetkých úrovniach katolíckej cirkvi (od laikov až po cirkevnú hierarchiu) a je ako pevné tak aj ťažko zmeniteľné.
Katolícka cirkev sa preto už desiatky rokov nachádza v situácii objektívnej a závažnej nejednoty v otázkach de fide doktrín. Iným spôsobom sa dá povedať, že katolícka cirkev je v situácii de facto schizmy.
Zmätok, nejednota a Amoris Laetitia
V katolíckej cirkvi existuje zmätok ohľadne (apoštolskej exhortácie) Amoris Laetitia, pretože niektorí biskupi hovoria – a ustanovujú to ako nariadenia vo svojich diecézach – že opätovne zosobášení rozvedení ľudia sa môžu za istých podmienok vrátiť k prijímaniu eucharistie bez toho, aby žili v úplnej sexuálnej zdržanlivosti so svojim partnerom. Iní biskupi, v súdržnosti s katolíckou tradíciou, tvrdia, že toto nie je a nemôže byť legitímne.
Otázky ohľadne de fide doktríny, ktoré boli vyvolané týmito konfliktnými interpretáciami sa týkajú toho, či je cudzoložstvo a úplná nerozlučnosť kresťanského manželstva vždy a za každých okolností neprijateľná, pričom ich neprijateľnosť je neomylne potvrdená sv. písmom a tradíciou. Ak sú tieto doktríny pravdivé, potom sa rozvedený človek, ktorý je sexuálne aktívny s niekým iným ako je jeho prvý právoplatný manžel/manželka, pričom je tento prvý manžel/manželka stále nažive, dopúšťa cudzoložstva.
I keď kardinál Kasper, a iní cirkevní obhajcovia, ktorí udeľujú povolenie, aby civilne opätovne zosobášení rozvedení ľudia mohli prijímať eucharistiu, potvrdzuje ako nesprávnosť cudzoložstva tak aj nerozlučiteľnosť manželstva, ich potvrdenie sa zdá byť nekompatibilné s povoleniami, ktoré obhajujú. Nikto v zjavne neoľutovanom objektívnom stave vážneho previnenia nemôže byť slobodný prijať eucharistiu (či už od kňaza, biskupa alebo kohokoľvek), pretože ich „stav a životná situácia objektívne protirečí jednote lásky medzi Kristom a cirkvov, čo je prejavené a učinené prostredníctvom eucharistie“ (Familiaris Consortio). Z tohto vyplýva, že (ak idú na prijímanie) potom nemôžu robiť niečo objektívne nesprávne. To by sa ale dialo iba vtedy, ak by bolo cudzoložstvo niečo nezakázané alebo manželstvo niečo rozlučiteľné.
Mnoho biskupov uznáva toto protirečenie a z toho dôvodu sú proti udeleniu tohto povolenia. Na druhej strane sú tu takí, ktorí veria, že sa tu nenachádza žiadny konflikt a povolenie udeľujú.
A tak sa cirkevná hierarchia nachádza v stave závažnej nejednoty k otázkach, ktoré prináležia pokladu viery. Inými slovami, a ako som už povedal, katolícka cirkev je v de facto schizme. Tento konflikt ohľadne Amoris Laetitia nie je zdrojom tejto nejednoty, ktorá tu už desaťročia existuje, ale znemožňuje prekonanie tohto rozdelenia a prehlbuje ho veľmi špecifickým spôsobom. Prehlbuje ho, pretože pápež je na strane, ktorá obhajuje tú pozíciu, ktorá je v protiklade s trvalým učením cirkvi. Je naozaj ťažké zveličiť závažnosť tohto problému.
Povinnosti Svätej stolice
Čo by mal robiť svätý otec? Mal by začať usmernením kardinála Müllera z Kongregácie pre náuku viery, aby odpovedal na päť pochybností, ktoré predložili kardináli Branmüller, Burke, Caffara a Meisner. Toto by pomohlo ujasniť niekoľko škodlivých pochybností, ktoré vyvolala ôsma kapitola Amoris Laetitia. Následne by mal jasne a autoritatívne poukázať na to, čo je v týchto otázkach sexuálnej etiky pravdou, na ktorú od začiatku jeho pontifikátu padol tieň pochybností a zmätku. Jeho učenie by malo hlásať, že každé kresťanské manželstvo spečatené intímnou láskou je absolútne nerozlučiteľné; že každá forma slobodne zvoleného nemanželského sexuálneho správania je vždy nesprávna (hlavne cudzoložstvo, ale aj homosexualita, antikoncepcia, masturbácia a smilstvo); že pohlavný styk s nikým iným ako platným manželom/manželkou je vždy cudzoložný; že ten, kto je viazaný platným manželským záväzkom a žije s inou osobou more uxorio (manželským spôsobom) je v objektívnom stave cudzoložstva; a že taká osoba sa musí zdržiavať od eucharistie až do vtedy, pokiaľ nevyzná svoje hriechy s ľútosťou za svoje zlé skutky a nedá si predsavzatie viesť sexuálne zdržanlivý život.
Keďže pápež vie, že biskupi sú vo veci de fide morálnych doktrín rozdelení, musí svojich bratov biskupov zoči voči, úprimne povedané, tejto kríze v cirkvi viesť a pevne si predsavziať ju prekonať. Mal by zvolať v Assissi alebo Castel Gandolfo (alebo na inom mieste mimo dosahu verejnosti – žiadne média, periti [Pozn. prekladateľa: z latinčiny, teologickí poradcovia katolíckej cirkvi počas koncilov], ekumenickí pozorovatelia, atď.) súkromnú synodu určenú iba pre svetových biskupov na tému biskupskej jednoty v otázkach morálky. Dĺžka tejto synody by nemala byť vopred určená, aby mohol trvať tak dlho ako je nutné. Mal by sa na svojich bratov obrátiť v láske, bez zosmiešňovania či viacvýznamových poznámok, ohľadne toho aké je zraňujúce (či v skutku katastrofálne škodlivé) pre spásu duší, keď následníci apoštolov nie sú zjednotení v de fide otázkach.
Ako súčasne otec svojich synov a brat medzi bratmi by mal pápež František všetkých jasne napomenúť, aby dali bokom triviálne a nekresťanské pózy, všetky neresti, pyšnú ignoranciu a každý výraz straníckeho ducha. Tiež aby oľutovali všetko rozdelenie, ktorému sa mali oni sami už pred rokmi snažiť zabrániť a mal by ich vyzvať, aby sa zaviazali pracovať pre spoločné dobro biskupskej jednoty. Mal by dovoliť – a nie len jednoducho povedať, že dovoľuje – svojim bratom biskupom, aby o nesúhlasných veciach hovorili slobodne bez strachu z represálií. Mal by použiť jeho výnimočnú argentínsku vľúdnosť, aby presvedčil svojich bratov, aby chceli jednotu v biskupských radoch; aby ich vyzval rozprávať sa navzájom slobodne a priamo; a aby uľahčil utvorenie konsenzu pre akékoľvek dohody, ktoré sú potrebné. Táto jednota, ku ktorej má smerovať a na ktorú má naliehať, by nemala prekročiť otázky týkajúce sa pokladu vieru. Súčasne by mal apelovať na to, že cirkev musí tolerovať rôznorodosť v iných otázkach a ako prvý by mal ísť v tomto príkladom pre svojich bratov.
Nakoniec by mal chcieť urobiť všetko potrebné (vrátane položenia vlastného života) preto, aby medzi biskupmi katolíckej cirkvi umožnil porozumenie posledných Ježišových slov v svojmu Otcovi: „aby všetci boli jedno.“
Povinnosti veriacich laikov
Čo by mali robiť katolícki laici? Mali by formovať svoje svedomie v súlade s konečnými morálnymi pravdami, ktoré učí katolícka cirkev a to obzvlášť vzhľadom na normy sexuálnej etiky a učenie o manželstve. Mali by porozumieť tomu, že každá negatívna norma („nezabiješ“), ktorú cirkev ochraňuje je nevyhnutne obsiahnutá v nejakom pozitívnom dobre, ktoré táto norma chráni alebo šíri (napr. nemali by sme zabiť nevinného, pretože život je veľkým dobrom). Laici potrebujú teraz, viac ako kedykoľvek predtým, pochopiť, že učenia o úplnej nerozlučnosti manželstva a o zákaze cudzoložstva nie sú krčmovými pravidlami, ale morálnymi pravdami, ktoré sú obsiahnuté vo veľkom dobre, ktorým je kresťanské manželstvo. Ježiš chcel, aby bolo manželstvo sviatosťou, ktorá je božsky ustanoveným znak (alebo symbol) jeho úplne nerozlučiteľnej lásky voči svojej cirkvi; a preto je kresťanské manželstvo spečatené intímnou láskou úplne nerozlučné; rozvod nie je len nesprávny, ale nemožný: tak ako sa Ježiš nemôže rozviesť so svojou cirkvou, tak sa muž nemôže rozviesť so svojou právoplatnou manželkou. Z toho vyplýva, že ak má sex s inou ženou, z akéhokoľvek dôvodu, ktorý môže byť spoločensky prijateľný, počas života svojej právoplatnej manželky je cudzoložníkom. Cudzoložstvo, ako každý hriech, je možné odpustiť; ale k odpusteniu je potrebná ľútosť a pevné predsavzatie vyhýbať sa tomuto hriechu. Toto sú kresťanské morálne pravdy, ktoré sú de fide doktrínami katolíckej cirkvi.
Okrem toho by katolíci nemali zúfať nad súčasnou situáciou, ktorá by nemala otriasť ich vierou v Ježišov prísľub, že uchová svoju cirkev od omylu, ktorý by ju priviedol do zatratenia a že zostane dôveryhodnou loďkou na ceste duší k spáse. Laici nemôžu podľahnúť pokušeniu Wycliffa, Lutera alebo Zwingliho a otočiť svoju frustráciu s klérom (akokoľvek môže byť ospravedlniteľná) proti samotnej Kristovej cirkvi. Mali by si uvedomiť, že cirkev už mnohokrát trpela ako zvonka tak i zvnútra a v porovnaní s inými historickými obdobiami – 4. storočie Ariánskej herézy, 14. storočie Veľkej schizmy, francúzska vláda teroru či nemecký Kulturkamft – nie sú jej dnešné problémy veľmi vážnymi.
Každý pokrstený katolík by si mal naviac predsavziať, že bude žiť ako svätec. Iba niekoľko svätých sa dostane na okenné vitráže a zvyšok nikdy nezíska ani veľkú pozornosť, tak ani dostatočnú slávnu na to, aby sa v Ríme začal ich proces blahorečenia. Musia sa snažiť ako vedia, aby každý deň spoznali a nasledovali Ježišovu vôľu, odvrátili sa od nesprávnej seba lásky, odmietli ambície, pokorne prijímali poníženia, oľutovali každý hriech, ktorého sú si vedomí. Tiež sa majú snažiť povedať nie každému náznaku myšlienky o nemanželskej sexuálnej túžbe alebo takémuto skutku, odvrátiť sa od nemierneho hnevu a odmietať, odmietať a odmietať bezbožný spoločensko-konštruktivistický naratív o sexe, rode a manželstve, ktoré šíri moderné sekulárne myslenie.
Každý katolík potrebuje byť presvedčený o tom, že celospoločenská a cirkevná obnova začína od neho. Z pohľadu na dejiny takáto obnova takmer nikdy neprišla zhora nadol, od pápeža a z Ríma, ale skôr zhola nahor. Prišla od kresťanov, ktorí si pevne predsavzali žiť podľa viery v Krista, snažili sa spoznať moc jeho zmŕtvychvstania a trpezlivo sa zúčastňovali na jeho utrpení, aby dosiahli vzkriesenie z mŕtvych ako prisľúbil.
Nakoniec je potrebné, aby sa laici modlili za jednotu biskupov.