Foto: Blesk nad Vatikánom, 11. februára 2013, niekoľko hodín po tom, čo pápež Benedikt XVI oznámil svoju rezignáciu
Prorocké varovanie sv. Jána Pavla II z roku 1976 o vzostupe „anti-Cirkvi“, ktorá bude ohlasovať „anti-evanjelium“, napĺňajú v súčasnej dobe vedúci predstavitelia Katolíckej cirkvi, a to aj na najvyšších postoch; povedal istý kňaz vo svojom príhovore počas katolíckej konferencie v Ríme.
Páter Linus Clovis z Family Life International vo svojom príhovore počas Rome Life Forum, konaného pod záštitou Voice of the Family, povedal, že anti-evanjelium tejto anti-Cirkvi je často „na nerozoznanie od sekulárnej (svetskej) ideológie, ktorá rozvracia prirodzený zákon a aj Desatoro Božích prikázaní.“
„Toto anti-evanjelium, ktoré sa usiluje povýšiť vôľu jednotlivca žiť konzumným spôsobom života, prežívať rozkoš a mať moc, nad vôľu Boha, odmietol a zavrhol už sám Kristus, keď ho diabol pokúšal na púšti. Pod pláštikom „ľudských práv“ sa však toto anti-evanjelium opäť objavuje v celej svojej luciferiánskej arogancii a všade rozhlasuje svoj narcistický a hedonistický (pôžitkársky) postoj, ktorým odmieta akékoľvek iné obmedzenie okrem toho, ktoré mu ukladajú zákony, vytvorené človekom“, povedal páter.
Počas svojej návštevy Ameriky pred 41 rokmi, vtedy ešte kardinál Karol Wojtyla, ktorý sa mal už o dva roky stať pápežom Jánom Pavlom II, povedal prorocké posolstvo pri príležitosti osláv dvojstého výročia vyhlásenia Americkej nezávislosti vo Filadelfii. Kardinál Wojtyla vtedy povedal:
„V súčasnosti stojíme zoči-voči najväčšej historickej konfrontácii, ktorou kedy ľudstvo prechádzalo. Nemyslím si, že si to širšie kruhy americkej spoločnosti, alebo aj kresťanské spoločenstvá ako také, plne uvedomujú. Čelíme totiž poslednej a rozhodujúcej konfrontácii medzi Cirkvou a anti-Cirkvou; medzi evanjeliom a anti-evanjeliom.
Musíme byť pripravení podstúpiť skúšky, a to už v blízkej budúcnosti; skúšky, ktoré od nás budú žiadať, aby sme sa vzdali aj vlastného života a úplne sa darovali Kristovi a pre Krista. Pomocou vašich a mojich modlitieb sa dá toto utrpenie zmierniť, no nedá sa už odvrátiť ... Koľkokrát sa už Cirkev obnovovala v krvi! A nebude to inak ani teraz.“
Clovis uviedol, že zatiaľ čo za posledné desaťročia sa anti-Cirkev prejavovala pomalšie, ale vytrvalo, tak počas posledných pár rokov napreduje mimoriadne rýchlo.
Páter ďalej pokračuje: „Kríza v Cirkvi za posledné polstoročie rástla najmä v dôsledku nedostatku jasného a jednoznačného učenia, ako aj kvôli rozporom medzi kňazmi, rehoľníkmi a laikmi. V súčasnej Cirkvi kríza už dosahuje kulminačný bod, ak nie priam zlom, a to odmietaním postoja nášho Pána, ktorým bolo vždy jasné áno alebo nie a podkopávaním zavedených dogiem menlivými a mnohotvárnymi pastoračnými praktikami.“ A dodáva, že veriaci katolíci majú pocit, že „záležitosti cirkevné, a zvlášť katolícke, sa rozpadávajú a v Cirkvi vládne pastoračná anarchia.“ Povedal, že v Cirkvi, v ktorej je taká anarchia, neustále fungujú „skryté prejavy moci“.
Taká Cirkev potom dokáže zreformovať proces anulácie manželstva bez zvyčajnej konzultácie s príslušnou rímskou dikastériou; vydať obšírne a jedovaté pokarhanie Rímskej kúrie v súvislosti s Vianocami; ospravedlniť v dikastérii členstvo ľudí, ktorí účinne kazia vplyv svojho prefekta, ktorý trvá na svojom pevnom postoji proti škodlivej inovácii náuky o manželstve a ktorý je za zachovanie pravých doktrín a zásad v liturgii; ochromiť fungovanie pátrov františkánov od Nepoškvrnenej a uzavrieť kampus (školský areál) Inštitútu Jána Pavla II v Melbourne.
Clovis ďalej povedal, že sprievodným znakom vzostupu anti-Cirkvi je priamy útok na samotný „pilier stvorenstva“ a na základ každého spoločenského poriadku, menovite na pravý a nefalšovaný vzťah medzi mužom a ženou, vyjadrený manželstvom a prežívaný v rodine. Pripomenul, ako sestra Lucia, jedna z Fatimských vizionárov, raz povedala, že „záverečný a rozhodujúci boj medzi Pánom a kráľovstvom satana bude o manželstvo a o rodinu.“
„Dobre vieme, že každý, kto manipuluje so základným kameňom riskuje, že spadne celá stavba. A základným kameňom, základnou bunkou spoločnosti je práve manželstvo a rodina.“
Anti-Cirkev dnes robí všetko čo môže, aby tento základný kameň podkopala a zničila.
„Mĺkvym akceptovaním antikoncepcie a rozvodov, nedávnym ´milosrdným´ prijatím znovuzosobášených civilne rozvedených katolíkov a vľúdnym prikyvovaním na ´manželstvá´ osôb rovnakého pohlavia, sa základný kameň už dávno otriasa a konečná túžba anti-Cirkvi je na dosah“, hovorí Clovis a pripomína, ako ateistický sekularizmus, z ktorého anti-Cirkev čerpá, „pracuje na zániku rodiny, pričom jeho hnacou silou je LGBT ideológia; jeho maskou na verejnosti je ´politická korektnosť´ a jej nedeľným odevom je ´zahrnutie a prijatie všetkého a nemať žiadny názor´.“
Páter Clovis dôrazne varuje katolíkov, že anti-Cirkev sa bude snažiť veriacich oklamať tým, že samu seba bude vydávať za pravú Cirkev.
Je samozrejmé, že Katolícka cirkev a anti-Cirkev v súčasnosti existujú spolu v tom istom sviatostnom, liturgickom a právnom priestore. Upevňovaním svojej pozície sa anti-Cirkev usiluje vydávať za pravú Cirkev, ba čo viac, zvádza alebo núti veriacich aby sa stali prívržencami, propagátormi a zástancami sekulárnej ideológie.
Ak by sa anti-Cirkvi podarilo zabrať všetok piestor pravej Cirkvi, zákony človeka by nahradili Božie zákony, a to znesvätením sviatostí, svätokrádežným správaním sa k Bohostánku a zneužívaním apoštolskej právomoci.
A tak politici, ktorí hlasujú za potrat a za „manželstvá“ osôb rovnakého pohlavia, sa bez problémov zapoja do bežného života farského spoločenstva; manželia a manželky, ktorí opustia svoje manželské polovičky a začnú si cudzoložný vzťah, budú môcť normálne pristupovať k sviatostiam; kňazi a teológovia, ktorí verejne odmietajú katolícke dogmy a mravy, budú môcť slobodne pokračovať vo svojej službe a šíriť rozpory, zatiaľ čo verných katolíkov budú na každom kroku spochybňovať, zlomyseľne ohovárať a zatláčať na okraj spoločnosti. Takto anti-Cirkev úspešne dosiahne svoj cieľ, ktorým je zosadenie z trónu Boha ako Stvoriteľa, Spasiteľa a Posvätiteľa a jeho nahradenie človekom, ktorý je samozvancom, samospasiteľom a samoposvätiteľom.
Clovis hovorí, že anti-Cirkev pracuje na dosiahnutí svojho cieľa, ktorým je víťazstvo nad pravou Cirkvou, tým, že zastrašuje veriacich – laikov, kňazov a biskupov – a chce ich dostať do područia.
Na získanie svojich cieľov anti-Cirkev kolaboruje so svetskou mocou a používa zákon a médiá aby dohnala pravú Cirkev do podriadeného postavenia. Zručným využitím médií dokážu aktivisti anti-Cirkvi zastrašiť biskupov, ostatné duchovenstvo a katolícku tlač až natoľko, že ich umlčia. Rovnako aj laickí veriaci sú terorizovaní strachom z nevraživosti, posmechu a nenávisti, ktoré by na nich doľahli, keby prekážali požiadavkám LGBT ideológie.
V roku 2015 napríklad kongregácia veriacich v chráme sv. Nicholasa z Myry v dublinskej arcidiecéze postojačky tlieskala svojmu farárovi, ktorý od ambóny vyhlásil, že je gay a nabádal prítomných, aby v írskom referende podporili ´manželstvo´ osôb rovnakého pohlavia. Ľahko si predstavíme ako by asi obišiel človek, ktorý by s tým nesúhlasil. Tyranský vplyv anti-Cirkvi vnímame najviac vtedy, keď sa človek bojí otvorene uznať Božie zjavenie o homosexualite, potratoch alebo antikoncepcii vo vlastnom farskom spoločenstve a pridŕžať sa ho. Príslušníci anti-Cirkvi sa zameriavajú najmä na kňazov a biskupov, pretože vedia, že akonáhle im podľahnú oni, odlákajú z pravej Cirkvi aj nespočetné množstvo duší im zverených.
Kňazi a biskupi sú najbližší a najprirodzenejší vodcovia laikov, a preto sa ich anti-Cirkev usiluje viac, než kohokoľvek iného, polapiť do svojho širokého spektra zastrašovania. A na dôvažok sa, kvôli svojmu sľubu poslušnosti a úcty obávajú, že prejav príslušnej úcty bude pre nich iba priťažujúca okolnosť, najmä keď vidia ako sa ich rady rozpadajú, ako sa ich jednota stráca, ako sa porušuje pevná a neochvejná disciplína sviatostí, ako sa ignoruje kanonické právo; ich evanjelizačný duch sa vytráca a rozplýva v prozelytizme a nezmyselných predpisoch.
Čo sa týka ich osobne, sú označovaní za malé monštrá, ktoré hádžu kamene po úbohých hriešnikoch alebo za tých, čo zo sviatosti zmierenia robia zážitok v mučiarni, či za tých, ktorí pod pláštikom náuky Cirkvi sedia na Mojžišovom mieste a z času na čas posudzujú ľudí povrchne a s nadradenosťou.
Ako duchovní synovia majú pocit, že si pápežovo prijatie zaslúžia menej, než talianska super-potratárka Emma Bonino alebo že sú oveľa menej hodní rehabilitácie, než renomovaný falošný prorok a obhajca celosvetovej kontroly populácie a zástanca potratov Paul R. Ehrlich.
Ako o kňazoch sa o nich hovorí, že dlhujú ospravedlnenie gayom a že ´prevažná väčšina´ katolíckych manželstiev, ktoré oni posvätili, je neplatná. Na dôvažok ich ešte nazývajú omielačmi modlitieb a preto, že majú záujem aby ľudia chodili na sväté omše a aby sa spovedali tak často ako je potrebné a dôležité, ich označujú za ´značkových´ pelagiánov.
Ako katolíkov, ktorí si uvedomujú požiadavku Preblahoslavenej Panny Márie sláviť päť prvých sobôt v mesiaci na odčinenie urážok a rúhania voči jej Nepoškvrnenému Srdcu, ich osobne urážajú oplzlým a posmešným meditovaním nad tým, že na Kalvárii, kde sa Panna Mária stala Matkou všetkých vykúpených Kristom, možno Panna Mária Fatimská, zatúžila vo svojom srdci povedať Pánovi „Lži! Klamstvá! Podviedli ma.“ Ako osika vo vetre sa srdce týchto duchovných trasie od strachu pred možnosťou, že by ich niekto mohol pokladať za katolíckejších, než je sám pápež!
Clovis označil vplyv pápeža Františka v Cirkvi za „veľké a skutočné požehnanie“, nakoľko jeho nejednoznačné učenie aspoň donútilo anti-Cirkev vynoriť sa z tieňa do jasného svetla pred zrak veriacich. Veriaci sa teraz môžu s prehľadom rozhodnúť, ktorého Majstra budú nasledovať.
„Skrytý konflikt už vyčíňa v Cirkvi viac ako sto rokov; konflikt, ktorý vo svojom zjavení videl pápež Lev XIII, čiastočne aj sv. Pius X; konflikt, ktorý sa naplno rozpútal počas Druhého Vatikánskeho koncilu. Pod vedením Františka, prvého jezuitského pápeža, prvého pápeža z amerického kontinentu a pápeža, ktorý ako prvý prijal kňazské svätenie podľa Nového obradu, je už tento konflikt v plnej sile, zároveň s možnosťou existencie síce menšej, o to však vernejšej Cirkvi“, povedal páter Clovis a dodal, že posledná exhortácia pápeža Františka Amoris Laetitia je príkladom pôsobenia takej sily v dnešnej Cirkvi, ktorá pomáha určiť deliacu hranicu medzi anti-Cirkvou a Cirkvou Ježiša Krista.
„Apoštolská exhortácia Amoris Laetitia je katalyzátorom, ktorý neoddeľuje navzájom od seba iba biskupov a biskupské konferencie, kňazov od biskupov a od seba navzájom, ale aj laikov, a spôsobuje úzkosť a vyvoláva zmätok.“
„Podobne ako Trójsky kôň, predstavuje Amoris Laetitia duchovnú skazu pre celú Cirkev. Ako hodená rukavica nás upozorňuje, aby sme s odvahou premáhali strach. V každom prípade je všetko pripravené na oddelenie anti-Cirkvi, o ktorej hovoril sv. Ján Pavol II, od Cirkvi, založenej Kristom. Akonáhle toto delenie začne, bude sa musieť každý z nás, podobne ako anjeli, sám za seba rozhodnúť, či bude robiť zlo s Luciferom alebo dobro bez neho.“
Páter Clovis nasmeroval svoje hlavné body k 100. výročiu zjavenia sa Panny Márie vo Fatime. Povedal, že Panna Mária „navrhla stratégiu, ktorá, ak ju prijmeme, zaistí spásu veľkému počtu duší.“
„Táto stratégia si vyžaduje, aby sa na „uzmierenie Boha, ktorý je už veľmi hlboko dourážaný“, splnili tri podmienky: reforma morálky s plnou súčinnosťou s prirodzenými a Božími zákonmi, pobožnosť piatich prvých sobôt a zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie“, hovorí Clovis a dodáva „Treba ďalej zdôrazňovať aká mimoriadne nebezpečná doba prichádza a aké budú následky ľahostajnosti a nevšímavosti voči posolstvu Panny Márie, ktoré nám s materinskou starostlivosťou predkladá: vojny, Rusko rozšíri svoje omyly, prenasledovanie Cirkvi a Svätého Otca. Svoje posolstvo však Panna Mária zakončuje nádejou: „Napokon moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí, a svet zažije obdobie pokoja“.
Clovis ďalej hovorí, že katolíci, ktorí sa usilujú byť verní Kristovi a Cirkvi, ktorú založil, sa nemusia obávať súčasných zmätkov a nepokoja.
„Krstom sme sa stali členmi Cirkvi bojujúcej a prijatím sviatosti birmovania sme sa stali Kristovými vojakmi, naverbovanými a vyzbrojenými pre záverečný boj na život a na smrť proti úhlavným nepriateľom našej duše: svetu, telu a diablovi“, povedal.
„S vedomím toho, že nebojujeme s telom a krvou, ale s kniežatstvami a mocnosťami zla v nebeských sférach, s vládcami temnoty v dnešnom svete, bojujeme ako apoštoli, berúc si mučeníkov za svoj vzor a očakávajúc samotného Krista Ježiša ako svoju odmenu“, dodáva na záver Clovis.