Počul som, že ľudia boli sklamaní z apoštolskej exhortácie pápeža Františka Evangelii Gaudium (Radosť evanjelia), pretože v nej málo zdôrazňoval liturgiu. Je pravda, že priamych zmienok o liturgii je tam málo. Na prvý pohľad sa teda môže zdať, že pápež sa o túto oblasť dostatočne nezaujíma.
Tak ako ostatní, ani ja nemám prístup k myšlienkam Svätého Otca, takže viem iba to, čo hovoria médiá a pýtam sa sám seba, čo to má znamenať. Svätý Otec sa zväčša vyjadruje k základným otázkam viery, no ja nie som v pozícii, aby som sa ho na ne priamo pýtal, takže si ich musím vysvetľovať po svojom. „Na čo v skutočnosti myslí?“ A hneď za tým mi napadne ďalšia otázka: „Ako ma táto skutočnosť ovplyvňuje v tom, čo mi cirkev prikazuje robiť? Alebo sa iba snaží nasmerovať našu pozornosť na tie aspekty v učení cirkvi, ktoré sa doteraz zanedbávali?“
Keby som chcel, mohol by som túto exhortáciu považovať za izolovaný prejav všetkého, v čo pápež verí. Mohol by som sa na ňu pozerať aj v kontexte hermeneutiky kontinuity. Inak povedané, ak by som ju chcel pochopiť, musel by som si prečítať všetky dokumenty, ktoré jej predchádzali. Dokumenty pochádzajú z obdobia pred zvolením pápeža Františka, z čias pontifikátu emeritného pápeža Benedikta XVI.. Ak by som nenašiel nič, čo im protirečí, považoval by som ich za veľmi dôležité a stále platné.
Ak teda exhortáciu interpretujeme takto z dôvodu, že nám v danej otázke nemá čo povedať, neznamená to, že pápež je proti alebo si dokonca myslí, že je liturgia nepodstatná. Práve naopak. Má pocit, že to podstatné už bolo povedané, a preto nemá takmer čo dodať.
Cirkevní tradicionalisti hovoria, že práve v tejto otázke liberáli po Druhom vatikánskom koncile zlyhali. Ak chceme správne pochopiť exhortáciu Sacrosanctum Concilium, musíme ju čítať (a ja plne súhlasím) v kontexte toho, čo jej predchádzalo. Pápež Benedikt XVI. podporil slávenie netradičnej formy omše z jedného dôvodu, aby sa ľudia mohli učiť a zažiť liturgiu aj v odlišnom prostredí, aby o nej mohli hovoriť. Argument plne akceptujem a práve preto sa zdá rozumné pozerať sa na dokumenty nového pápeža z tejto perspektívy.
K samotnej liturgii a Evangelii Gaudium :
„166. Ďalšou charakteristikou katechézy, ktorá sa rozvinula v posledných desaťročiach je mystagogické zasvätenie. [128] Týka sa dvoch vecí: nevyhnutnej postupnosti formatívnej skúsenosti, do ktorej zasahuje celé spoločenstvo, a nového ponímania liturgických znakov kresťanského zasvätenia. Žiadne príručky ani programy doposiaľ dostatočne nebrali do úvahy potrebu mystagogickej obnovy, ktorá by mohla mať rozličné podoby na základe rozlišovania v jednotlivých formačných spoločenstvách. Katechéza spočíva v šírení Slova a je naň vždy upriamená. Preto vyžaduje vhodné prostredie a atraktívnu prezentáciu, použitie výrečných symbolov, začlenenie do hlbšieho procesu rastu a zapojenie celej osobnosti do spoločenstva, ktoré počúva a odpovedá.“
Čo je teda mystagogické zasvätenie? Zdá sa mi, že pápež sa len zmieňuje a opakuje, čo už v apoštolskej exhortácii Sacramentum Caritatis napísal emeritný pápež Benedikt XVI.. Tá je zameraná na „Eucharistiu ako zdroj a vrchol života a poznania cirkvi“ a napísal ju po biskupskej synode (neviem to iste, ale mám pocit, že na nej bol aj pápež František). V časti nazvanej „Vnútorná účasť na slávení“ sa nachádza kapitola s podnadpisom „Mystagogická katechéza,“ v ktorej sa podľa zhromaždenia biskupov jedná konkrétne o nasledovné veci:
„64. Veľká liturgická tradícia cirkvi nás učí, že pre plodnú účasť je potrebné snažiť sa osobne zodpovedať tajomstvu, ktoré sa slávi, a to obetovaním vlastného života Bohu v zjednotení s Kristovou obetou za spásu celého sveta. Z tohto dôvodu Biskupská synoda odporúčala pestovať vo veriacich intímny súlad vnútorných dispozícií s gestami a slovami. Ak by chýbal naším liturgickým sláveniam – akokoľvek animovaným – hrozilo by, že by skončili v ritualizme. Preto treba podporovať výchovu k eucharistickej viere, ktorá disponuje veriacich osobne prežívať to, čo sa slávi.“
Je to natoľko dôležité, že zaradili aj nasledujúci odsek:
„c) Napokon sa mystagogická katechéza musí snažiť vysvetliť význam obradov vo vzťahu ku kresťanskému životu vo všetkých jeho rozmeroch práce, úsilí, myšlienok a citov, činnosti a odpočinku. Súčasťou mystagogického itinerára je objasniť vzťah medzi tajomstvami slávenými v obrade a misionárskou zodpovednosťou veriacich. V tom zmysle zrelým výsledkom mystagógie je vedomie, že náš vlastný život sa postupne premieňa slávenými svätými tajomstvami. Napokon cieľom celej kresťanskej výchovy (zdôrazňujem) je formovanie veriaceho ako „nového človeka“ do zrelej dospelej viery, vďaka ktorej je schopný vydávať vo svojom prostredí svedectvo kresťanskej nádeje, ktorou je podnecovaný.“
Myslím si, že nie je možné silnejšie vyjadriť kľúčovú úlohu liturgie v živote cirkvi a význam verného pochopenia a prehĺbenia na jej účasti. Nie je dôvod domnievať sa, že pápež František nesúhlasí s týmto presvedčením. Práve naopak, zdá sa, že odkazuje práve naň a zdôrazňuje ho. Ak jeho konanie vnímame takto, potom liturgiu zdôrazňuje spôsobom, ako to nerobia ani niektorí katolícki komentátori. (Ľudia sa samozrejme čudujú, že prvým krokom v mystagogickej katechéze pre väčšinu ľudí je pochopiť význam „mystagogickej katechézy“!)
Zaujímalo by ma, koľko katolíckych škôl a univerzít (mám na mysli hlavne tie pravoverné) sa v súčasnosti vo svojich osnovách riadi mystagogickým princípom. Koľko učiteľov katolíkov bez ohľadu na predmety, ktoré učia, rozmýšľa o tom, s čím sa ich vyučovanie vlastne spája? Ak veríme slovám pápeža Benedikta XVI. (na ktoré, zdá sa, František reagoval), nemá význam učiť veci, ktoré nemôžeme potvrdiť na základe týchto podmienok.
Opísal som iba vlastný postoj k vyjadreniam pápeža Františka? Nuž, asi ako väčšina z vás by som bol radšej, keby ľudia so mnou súhlasili, ako by sa mali postaviť proti mne. Iba budúcnosť ukáže, či mám pravdu. Františkov doterajší postoj však túto myšlienku podporuje. Hoci došlo k nejakým úpravám, nenašiel som nič, čo by vyslovene protirečilo vyjadreniam doterajších pápežov (samozrejme, niektoré veci si tak môžeme vysvetliť, ak chceme). V skutočnosti to naznačuje presný opak. Rozšíril a posilnil úlohu nového anglického ordinariátu a na webovej stránke nového liturgického hnutia som čítal článok, že pápež práve odmietol priamu žiadosť delegácie o zakázanie mimoriadnych foriem slávenia liturgie. Slávil omšu ad orientem v latinčine, na ktorej som sa zúčastnil na námestí sv. Petra.
Jeho osobné preferencie samozrejme nemôžu byť rovnaké ako moje, no čo sa týka posilnenia všeobecných princípov, nebudem počúvať nikoho, kto mi bude akýmkoľvek spôsobom hovoriť, aby som zmenil pohľad na svet, ktorý som mal pred dvoma rokmi. V oblasti liturgie, umenia, hudby a dokonca aj trhovej ekonomiky (napriek upozorneniam mnohých) nenachádzam nič, čoho by som sa mohol obávať. Práve naopak.
David Clayton