Veľká časť takzvaného „konzervatívneho“ katolicizmu robí závažnú chybu. Totiž, aby zachránili to, čo ostáva z katolíckej prítomnosti vo svete a prinavrátili misiu cirkvi do sekularizovanej spoločnosti, čeliac morálnej opotrebovanosti viacerých cirkevných sektorov, pokúšajú sa zvýšiť katolícku hrdosť zameraním sa výlučne na pápeža.
A to presne tým istým spôsobom ako noviny, televízia a internetové stránky, ktoré vychvaľujú humanitu pontifa, s pýchou zdôrazňujúc všeobecný záujem ľudí o jeho osobu. Správajú sa presne tak isto ako svet bez viery a nezaujímajúci sa o vieru, keď opisujú masívne zhromaždenia okolo námestnika Krista, jeho impresívne gestá a kontroverzné rozhodnutia, ktoré zdanlivo robí.
Nie, nepotrebujeme začínať od pápeža, aby sme zachránili náš katolícky život. V skutočnosti by sme vôbec nemali začínať od pápeža, ale od Najsvätejšej Sviatosti.
Na vysvetlenie nášho postoja sa obraciame na jedného z najdôležitejších autorov minulého storočia, s menom Dom Chautard, opáta zo Sept-Fons.
Vo svojom spise Cisterciáni trapisti, duša cisterciánov, kde vysvetľuje povolanie cisterciánov, tento benediktínsky opát v istom bode opisuje diskusiu, ktorú mal s francúzskym premiérom, Clemenceauom, známym ako „Tiger.“ Udiala sa počas rokov potláčania náboženských rádov a opát Dom Chautard bol poverený delikátnou úlohou záchrany kláštorneho života vo Francúzsku. Z toho dôvodu sa ocitol na stretnutí s radikálnym a antiklerikálnym „Tigrom.“
Myslíme, že bude na veľký úžitok, keď preložíme a prepíšeme, čo opát zaznamenal z ich konverzácie:
Don Chautard ku Clemencauovi: „Posnažím sa zodpovedať vaše otázky: Čo je to trapista? Prečo ste sa stali trapistom? A aby som to neprehnal, obmedzím sa na tento argument: náboženstvo, ktoré má ako svoj základ Eucharistiu, musí mať mníchov zasvätených adorácii a kajúcnosti.
Eucharistia je centrálna dogma nášho náboženstva. Je nazývaná aj vytvárajúcou dogmou katolíckej zbožnosti. Nie je ňou pápežstvo, ako sa zdá, že si myslíte.
Pápežstvo nie je ničím iným, ako nositeľom slova Kristovho. Vďaka pápežstvu, veriaci neporušene dodržujú dogmy a morálku, ktorú učil Ježiš Kristus. Je to tá ochrana, ktorá nás udržuje na správnej ceste, presne vyznačenej naším Božským Zakladateľom. Ale je to jedine Kristus, ktorý ostáva Cestou, Pravdou a Životom.
Kristus dnes, nie je Bytosť, ktorá sa stratila nevieme kde, ani nie vzdialená Bytosť, na ktorú myslíme. On je živý. Žije medzi nami. Je prítomný v Eucharistii. A preto je Eucharistia základom, centrom a srdcom náboženstva. Odtiaľ prichádza každý život. Nie od inokade.
Vy tomu neveríte. My tomu veríme. Veríme pevne, rozhodne, z hĺbky našej bytosti, že vo svätostánku v každom z našich kostolov Boh skutočne prebýva pod spôsobom Hostie.“
Je potom jasné, že ústredná dogma kresťanstva je Najsvätejšia Eucharistia, všetko odtiaľ začína, nie od inakadiaľ...a ak viera oslabí v tejto ústrednej dogme, v Najsvätejšiu Eucharistiu, všetko v kresťanstve a v cirkvi sa zosype.
Nebolo to tak počas týchto uplynulých rokov?
Pomyslime na naše kostoly, v ktorých je Kristus „opustený.“ Urobilo sa všetko, aby sa skryl svätostánok z dohľadu, je skrytý na nejakých podradnejších miestách, s ospravedlnením, že tam budú môcť veriaci lepšie adorovať. A keď aj je svätostánok ponechaný v centre kostola, je zakrytý hocičím a všeličím, so stolmi pre Novú omšu a hŕbou zbytočností, ktoré, odhliadnúc od zlého vkusu, iba odhaľujú, mentálnu neusporiadanosť katolicizmu dnešných dní, ktorý iste nerobí z Eucharistie ústrednú dogmu viery.
Pomyslime na kľačanie a kontempláciu, ktoré sa prakticky vytratili z našich kostolov. Vo vnútri kostola je nevyhnutné vždy zostávať v tichosti, keďže Boh je prítomný vo Sviatosti. Je to On, ktorý robí našu modlitbu skutočnou, nie náš hrmot a ruch.
Don Chautard tiež vo svojej dlhej reči s Clemencauom hovoril o svätej omši:
„Omša je Božská Obeta na Kalvárii, ktorá sa znovu koná každý deň medzi nami. Každý deň Kristus ponúka svoju smrť Bohu, skrze ruky kňaza, presne ako v nebi na Omši Slávy. Ponúka Svojmu Otcovi slávne jazvy Svojich rán, aby zvečnil vykupiteľskú účinnosť kríža. Každý deň Kristus obnovuje svoje nesmierne dielo vykúpenia pre svet.
Myslíte si, že na tejto udalosti, najväčšej, aká sa môže udiať na zemi, ktorá je pôsobivejšia ako hrmot armád, užitočnejšia ako najplodnejší z vedeckých objavov, by sme mohli byť prítomní bez chvenia sa celej našej bytosti? Nedá sa zvyknúť si na Omšu. Alebo čomu by sa naša viera rovnala?
[…] Láske Ukrižovanej sa snažíme odpovedať ukrižovanou láskou. Vy ste pohoršení naším spôsobom života a myslíte si, že je proti prírode. Áno, bolo by to tak, keby sme nemali vieru v Eucharistiu. Ale my veríme v Božského Ukrižovaného a milujeme Ho, chceme žiť ako On a skrze Svätú Eucharistiu sa podieľame na Jeho živote.“
Drahí bratia a sestry je táto viera skutočne zažívaná v našich kostoloch? Je Svätá omša stále mienená ako Božská Obeta na Kalvárii? Kto už [viac] hovorí s takouto jasnosťou o Svätej omši okrem takzvaných „tradicionalistov?“ Je tu ešte stále niekto, kto sa vyjadruje týmto spôsobom, keď hovorí o Eucharistii?
Udiala sa desivá transformácia vo viere a živote katolíkov a je nazvaná protestantizácia. Ako kardináli Ottaviani a Bacci napísali pápežovi Pavlovi VI. vo svojej Stručnej kritickej štúdii:
„[…] Myslíme na inovácie implikované alebo brané ako samozrejmosť, aj keď samozrejme môžu byť hodnotené rozličnými spôsobmi. Novus Ordo, ako celok aj v detailoch, reprezentuje prekvapujúci odklon od katolíckej teológie Svätej omše ako ju formulovalo sedenie XXII na Tridentskom koncile. ‚Kánony‘ tohto rítu definitívne určené v tom čase zabezpečili neprekonateľnú bariéru akejkoľvek heréze namierenej proti integrite Magistéria.“*
Aj tu je zopakované to, čo Dom Chautard povedal: centrom katolicizmu je Eucharistia, Svätá omša. Tridentský koncil svojim definitívnym určením týchto kánonov rítu postavil bariéru, aby zachránil integritu magistéria.
A tak sa dramaticky stalo, že vmiešaním sa do kánonu rítu všetko spoločne upadlo - nič neostalo nedotknuté v tomto „novom“ katolicizme. Martin Luther to povedal: „Nestrácajte čas útokom na pápežstvo, bojujte s Katolíckou omšou a pápežstvo sa s ňou zosype.“
Pre tento dôvod, pre lásku k celej Cirkvi, jej učeniu a poriadku, pre lásku k pápežovi, námestníkovi Krista na zemi, sme povolaní, aby sme jednoducho zachovávali rítus Svätej omše tak, ako bol určený na Tridentskom koncile a pápežom Piom V. Nič nie je naliehavejšie [urobiť], aby Cirkev a pápež mohli žiť.
[Text preložila a prispôsobila pre stránku Rorate prispievateľka Francesca Romana]
*Poznámka prekladateľky: v talianskej verzii Stručnej kritickej štúdie (list pápežovi Pavlovi VI.) sa uvádza slovo „magistero“ (magistérium) ako posledné. V anglickej verzii je použité slovo „mystery“(tajomstvo, mystérium). Nechali sme slovo magistérium, kedže Otcovia, ktorí písali tento článok opäť použili to isté slovo v nasledujúcom odstavci.