V nasledujúcom článku David Clayton, umelec a pedagóg na Univerzite slobodných umení Thomasa Mora v New Hampshire, uvažuje o rozprave týkajúcej sa sakrálnej architektúry zo Sacra Liturgia 2013, ku ktorej sa v Ríme pripojili stovky ďalších účastníkov tejto konferencie. Bola zameraná na štúdium, podporu a obnovu porozumenia liturgie. Newman Society, ktorú svojou prítomnosťou podporil i Clayton, dúfa, že pomôže naštartovať túto liturgickú obnovu v oblasti katolíckeho vysokoškolského vzdelávania.
Vo svojej reči o sakrálnom umení a architektúre, o. Uwe Michael Laing hovoril podrobne o význame neverbálneho jazyka krásy. Väčšina učencov vo vzťahu k liturgii sa zameriava na text, čo je prirodzené, pretože toto sú záznamy, ktoré zostávajú. Ale keď sa zúčastníme na liturgii, neverbálna komunikácia obradu - procesia, architektúra, hudba a umenie – k nám hlasno hovoria. V snahe sprostredkovať tento neverbálny zmysel by mali byť tieto výrazy v súlade s obradom. To znamená, že aj keď tí, ktorí ich vytvárajú - umelci, architekti a skladatelia, ktorí pracujú pre Cirkev - nie sú veľmi vzdelaní v teológií a liturgii, mali by byť aspoň v dialógu s ľuďmi, ktorí sú a ktorí ich môžu usmerniť.
Keď už hovoríme o neznalosti teologických pohľadov u niektorých architektov, ktorými sa riadi cirkevný dizajn, o. Laing citoval architekta, ktorý navrhol nedávno dokončenú katedrálu v Los Angeles. Tento tvrdil, že robí niečo nové tým, že ignoruje tradíciu, ktorú prevzali všetky kostoly od Ríma. O. Laing sa pýta, či tí, ktorí ho týmto zadaním poverili, usmernenia úplne zanedbali alebo ho usmerňovali zle.
Ukázal nám niekoľko ďalších ohavných a škaredých moderných kostolov v Taliansku, ktoré boli zjavne nevhodné na účel bohoslužieb a boli poverené a navrhnuté bez odkazu na tradíciu. Bolo pre mňa zarážajúce ako nedávno boli postavené. Myslel som si, že to najhoršie máme za sebou a že teraz sme začali vytvárať nové, lepšie kostoly. Je zrejmé, že - viac ako som si myslel - žijem v tradičnej bubline.
Len aby nás o. Laing nadchol, ukázal nám práce tradičných štýloch v USA od Duncana Stroika a Thomasa Gordona Smitha. Zmienil sa, že šlo o zrejmé imitácie minulých štýlov. Zatiaľ čo stále dúfa v niečo, čo sa podieľa na tradícií a zároveň tiež hovorí jazykom prítomného času, nemali by sme sa v tejto ranej fáze znovu založenia kultúry krásy báť napodobňovania. Je veľmi pravdepodobné, že sa z takéhoto základu vyvinie niečo nové. Zdôraznil základné princípy, ktoré by mali mať architekti na pamäti:
- 1. Vertikalita
- 2. Orientácia - Mala by mať zmysel smerovania a jasné osi. Pred 20. storočím nebol žiaden kruhový kostol s oltárom v strede. Ideálna je orientácia na východ (nie Rím).
- 3. Vchody – tieto označujú budovu ako niečo odlišné, t. j. sväté. Také by mali byť:
- a) Vstup, cez ktorý vstupujeme zo sveta do chrámu.
- b) Svätyňa by mala byť oddelená štruktúrou a zdobením
- 4. Obrazy
- a) V našom kostole musíme mať krásne obrazy, ktoré podporujú naše uctievanie.
- b) Mali by mať prvok abstrakcie, aby komunikovali nadprirodzene.
- c) Mali by mať tiež symbolický obsah.
- d) Čisté abstrakcie nie sú vhodné z teologického dôvodu.
O tomto poslednom bode usudzujem takto preto, že umelec má v mysli stvárnenie tých vecí, ktoré sú materiálne. Napríklad, nemôžete vykresliť človeka bez tela (ako to abstraktní expresionisti chceli robiť). Ak chcem ukázať človeka, musí ako taký vyzerať. Ikony, gotika a barok (tri autentické liturgické tradície umenia podľa emeritného pápeža Benedikta) – tieto všetky majú stupeň abstrakcie, ktorý riadi teológia. To znamená, že každá z nich je odklonom od striktne prirodzeného zjavu smerom k impozantnjšiemu realizmu. Ak sa akékoľvek zobrazenie človeka stáva tak skresleným, že nie je možné rozpoznať telo človeka, potom ho ženie teologická chyba.