Jedným z problémov širšieho prijatia mimoriadnej formy rímskeho obradu (tridenská omša), ako aj úctivejšieho slávenia bežnej formy svätej omše, je pretrvávajúce nepochopenie konceptu aktívnej účasti na omši, spopularizovaný na II. vat.koncile.
Začiatkom tohto leta biskup Kevin Dowling z Rustenburgu v Južnej Afrike kritizoval pápežov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. za ich „obnoviteľskú“ víziu liturgie po tom, čo videl slávenie biskupskej slávnostnej tridentskej sv. omše (v starom obrade), ktorá bola slávená v Národnej svätyni vo Washingtone D.C .(dňa 24. apríla).
Biskup po tom, čo videl tri tisícky ľudí zahlbeno počúvajúc hudbu Tallisu a Palestriny (Ó, ľudstvo!), dospel k záveru: „Od tohto okamihu som si uvedomil, že táto tridentská liturgia bola spletitou obradnou manifestáciou cirkevnej hodnosti a nie omša, ktorá je v súlade so základným príkazom II. vatikánskeho koncilu o plnej, aktívnej účasti veriacich.“
Odmietavosť biskupa Dowlinga voči mimoriadnej forme obradu nieje nič nové. Dokonca je chabá v porovnaní s pastoračným listom kardinála Rogera Mahonyho z roku 1997 s názvom „Spoločne sa verne zhromažďujte“. V tomto liste je aktívna účasť chápaná nie ako prostriedok zúčastňovania sa na samotnom živote Božích tajomstiev, ale ako pozvanie „k účasti na druhých.“ Kardinál Mahony následne vyzdvihuje jeho novú, mätúcu katedrálu, pretože tá umožňuje „väčšine členov zhromaždenia plnšiu účasť voči ostatným členom zhromaždenia“.
Mahonyho poňatie „zhromaždenia“, ktoré sa zúčastňuje skôr samo na sebe než na Božstve, je slovami Chestertona: ako myslieť si, že bábätko dostane svoju najlepšiu potravu cmúľaním svojho palca – a že skupina bábätiek dostane svoju najlepšiu potravu tak, že si budú cmúľať palce navzájom.
Je klamlivo jednoduché skĺznuť do mylnej predstavy o aktívnej účasti. Dokonca aj verne ortodoxný arcibiskup Charles J. Chaput z Denveru v Colorade nedávno vysvetlil uprednostňovanie Novus Ordo, novej omše, pred starším tridentským obradom na základe toho, že nová omša povzbudzuje k „aktívnej, tvorivej účasti všetkých veriacich – nielen na liturgii, ale v každom aspekte kresťanského poslania.“ Slovník arcibiskupa Chaputa, ktorý sa objavuje v inak vynikajúcej a odporúčanej prednáške s názvom „Oslavujte Boha svojím životom: Evanjelizácia a obnova liturgie,“ presahuje výzvu II. vatikánskeho koncilu k „plne vedomej a aktívnej“ účasti tým, že Chaput zahŕňa aj slovo „tvorivej“. Ako môže byť človek, sediaci v lavici počas liturgie „tvorivý“ bez toho, aby zničil samotnú myšlienku liturgie? Stavím sa, že väčšina problémov, s ktorými sa za poslednú generáciu Kongregácia pre Boží kult stretá, pochádza od ľudí, ktorí svoju tvorivosť prejavujú vo všeobecne uznávaných obradoch.
Skutočný význam aktívnej účasti
Ako to teda je? Urobme si prehľad základných dokumentov.
Pápež sv. Pius X. po prvýkrát použil výraz „partecipazione attiva“ v roku 1903 v motte proprio Tra le Sollecitudini ako súčasť svojho cieľa obnoviť gregoriánsky chorál v hlavnom prúde Cirkvi (podľa tohto hudobne vnímavého pápeža je chorál úžasne usporiadaný „na pochopenie veriacimi“ tým, že „zaodieva“ text vhodnými melódiami).
Pápež Pius XI. v roku 1928 vo svojej apoštolskej konštitúcii Divini Cultus tento princíp rozšíril aj na slovné odpovede zhromaždenia. Hovorí nám, že veriaci by nemali byť „iba nezaujatí a tichí pozorovatelia, ale mali by byť naplnení hlbokým vnímaním krásy Liturgie.“
Pozorne si všimnite túto formuláciu: Pius XI. nedáva slová „nezaujatí a tichí“ do protikladu s hlasnosťou alebo iným navonok merateľným znakom, ale s naplnenosťou nádherou liturgie. Opakom liturgickej nečinnosti nie je, ako by mohli niektorí očakávať, vonkajšia aktivita spojená s hlasom a pohybmi, ale vnútorný údiv zrodený z prežívania krásy; a ak majú byť posilnené vonkajšie prejavy, má to byť na oživenie toho, čo je vo vnútri. Pri všetkej úcte, biskup Dowling, môžete byť naplnený hlbokým dojmom z krásy liturgie a byť tak plne a aktívne účastný aj bez slov.
Encyklika pápeža Pia XII. s názvom Mediator Dei (1947) vyjadruje podobné chápanie konceptu. Pius XII. odporúča „aktívnu a individuálnu účasť“, skrze ktorú „sa členovia Tajomného tela ... denne pripodobňujú svojej božskej Hlave“ (78). Takisto upozorňuje veriacich, aby sa na eucharistickej obeti nezúčastňovali „nehybným a nedbalým spôsobom, poddávajúc sa roztržitosti a zasnenosti, ale s ... vážnosťou a sústredenosťou“ (80). Opäť si všimnite dôraz na prítomnosť mysle.
Pius XII. si však bol tiež vedomý pochybných trendov vo vtedajšom liturgickom hnutí (8) a varuje pred nútenou vonkajšou uniformitou pri účasti a dokonca odporúča iné modlitby a „úkony zbožnosti“ (ako napríklad ruženec) pre tých, ktorí nemajú úžitok z počuteľného odpovedania či spievania (108). V Piovej flexibilite je opäť skrytý základný cieľ hĺbania o, a tak aj preniknutia do hlbších Božích tajomstiev, čo považuje za dôležitejšie než to, čo kardinál Francis Arinze neskôr v „Aktívnej účasti na posvätnej liturgii“ pomenoval ako „nadmernú prísnu reguláciu“ vonkajších prejavov zbavených kontemplatívnej činnosti.
Okrem toho je však encyklika Pia XII. prvou, ktorá nám poskytuje úplný latinský výraz pre aktívnu účasť: actuosa participatio. Opäť si všimnite túto formuláciu: Pri preklade talianskeho výrazu partecipazione attiva do latinčiny, normatívneho jazyka Katolíckej cirkvi, si mohol pápež za prídavné meno vybrať slovo activa – no neurobil tak. Namiesto toho hovorí o actuosa participatio, ktoré sa do angličtiny prekladá skôr ako „actual participation“ [skutočná účasť, pozn. prekl.]. Tento výraz odzrkadľuje charakter ideálnej liturgickej účasti, ako bola načrtnutá pápežmi, jasnejšie, než výraz „aktívna účasť“, ktorý môže vytvárať dojem, že stredobodom je len vonkajšia aktivita.
Alcuin Reid má vo svojej eseji „Aktívna účasť a pastoračná adaptácia“ úplnú pravdu, keď opisuje skutočnú „aktívnu účasť“, dokonca i tú, ktorá zahŕňa celkové zapojenie tela či hlasu, ako „vo svojej podstate kontemplatívnu.“
Preto keď II. vatikánsky koncil vo svojej Konštitúcii o posvätnej liturgii (14; porov. 19, 21, 27, 30) hovorí o „plne vedomej a aktívnej [actuosa] účasti“, nevymýšľa novú predstavu, ale jednoducho potvrdzuje učenie pápežov. Pridaním slova „vedomá“ vlastne priamejšie zdôrazňuje centrálnosť zámernej, bdelej a zúčastnenej pozornosti, alebo ako ju nazývajú starí otcovia, kontemplácie. II. vatikánsky koncil skutočne chcel vidieť zhromaždenie zapojené do odpovedí a spevu (viď č. 30), no chcel, aby tak bolo pre túto vnútornú, skutočnú účasť, nie ako niečo samoúčelné. II. vatikánsky koncil nezrušil pápežské učenie o skutočnej účasti; práveže ho predpokladal.
Staré verzus nové formy sv. omše
Vráťme sa teda späť k bežnému obvineniu, že jedna forma rímskeho obradu má „aktívnejšiu účasť“ ako tá druhá. Na základe účinnej cirkevnej definícii actuosa participatio by jediným spôsobom, ktorým by sme mohli takéto tvrdenie dokázať, bolo zmerať, do akej miery sú srdcia – skôr než končatiny a hlasivky – zhromaždenia plne zapojené do posvätného diania na oltári (čo by bola iste ťažká úloha). Na druhej strane, ak by sme mali zmerať iba vonkajšie činy, prišli by sme k prekvapivému zisteniu. Tridentská sv. omša má pre činnosť zhromaždenia viac odpovedí a úkonov než Novus Ordo.
V tomto bode by mohli niektorí namietať, že ľudia na tridentskej omši zvyčajne nevyužívajú možnosť väčšej vonkajšej účasti. Ak by sme predpokladali pravdivosť tohto tvrdenia (niekde tomu tak je, inde zasa nie), aj tak musíme odpovedať: No a čo? Alergická reakcia na odpovede je odrazom zmýšľania predkoncilovej Cirkvi tak, ako sú strojené podania rúk a prepiate zvolania „I s duchom tvojím!“ odrazom zmýšľania pokoncilovej Cirkvi.
Skutočnosťou je jednoducho to, že keď ide o podstatu aktívnej účasti, zmýšľanie Cirkvi – ktoré môžeme nájsť v učeniach Magistéria, ktoré majú najväčšiu autoritu – sa za posledných 100 rokov výrazne nezmenilo, aj keď by sa to na základe bujných rozdielností v skutočnom slávení nedalo povedať. Pozorní stúpenci misálov z roku 1962 a 1970 sa môžu zhodnúť v tom, že tieto dva extrémy sa minuli podstate.
Tým hlavným teda je, že by sme mali prestať rátať vyslovené slabiky a obradné úkony a namiesto toho uznať, že pravá a skutočná účasť na vznešených tajomstvách eucharistickej hostiny, bez ohľadu na formu obradu, je viac o zbožnosti duše než o pohybe tela. Bolo by dobré, keby to vedeli aj niektorí biskupi.