14. február 2013
Je darom Božej prozreteľnosti, že sa môžem ešte raz stretnúť s kňazmi Ríma predtým, ako odídem zo svojej funkcie. Vždy je veľkým potešením vidieť živú Cirkev, tu v Ríme; sú tu prítomní pastieri, ktorí vedú Pánovo stádo vedení Duchom najvyššieho Pastiera. Sú to naozaj praví katolíci, žijúci v zhode s podstatou rímskej Cirkvi: nosiac v sebe univerzálnosť, katolíckosť každej krajiny, rasy, kultúry. Zároveň som veľmi vďačný aj generálnemu vikárovi, ktorý napomáha prebudeniu a znovuobjaveniu kňazských povolaní v samotnom Ríme; ak má byť Rím mestom univerzality, musí byť samotná jeho viera silná a mohutná – aj z nej samej sa rodia nové povolania. Som presvedčený, že s Pánovou pomocou objavíme povolania, ktoré nám On sám pripravil, že ich usmerníme a pomôžeme im rozvinúť sa, aby mohli byť v Pánovej vinici správne použité.
Dnes ste pri hrobe svätého Petra vyznali svoju vieru: v Roku viery sa mi to javí ako ten najvhodnejší a najpotrebnejší akt, že sa rímsky klérus zhromaždí pri hrobe apoštola, ktorému Pán povedal: „Na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (porov. Mt 16, 18-19). Spolu s Petrom ste pred Pánom vyznali: „Ty si Kristus, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16). Preto Cirkev rastie, vyznávajúc a nasledujúc Krista spolu s Petrom. A robíme to stále. Ďakujem za vaše modlitby, ktoré som veľmi hmatateľne vnímal. A hoci sa chystám odísť, ostanem s vami spojený v modlitbách. Verím, že aj ja ostanem vo vašich srdciach, hoci budem menej viditeľnejší.
Môj vek mi nedovolil pripraviť si na dnes dlhší prejav, ako možno niektorí očakávali. Mysľou mi však prechádza zopár myšlienok týkajúcich sa Druhého vatikánskeho koncilu. Začnem anekdotou: v roku 1959 ma navštívil profesor z Univerzity v Bonne, ktorú navštevovali aj seminaristi z kolínskej diecézy a iných diecéz v tej oblasti. Stretol som sa teda aj s vtedajším arcibiskupom Kolína, kardinálom Fringsom. Ak si dobre spomínam, kardinál Siri z Janova zorganizoval v roku 1961 niekoľko rozhovorov na tému Koncilu s viacerými kardinálmi Európy, medzi ktorými bol aj kardinál Frings. Rozprával na tému Koncil a svet moderného myslenia.
Kardinál požiadal mňa, najmladšieho medzi profesormi, aby som mu napísal koncept. Ten sa mu páčil a ľuďom v Janove ho predniesol presne tak, ako som ho napísal. Krátko na to ho k sebe pozval pápež Ján a kardinál bol celý nesvoj – možno povedal niečo nesprávne, niečo nepravdivé, a tak ho asi chceli pokarhať či azda zbaviť hodnosti. Aj keď ho sekretár odieval na audienciu, povedal si: „Možno si túto róbu obliekam poslednýkrát.“ Vošiel dnu, kde ho privítal pápež Ján, objal ho a povedal mu: „Ďakujem Vám, Eminencia. Povedali ste presne to, čo som mal na mysli aj ja, no nevedel som nájsť tie správne slová.“ Kardinál teda vedel, že je na tej správnej ceste a zavolal ma, aby som šiel na Koncil s ním – najprv ako jeho poradca, neskôr som bol v novembri 1962 menovaný oficiálnym poradcom Koncilu.
S kardinálom sme na Koncil nešli len naradostení, boli sme plní entuziazmu a mali sme veľké očakávania. Verili sme, že všetko bude obnovené, že skutočne nastanú nové Turíce, nová éra Cirkvi, ktorá bola vtedy stále mohutná – účasť na nedeľných omšiach bola dobrá, povolaní do kňazstva a zasväteného života síce trošku ubúdalo, ale bol ich dostatok. Bolo však cítiť, že Cirkev nenapreduje, slabne. Akoby bola záležitosťou minulosti a nie posolstvom budúcnosti. V tom momente sme dúfali, že tento vzťah bude obnovený a dôjde k zmene; že Cirkev bude opäť posilou pre zajtrajšok, dokonca už pre dnešok! Vedeli sme tiež, že vzťah Cirkvi a modernej doby bol od začiatku náročný, počnúc chybou Cirkvi v prípade Galilea Galileiho; pokúšali sme sa napraviť tento nepodarený začiatok a znovuobjaviť jednotu Cirkvi s najlepšími silami sveta, aby bola budúcnosť pre ľudstvo prístupná, aby mal progres sprístupnenú cestu. Preto sme boli plní nádeje a entuziazmu, s túžbou mať účasť na tomto procese. Spomínam si, že na rímsku synodu sa pozeralo ako na negatívny model. Hovorilo sa – aj keď neviem, či to bola pravda – že sa tam čítali pripravené texty a členovia synody to chválili a uznávali svojím potleskom. Biskupi však hovorili: nie, nerobme to takto. My sme biskupi, my sami sme subjektami synody; nechceme len súhlasiť a uznávať to, čo už bolo vykonané; my sami chceme byť protagonistami Koncilu. Aj kardinál Frings, známy svojou absolútnou vernosťou svätému otcovi, povedal: sme tu, zastupujúc rozličné úlohy. Pápež nás všetkých povolal, aby sme boli ako Otcovia, aby sme boli ekumenickým koncilom, teda subjektom, ktorý obnovuje Cirkev. A tejto novej úlohy sa chceme chopiť.
Prvá príležitosť na demonštráciu tohto prístupu bola hneď v prvý deň. Na programe boli voľby Komisie a zoznamy mien boli pripravené – aby boli voľby objektívne. No Otcovia priamo povedali: Nie, nechceme jednoducho voliť dopredu pripravené zoznamy. My sme tými subjektami. Následne bolo potrebné voľby odložiť, pretože samotní Otcovia sa chceli navzájom spoznať a sami pripraviť zoznamy. A tak aj bolo. Kardinál Liénart z Lille a kardinál Frings z Kolína verejne povedali: nie, takýmto spôsobom nie. Chceme zostaviť vlastné zoznamy a zvoliť si svojich vlastných kandidátov. Nebol to revolučný akt, ale akt vedomia a zodpovednosti koncilových Otcov.
Začalo sa tak obdobie intenzívneho spoznávania našich proťajškov, čo sa nestalo len tak, náhodou. Na Collegio dell’Anima, kde som sa vtedy zdržiaval, sme mali mnoho návštev: kardinál bol všade známy a my sme mali možnosť vidieť kardinálov z celého sveta. Dobre si pamätám vysokú chudú postavu monsignora Etchegaraya, sekretára Konferencie biskupov Talianska; pamätám si stretnutia s kardinálmi a podobne. Menšie stretnutia s kolegami z iných krajín sa konali počas celého trvania Koncilu. Spoznal som mnoho významných osobností, napríklad otca de Lubaca, Daniélou, Congara a iných. Spoznali sme tiež rozličných biskupov; osobitne si pamätám biskupa Elchingera zo Štrasburgu. Už toto bola skúsenosť univerzality Cirkvi a pravdivého obrazu Cirkvi, ktorá neprijíma iba inštrukcie zhora, ale stále vzrastá a napreduje – prirodzene, vždy pod vedením nástupcu apoštola Petra.
Ako som už povedal, všetci prišli s veľkými očakávaniami; doteraz sa nekonal Koncil takéhoto rozsahu, ale aj tak nie všetci vedeli, čo majú robiť. Najlepšie boli pripravené biskupstvá Francúzska, Nemecka, Belgicka a Holandska, tzv. „Rýnska aliancia.“ Práve oni v prvej časti stretnutia načrtli cestičku, a potom boli v priebehu Koncilu aktívnejší viacerí prítomní. Francúzi a Nemci mali toho veľa spoločného, hoci s menšími rozdielmi. Prvým, zdanlivo jednoduchým zámerom bola reforma liturgie, ktorú začal Pius XII., keď upravil liturgiu Veľkého týždňa; druhou bola ekleziológia – náuka o Cirkvi; treťou bola otázka zjavenia Božieho slova a štvrtou ekumenizmus. Francúzi boli tiež zanietení zaoberať sa otázkou vzťahu Cirkvi a ostatného sveta.
Začal by som liturgiou. Po prvej svetovej vojne pocítila západná a stredná Európa nárast liturgického hnutia. Znovuobjavila bohatstvo a hĺbku liturgie, ktoré boli dovtedy akoby uzamknuté v rímskom misáli, kým ľudia sa modlili zo svojich vlastných modlitebných knižiek prispôsobených ľuďom. Vznešený jazyk liturgie chceli preložiť do jazyka, ktorý bol ľuďom bližší. Bolo to však, akoby vedľa seba existovali dve paralelné liturgie: kňaz spolu s miništrantmi, ktorí slávili omšu podľa misála a laici, ktorí sa v tom istom čase modlili zo svojich knižiek, pričom vedeli, čo sa odohráva na oltári. Po vojne Európa znovuobjavila krásu a hĺbku misála, jeho historické, ľudské a duchovné bohatstvá a pochopila, že nemôže byť len reprezentantom miništrantov, odpovedajúcich „Et cum spiritu tuo“ atď., ale že by medzi kňazom a veriacimi mal byť dialóg. Skutočne by liturgia oltára a liturgia ľudí mala vytvárať jednu spoločnú liturgiu, aby z nej prúdiace bohatstvá zasiahli veriacich. Takýmto spôsobom bola liturgia znovuobjavená a obnovená.
Keď sa na to spätne pozerám, bolo správne začať práve liturgiou, pretože tak mohlo byť prvenstvo Boha a jeho uctievanie viditeľnejšie. „Operi Dei nihil praeponatur“ - Nech nie je nič uprednostňované pred konaním Boha – zlomok z Reguly sv. Benedikta (porov. 43:3) sa stalo nosným pravidlom Koncilu. Niektorí kritizovali, že sa tam hovorilo o mnohých veciach, ale nie o Bohu. Ale Boh tam bol! Skutočne sa o ňom hovorilo a otváralo to mnohých ľudí patriacich Bohu pre adoráciu v spoločnom slávení liturgie Kristovho tela a krvi. Viac než praktické faktory, ktoré radili nezačínať hneď s rozporuplnými témami bol fakt, že to bol skutok Božej prozreteľnosti, že na začiatku Koncilu bola liturgia, Boh, adorácia. Nie je mojím cieľom zachádzať teraz do podrobností diskusie, ale nie je na škodu ísť späť ku Koncilu samotnému, k jeho dôkladnosti a dôležitým ideám – najmä k tajomstvu Paschy, ktorá je centrom toho, čo to znamená byť kresťanom – teda aj to, ako vyzerá jeho život, jednotlivé obdobia roka, vyjadrené Veľkým týždňom a najmä v nedeľu, v deň zmŕtvychvstania. Znova a znova začíname nové obdobie, keď sa stretávame so zmŕtvychvstalým Kristom. Po tomto stretnutí s ním potom znova vychádzame do sveta. Ak to chápeme v tomto význame, je smutné, že v dnešnej dobe je nedeľa len súčasťou víkendu, hoci je to v skutočnosti prvý deň týždňa; musíme si to pripomenúť – je to začiatok stvorenia a znovuobnovenia v Cirkvi, je to stretnutie so Stvoriteľom a zmŕtvychvstalým Kristom. Takéto chápanie nedele je dôležité – tento prvý deň je sviatkom stvorenia, stojíme pri základoch stvorenstva, veríme v Boha Stvoriteľa; a zároveň sa stretávame s Kristom, tým zmŕtvychvstalým, ktorý stvorenstvo obnovuje – jeho pravým poslaním je vytvoriť svet, ktorý je odpoveďou na Božiu lásku.
Ďalšou zásadou bolo používanie zrozumiteľného jazyka namiesto uzavretosti v neznámej reči, ktorou už viac nikto nehovorí, a tiež aktívna účasť na svätej omši. Nanešťastie, aj tieto zásady neboli správne pochopené. Zrozumiteľnosť jazyka neznamená jeho všednosť – veď dôležité liturgické texty, aj keď už sú preložené do našich jazykov, nestávajú sa hneď úplne pochopiteľnými. Prístup k nim si v živote kresťana vyžaduje ďalšiu formáciu, ak má rásť a ešte hlbšie preniknúť do tajomstva liturgie a dôjsť k porozumeniu. Rovnako je to s Božím slovom – napadajú mi denné sekvencie čítaní zo Starého zákona a Pavlových listov, z Evanjelií. Kto môže povedať, že im hneď rozumie len preto, že ich číta vo svojom materinskom jazyku? Len neustále formovanie sŕdc a myslí môže byť prostriedkom k zrozumiteľnosti a k aktívnej účasti, ktorá je viac než len akousi vonkajšou aktivitou – skôr vstupom mojej osobnosti do spoločenstva s Cirkvou a teda so samotným Kristom.
Druhou témou bola Cirkev. Vieme, že prvý vatikánsky koncil bol prerušený Prusko-francúzskou vojnou, a preto ostal akoby jednostranný a neúplný; kvôli tomu, že doktrína vo svojom prvenstve bola len jednou časťou v širšie chápanej a už dopredu pripravenej ekleziológii. Takže nám vtedy ostal len zlomok. Niekto by povedal, že kým to bude len zlomok, smerujeme k jednostrannej vízii, v ktorej bude mať iba Cirkev prvé miesto. Od začiatku bolo teda snahou dokončiť ekleziológiu Prvého vatikánskeho koncilu, aby bola úplná. Zdalo sa, že po prvej svetovej vojne bol ten správny čas, pretože Cirkev bola znovuzrodená novým spôsobom. Slovami Romana Guardiniho: „Cirkev sa začína prebúdzať v ľudských dušiach,“ o „ére Cirkvi“ hovoril aj protestantský biskup. Nadovšetko bolo znovuobjavenie konceptu, ktorý Prvý vatikánsky koncil pripravil, konkrétne ten o tajomnom tele Krista. Ľudia si začali uvedomovať, že Cirkev nie je len nejakou organizáciou, nejakou právnou a inštitucionálnou štruktúrou, hoci aj tou je; ale že je živým organizmom, ktorý preniká mojou dušou tak, že ja sám som časťou stavby Cirkvi. V tomto zmysle, smerom k dokončeniu ekleziológie 1. vatikánskeho koncilu, napísal Pius XII. encykliku Mystici Corporis Christi.
Povedal by som, že celá teologická rozprava 30. a 40. rokov, ba dokonca aj rokov dvadsiatych, sa niesla v znení tohto diela. Bolo objavom, ktoré v tej dobe prinieslo množstvo radosti. Z tohto kontextu vzišla myšlienka, že „my“ tvoríme Cirkev, teda že to nie je len akási štruktúra; že všetci kresťania spolutvoria živé telo Cirkvi. A to prirodzene platí, ak „my“, skutoční veriaci, sme spojení s Kristom, ktorý je „ja“. Platí to o každom jednom z nás; to „my“ nie je ohraničené, nie je to len určitá skupina ľudí, označovaná slovom Cirkev; nie. Slovné spojenie „my sme Cirkev“ vyžaduje odo mňa samotného, aby som bol toho súčasťou. Prvotnou ideou bolo teda skompletizovať náuku o Cirkvi v zmysle teologickom, ale taktiež čo sa týka jej štruktúry. Teda okrem následníctva Petra – a jeho jedinečnej úlohy – zreteľnejšie definovať funkciu biskupov. Aby sa to dosiahlo, bol prijatý pojem „kolegialita“ - slovo, ktoré bolo predmetom mnohých diskusií, niekedy až uštipačných a zveličujúcich. Tento výraz však vyjadroval skutočnosť, že biskupi spoločne sú pokračovaním Dvanástich. Povedali sme, že len jeden biskup, biskup Ríma, je nástupcom konkrétneho apoštola – Petra. Všetci ostatní sa stávajú následníkmi Dvanástich, pripojením sa ku korpusu, ktoré je pokračovaním diela Apoštolov. Z toho dôvodu je to korpus biskupov; je spoločenstvom, ktoré má svoje vlastné potreby, svoju úlohu, svoje práva a povinnosti. Mnohí v tom videli boj o moc, ale v podstate vôbec nešlo o nejakú moc. Bolo to o komplementárnosti rozličných prvkov a úplnosti korpusu Cirkvi a biskupov, nástupcov Apoštolov – ako stavebných prvkov; pričom v Cirkvi je ním každý jeden z biskupov.
Toto boli teda dva hlavné elementy. Medzičasom, na ceste za kompletnou teologickou víziou ekleziológie, vzrástol v 40. a 50. rokoch kriticizmus, týkajúci sa Kristovho Tela: slovo „mystické“ bolo považované za priveľmi spirituálne, obmedzené; preto sa objavilo spojenie „Boží ľud.“ Koncil pojem akceptoval a Otcovia ho považujú za vyjadrenie kontinuity medzi Starým a Novým zákonom. V texte Nového zákona je fráza Laos tou Theou – korešpondujúca s textami Starého zákona – možno až na dve výnimky označením pre starodávny Boží ľud, Židov, ktorí sú medzi inými národmi – označení slovom goim - „tým“ Božím ľudom. Ostatní, my pohania, nie sme Božím ľudom per se: stávame sa ním až vstúpením do spoločenstva s Kristom, keď vstúpime do vzťahu s ním a sme s ním jedno. Teda koncept „Božieho ľudu“ zahŕňa kontinuitu Starého a Nového zákona, kontinuitu v histórii Boha a človeka, a takisto kristologický element. Koncil sa rozhodol vypracovať trinitariánsku ekleziológiu – ľud Boha Otca, ktorý je zároveň Telom Krista a chrámom Ducha Svätého.
Až po Koncile sa objavil ďalší prvok, ktorý bol istým spôsobom prítomný aj tam, a to, že vzťah medzi Božím ľudom a Kristovým Telom je práve spoločenstvo s Kristom, utvorené skrze Eucharistiu. To je spôsob, ktorým sa stávame Telom Krista – vzťah medzi Božím ľudom a Telom Krista vytvára novú skutočnosť – spoločenstvo s ním. Po Koncile bolo teda zreteľne viditeľné, čo v skutočnosti objavil a k čomu smeroval – spoločenstvo s ním, sväté prijímanie, ako ústredný koncept. Povedal by som, že sa nerozvinul celkom počas Koncilu, ale že je jeho výsledkom. To, že spoločenstvo môže byť stále lepším vyjadrením podstaty Cirkvi, a to vo svojich rozličných dimenziách – spoločenstvo s trojjediným Bohom, v ktorom samom ide o vzťah Otca, Syna a Ducha Svätého, teda posvätné spoločenstvo; a konkrétne spoločenstvá v biskupstve a živote Cirkvi.
Ešte horlivejšie sa diskutovalo o zjavení Božieho slova. V hre bol vzťah medzi Písmom a tradíciou. Boli to predovšetkým exegéti, ktorí dychtili po väčšej slobode; povedzme, že vo vzťahu k protestantom, ktorí boli veľkými objaviteľmi, sa cítili byť podriadení, keďže sa museli podrobovať Magistériu. Došlo teda k veľmi konkrétnemu rozporu – aký typ slobody exegéti majú? Ako má jednotlivec čítať Sväté písmo? Aký je zmysel tradície? Bol to rozpor mnohostranný, ktorému sa teraz nemôžem podrobnejšie venovať, ale určite je dôležité, že Písmo je Božím slovom a že Cirkev je mu podriadená; je mu poslušná a nie je nad ním. Zároveň je Písmo tým, čím je, len vďaka Cirkvi, ktorá je živá, pretože je jeho živým subjektom; bez nej by bolo Sväté písmo len knihou, ktorá by podliehala rôznym interpretáciám a chýbala by jej tá podstatná jasnosť.
V tejto oblasti bol teda zápas náročný, rozhodujúcim sa ukázal byť zásah pápeža Pavla VI. Poukazuje na všetku citlivosť otca, jeho zodpovednosť za napredovanie Koncilu, ale tiež pápežov rešpekt voči nemu. Vzišla myšlienka, že Písmo je úplné; že sa tam dá nájsť všetko – čoho dôsledkom bola zbytočnosť tradície a to, že Magistérium vlastne nemá čo povedať. Pápež vtedy apeloval na Koncil štrnástimi formulami, z ktorých sme my, konciloví Otcovia, mohli vybrať jednu, ktorá by bola vložená k textu o Zjavení. Povedal nám, že jedna z nich musí byť vybraná, aby bol text úplný. Viac-menej si ju pamätám: „non omnis certitudo de veritatibus fidei potest sumi ex Sacra Scriptura” - inými slovami, istota Cirkvi o jej viere nie je zrodená len z nejakej izolovanej knihy, ale pramení zo samotnej Cirkvi, osvietenej a vedenej Duchom Svätým. Len tak môže Písmo prehovoriť v celej svojej autorite. Povedal by som, že táto fráza, ktorú sme vybrali spomedzi štrnástich, je rozhodujúcou – aby poukázala na nevyhnutnosť Cirkvi a jej potrebu, pochopiac tak aj hodnotu tradície, žijúceho tela, z ktorého od počiatku čerpá život a prijíma svetlo a v ktorom bola zrodená. Fakt biblického kánona je zároveň faktom náuky o Cirkvi – to, že tieto spisy sú Písmom, je výsledkom iluminácie Cirkvi, ktorá u seba toto Písmo objavila; ona ho objavila a nevytvorila sama. Len a len v tomto spoločenstve žijúcej Cirkvi môže jednotlivec skutočne pochopiť a čítať Sväté písmo ako slovo Božie; slovo, ktoré nás vedie našimi životmi a aj v čase smrti.
Ako som už povedal, bola to pomerne náročná diskusia, ale vďaka pápežovi Pavlovi VI., a samozrejme svetlu Ducha Svätého, ktorý bol na Koncile prítomný, vznikol dokument, ktorý je jedným z najlepších a novátorských z celého Koncilu, pričom stále musí byť hlbšie a hlbšie študovaný. Veď aj dnes má exegéza sklon čítať Písmo mimo kontextu Cirkvi a viery, iba v takzvanom duchu historicko-kritickej metódy, ktorá je dôležitá, ale nie do takej miery, aby vedela poskytnúť riešenia s úplnou istotou. Len ak veríme, že slová Písma nie sú slovami človeka, ale Boha, a len ak je tam prítomný živý subjekt, ktorému sa Boh prihovára a s ktorým hovorí, môžeme Písmo interpretovať správne. Teraz, ako som uviedol v predslove svojej prvej časti knihy o Ježišovi, je potrebné urobiť ešte veľa, aby sme prišli k interpretácii, ktorá sa naozaj nesie v duchu Koncilu. Uplatnenie Koncilu tu ešte nie je ukončené, pretože je toho potrebné urobiť ešte viac.
Poslednou témou Koncilu bol ekumenizmus. Ani touto problematikou sa teraz nechcem veľmi zaoberať, ale bolo zrejmé – najmä po „pašijách“, ktorými kresťania trpeli v období nacizmu – že kresťania by mohli dosiahnuť jednotu, alebo sa o ňu aspoň snažiť, a zároveň bolo jasné, že len Boh ju môže udeliť. A my sme stále na tejto ceste. Témami, ktoré som teraz spomenul, „Rýnska alianca“ svoju prácu dokončila.
Druhá časť Koncilu bola omnoho rozsiahlejšia. S veľkou naliehavosťou sa načala téma dnešného sveta, modernej doby a Cirkvi. Spolu s tým sa objavila aj téma zodpovednosti za budovanie tohto sveta, spoločnosti, zodpovednosť za budúcnosť tohto sveta a eschatologickú nádej, etickú zodpovednosť kresťanov a miesta, na ktorých hľadáme radu a usmernenie; a potom aj téma náboženskej slobody, progresu a vzťahov s inými náboženstvami. V tej chvíli sa do diskusie skutočne zapojili všetky skupiny Koncilu, nielen Spojené štáty so svojím mohutným záujmom o náboženskú slobodu. Na treťom zhromaždení povedali Američania pápežovi, že sa nemôžu vrátiť domov bez deklarácie náboženskej slobody odhlasovanej Koncilom. Pápež bol však neústupčivý, rázny a trpezlivý, keď priniesol text ešte aj na štvrté zhromaždenie – z dôvodu lepšieho rozlíšenia zo strany koncilových Otcov a úplného schválenia nimi. Okrem Američanov, ktorí rázne zasiahli do vývoja Koncilu, sa ozvala tiež Latinská Amerika, uvedomujúca si extrémnu chudobu svojich obyvateľov – a to na katolíckom kontinente – a zodpovednosť náboženstva za situáciu týchto ľudí. Podobne si Afrika a Ázia uvedomovali potrebu dialógu medzi náboženstvami; vyskytli sa problémy, ktoré sme, musím priznať, my Nemci nepredvídali. Nemôžem to teraz celé popísať. Významný dokument „o Cirkvi v súčasnom svete“ Gaudium et Spes veľmi dobre zanalyzoval tematiku kresťanskej eschatológie a svetského pokroku, ako aj tematiku zodpovednosti za spoločnosť budúcnosti a zodpovednosti kresťanov pred večnosťou. V tomto zmysle sa tiež obnovila kresťanská mravouka a jej základy. Avšak popri tomto významnom dokumente vznikol, povedzme že nečakane, iný, ktorý na výzvy tej doby odpovedal syntetickejšie a konkrétnejšie; bola to deklarácia o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra Aetate. Od začiatku boli prítomní naši židovskí priatelia, a povedali najmä, no nielen nám, Nemcom, že po tragických udalostiach nacistického obdobia musela katolícka cirkev povedať niečo o Starom zákone, o Židoch. Povedali, že aj keď katolícka cirkev nie je zodpovedná za Shoah – holokaust, boli to kresťania, ktorí z väčšej časti spáchali tieto zločiny; že potrebujú prehĺbiť a obnoviť znalosť kresťanov v tomto smere, aj keď vedia veľmi dobre, že ozajstní veriaci vždy vzdorovali takýmto veciam. Bolo preto jasné, že náš vzťah so starodávnym Božím ľudom bolo potrebné urobiť predmetom reflexie. Pochopiteľne, biskupi arabských krajín s tým neboli spokojní: obávali sa akejsi glorifikácie izraelského štátu, ktorú predsa nechceli. Povedali: dobre, pravdivé teologické vyjadrenie o židovskom národe je dobré a potrebné, ale ak hovoríte o nich, hovorte aj o islame. Len potom tu bude rovnováha. Aj islam je veľkou výzvou a Cirkev si potrebuje ujasniť svoj vzťah aj s ním. V tom čase sme tomu rozumeli len trochu. Dnes už vieme, ako veľmi potrebné to bolo.
Keď sme začali pracovať na islame, povedali nám, že sú vlastne aj iné svetové náboženstvá, napríklad budhizmus, hinduizmus, … A tak bol namiesto deklarácie, ktorú sme obdržali na začiatku zhromaždenia a týkajúcu sa len Božieho ľudu Starého zákona, vytvorený text z diskusií viacerých náboženstiev, očakávajúci to, čo bude o 30 rokov neskôr znázornené v celej svojej intenzite a dôležitosti. Ani túto problematiku nemôžem teraz celkom rozobrať, ale ak si prečítate ten text, tak uvidíte, že je naozaj náročný a pripravený ľuďmi, ktorí sa tejto problematike skutočne venujú, pričom pár slovami uvádza to, čo je podstatné. Uvádza tiež vznik diskusie, a to v rozličnosti, rozmanitosti, vo vierovyznaní, v jednoznačnosti Krista, ktorý je jeden a nie je možné, aby si veriaci človek myslel, že náboženstvá sú variácie jednej témy. Nie, je len jedna skutočnosť žijúceho Boha, ktorý prehovoril, je len jeden Boh, jeden vtelený Boh, a teda jedno Božie slovo, ktoré je pravým Božím slovom. Ale je to náboženská skúsenosť, s jasným svetlom človeka už od stvorenia, a preto je potrebné a možné vstúpiť do dialógu, otvoriť sa jeden pre druhého a umožniť každému zažiť Boží pokoj, pokoj jeho synov a dcér, jeho celej rodiny. Z toho dôvodu vytvárajú tieto dva dokumenty o náboženskej slobode a Nostra Aetate, spojená s dokument Gaudium et Spes, veľmi dôležitú trilógiu, ktorej význam sa ukázal až po desaťročiach. A my sa stále snažíme lepšie pochopiť prepojené skutočnosti o jednoznačnosti zjavenia Božieho slova, Božieho vtelenia skrze Ježiša a rozmanitosti náboženstiev, čím sledujeme dosiahnutie pokoja a tiež srdcia otvorené svetlu Ducha Svätého, ktorý osvecuje a privádza ku Kristovi.
Rád by som tiež poukázal na tretiu skutočnosť – tú, že sa konal skutočný Koncil, koncil Otcov, ale zároveň koncil podľa médií. Ten bol takmer mimo Koncilu a práve takto ho videl svet. Nebol to ten skutočný Koncil, ktorý zasiahol ľudí, ale ten, ktorý sprostredkovali médiá. Koncil Otcov bol vedený vierou – bol Koncilom viery hľadajúci intellectus, pochopenie seba samého a tiež znamení Boha v tom čase, hľadajúci odpoveď na Božie výzvy tej doby, ako aj slovo Božie – ako slovo pre dnešok či zajtrajšok. Tento Koncil, ako som povedal, sa niesol v znamení viery, ako fides quaerens intellectum (doslova „viera hľadajúca pochopenie“). Na druhej strane bol prítomný Koncil žurnalistov, ktorý, prirodzene, nebol vedený vierou, ale rozličnými spôsobmi v jednotlivých odvetviach mediálnej sféry. Bola to politická hermeneutika – pre médiá bol Koncil politickým zápasom o moc medzi jednotlivými trendmi v Cirkvi. Bolo jasné, že médiá sa pripoja na stranu tých, ktorí sa zdali byť bližší tomu ich svetu. Boli to tí, ktorí sa usilovali o decentralizáciu Cirkvi, o moc pre biskupov a následne, prostredníctvom výrazu „Božieho ľudu“, moc pre laikov. Vyskytovala sa teda trojitá otázka – moc pápeža, ktorá bola vtedy transformovaná na moc biskupov a moc všetkých – teda suverenita ľudu. Pravdaže to bola pre nich oblasť, ktorá mala byť schválená, vyhlásená a uprednostňovaná. Takisto to bolo s liturgiou – vôbec nebol záujem o liturgiu ako akt viery, ale ako niečo, kde sa vykonávajú pochopiteľné veci, ako záležitosť aktivity komunity, teda niečoho profánneho. Vieme, že tu bola tendencia hovoriť, hoci nie bez určitého základu v histórii, že posvätnosť je záležitosťou pohanov, a možno aj Starého zákona. V Novom zákone je podstatné len to, že Ježiš Kristus zomrel vonku, za bránami, teda v pohanskom svete. Posvätnosť musí byť v tom prípade zakázaná a svetskosť sa začína uctievať – uctievanie už viac nie je tým, čím bolo, je aktom komunity za účasti verejnosti, kde sa účasť chápe ako aktivita. Tieto prenosy a trivializácia idey Koncilu boli v procese uvádzania reformy liturgie do praxe nepríjemné; zrodili sa z vízie Koncilu oddeleného od toho správneho kľúča, kľúča viery. To isté by potom platilo o Svätom Písme – je to historická kniha a podľa toho sa s ňou má aj zaobchádzať, a podobne.
Vieme, že mediálny koncil bol prístupný pre každého. Preto bol tým dominantnejším, efektívnejším a bol príčinou vzniku mnohých problémov a utrpenia – boli zatvorené semináre, ženské kláštory, zjednodušená liturgia... a skutočný Koncil mal problém presadiť a vykryštalizovať sa; pretože ten virtuálny bol silnejší. Ale skutočná sila Koncilu sa ukazovala; pomalšie, ale isto. Koncil sa presadil a stále viac sa stával pravou silou, skutočnou reformou a obnovou Cirkvi. Zdá sa mi, že 50 rokov po Koncile je ten virtuálny zničený, stratený, a že pravý Koncil je prítomný vo všetkej svojej duchovnej sile. Je teda našou úlohou, najmä v tomto Roku viery a na jeho základe, pracovať tak, aby bol ten pravý Koncil v sile Ducha Svätého dokončený a Cirkev skutočne obnovená. Dúfajme, že Pán nám v tom pomôže. Ja budem s vami stále spojený v modlitbách, aby sme spolu mohli napredovať s Pánom v nádeji, že s ním vyhráme. Ďakujem vám!