(Unmaskingchoice.ca) - Domnievam sa, že je trochu divné, že som bol v hnutí pro-life takmer päť rokov a do nedávna som nikdy vlastne nevidel lekára - potratára. Videl som stovky fotiek, ktoré dokumentujú ich prácu, prečítal som veľa mrazivých memoárov plných intímnych detailov a videl toľko spánok odháňajúcich záberov, že by mi to postačilo na dva životy. Hovoril som i so stovkami žien, ktoré podstúpili potrat a uvedomil som si, že potrat vytvára obete: tie ktoré sú podvedené a tie, ktoré sú zlikvidované.
Ale zatiaľ čo mnoho žien (i mužov) sa otvorene dívalo na fotky potratovej procedúry a dospelo k znechucujúcemu poznaniu, že tento „zhluk buniek“ mal hlavu a končatiny, ktoré tento „lekársky zákrok“ násilne odstránil – čo na to samotní odborníci, ktorí tento postup vykonávajú s pomocou odsávača a kliešťov? Oni si samozrejme plne uvedomujú to, čo robia. Koniec koncov, oni alebo ich asistenti musia po zákroku poskladať malé telo znovu dohromady, aby zblúdilá ruka alebo noha nezostala v teraz už prázdnej maternici a aby tak nespôsobila infekciu.
Keď som prišiel na Brock University, aby som sledoval diskusiu mojej kolegyne Stephanie Grayovej s Dr. Fraserom Fellowsom, potratárom praktizujúcim potraty až do vysokého štádia tehotenstva, nemohol som si pomôcť. Zaujímalo ma, ako sa môže človek, ktorý prišiel, dennodenne tvárou v tvár čeliaci obetiam Kanadského potratového režimu ospravedlniť a vyrovnať sa tiež s každodenným krviprelievaním, ktoré tvorí jeho prácu.
Keď Dr. Fellows prišiel do prednáškovej sály (preplnenej takmer 200 ľuďmi, ktorí stáli), nemohol som si pomôcť, ale pozeral som sa naňho trochu skúmavo. Bol nervózny kvôli diskusií? Netrpezlivý kvôli obrane? Nerozhodol som sa ani pre jedno. Vysoký, starší, trochu aristokraticky vyzerajúci muž so svojimi poslednými striebristými vlasmi prehodenými cez hlavu vyzeral trochu nonšalantne. Keď šiel dopredu, snažil som sa prezrieť si jeho ruky. Tie používa na upnutie kovových nástrojov na ruky a nohy detí (a to doslova) deň pred vstupom do tretieho trimestra a vykrúti ich [nimi] von, pomyslel som si. Dr. Fellows zožal trochu hanby za svoju ochotu robiť potraty ešte neskôr než slávny priekopník zabíjania embryí, Dr. Henry Morgentaler. Fellows vykoná potrat až do 23 týždňa a šiesteho dňa. Zatiaľ čo väčšina potratárov môže jednoducho použiť odsávanie, aby sa z vyvíjajúceho sa plodu nestala krvavá kaša a aby sa tak vyhli postupnému a úplne vedomému procesu, pri ktorom sa odstraňujú údy a rozdrví lebka, pre Dr. Fellowsa sú práve tieto činnosti jeho špecialitou.
Debata začala dvadsať minútovým úvodným slovom Stephanie, ktorá obhajovala názor, že potrat je porušením ľudského práva na základe veľmi jednoduchého vzorca - ľudské bytosti majú ľudské práva, z ktorých prvým a najvlastnejším je vyhlásené právo na život. Nenarodení sú ľudskými bytosťami, a tak potrat porušuje brutálnym spôsobom ich najväčšie právo. Stephanie pustila videá z embryoskopie od Nadácie pre ľudský rozvoj(Endowment for Human Development). Snažil som sa pozerať sa na potratára, aby som zachytil akúkoľvek reakciu na stereotypného britského rozprávača vysvetľujúceho vývoj malých, takmer priesvitných ľudských bytostí na obrazovke. Nakrátko ma zaujalo, ako by asi reagovali tvrdohlavo vyzerajúci zástancovia pro-choice v publiku, keby kyreta náhle vrazila do jedného z detí na obrazovke a po útržkoch ho odsala. Pravdepodobne nie veľmi dobre. Boli by šokovaní - aspoň kým by si zas nepokúsili obnoviť svoj pologramotný ideologický chaos a prikryť ním obete sťaby zľavnenými vrecami na mŕtvoly.
Fellows ani nežmurkol. Asi bolo naivné niečo si myslieť, pomyslel som si – pre neho to asi nie je žiadna nová informácia. Napriek tomu Dr. Fellows je otcom. Určite by záblesk ľudskej reakcie pri stretnutí so zraniteľnejším človekom nebol abnormálny.
Potom Stephanie prehrala video, na ktoré som čakal - sériu videoklipov z priebehu potratov vo vysokom štádiu tehotenstva - video zostavené na to, aby konkrétne upozornilo na jeho prácu. Ako by Dr. Fellows reagoval pri pohľade na prácu, ktorú robí, za zatvorenými dverami, skrytý pred zrakom verejnosti, na obrazovke prednáškovej sály plnej univerzitných študentov? Zábery boli znepokojujúce. Jeden ukázal dieťa takmer úplne vychádzajúce z pôrodného kanála. Bezvládne viselo a z krku sa mu rinula krv. Opäť - Fellows bol ľahostajný. Ani myknutie. Iba ľahostajnosť. Dokážem si predstaviť, že takto idú do svojej práce mäsiari.
Niektorí z vás, ktorí toto čítate, si môžete pomyslieť: Á, a je tu zas jeden z tých mimoriadne dramatických zástancov pro-life. Príde zdravotnícky odborník, aby vysvetlil svoje povolanie a vy ho nazvete mäsiarom. Ak ste jedným z týchto, pozývam vás, aby ste sa pozreli na video postupu, na ktorý sa špecializuje Dr. Fellows a potom sa pokúsili o iný opis. Tento „postup“ sa prikrášľuje len dovtedy, kým sa nevidí.
Krížový výsluch bol najšokujúcejšou časťou debaty. Stephanie mu kládla otázku po otázke s predpokladom, že z neho vypáči informácie. Tu je niekoľko príkladov:
SG: Povedali by ste, že snímky, ktoré som mala, sú presným odrazom toho, čo vidíte a čo robíte?
FF: Presne tak.
SG: A čo Downov syndróm?
FF: Ak sa žena rozhodne, že nechce mať dieťa s Downovým syndrómom, tak ho mať nebude.
SG: Videli ste krvácať ženu pri legálnych potratoch?
FF: Áno, videl som ženu krvácať pri legálnom potrate.
Myslím, že dôvod, prečo ma debata šokovala, môže byť trochu naivný. Priznal sa Dr. Fellows k niečomu, o čom by som nevedel? Nie, naozaj nie. Vedel som, že i legálny potratový postup má často za následok smrť alebo vážne zranenie ženy. Vedel som, že potraty sa často zameriavajú na zdravotne postihnuté nenarodené deti - a to na žiadosť rodiča/ov. Vedel som, že potraty vo vysokom štádiu tehotenstva sú ešte príšernejšie než v ranom štádiu, a to najmä z pohľadu potratára, ktorý musí ešte viac fyzicky vytŕhať končatiny plodu. A celé pro-life hnutie už istý čas vie (aj keď médiá nášho národa a riadiace orgány to úplne ignorujú), že pri potrate sa stáva komplikácia známa ako „živé narodenie“, pri ktorej sa dieťa náhodou narodí živé pred tým, než s ním ordinujúci odborník skoncuje.
Možno že to, v čo som dúfal, bol malý záblesk ľudskosti, trochu empatie k obetiam.Tá by signalizovala, že priepasť medzi Dr. Fellowsom a nami nebola neprekonateľná. Dúfal som, že pri pohľade na trhanie končatín malých ľudských bytostí, dá najavo ľudskú reakciu ako znamenie, že nejakým spôsobom nie je úplne necitlivý k niečomu, čo šokovalo aj prevažne pro-choice univerzitné publikum. Samozrejme, nečakal som zhíknutie, ale možno cúvnutie alebo aspoň vyjadrenie nepohodlia. Dr. Fellows sa ani nepokúsil brániť to, čím si zarába - niečo, čo takmer každý na oboch stranách debaty uznáva ako minimálnu požiadavku, ktorá má byť eticky definovaná a tak či onak bránená. Chcel som z jeho strany aspoň vášnivú obhajobu. Dostali sme však len unudený vzhľad, postoj, ktorý mi pripomenul výraz „banalita zla“. Očakával som zaťatosť. Nie apatiu.
Dr. Fellows má prácu, pretože väčšina Kanaďanov je k práci, ktorú robí, apatická. Postoj „zíde z očí, zíde z mysle,“ sa nevzťahuje len na medzinárodnú nespravodlivosť. Platí aj o kanadských deťoch, ktoré sú na klinikách po celej našej krajine brutálne likvidované. Autor Bodie Thoene raz poznamenal, že„apatia je rukavica, do ktorej zlo vkladá svoju ruku.“ Svedectvo z diskusie Dr. Fellowsa nám prináša otázku, ktorá si vyžaduje odpoveď:
Pracuje Dr. Fellows na zabíjaní nenarodených detí tvrdšie, než my na ich záchrane?