Vymenovanie arcibiskupa Piera Mariniho by bolo nepochybnou deklaráciou, že sa rútime späť k teologickej línii diskontinuity a pretŕhania vzťahov.
Počas posledných štyroch alebo piatich mesiacov kolujú vo "večnom meste" chýry o tom, že zapálený odporca Benediktovej liturgickej obnovy cirkvi (vrátane pápežského dokumentu Summorum Pontificum) bude ustanovený za prefekta Posvätnej kongregácie pre bohoslužbu a poriadok sviatostí (CCDDS). Musím povedať, že tieto chýry ma obchádzali už dlhšie (keď trochu pohľadáte na internete, zistíte, že Damian Thompson ich zachytil už v júni 2013). Ja som ich zachytil iba vďaka pátrovi Finiganovi, ktorý vo svojom neprehliadnuteľnom blogu Hermeneutika kontinuity napísal toto: „Hovorí sa (a z rôznych zdrojov som vyrozumel, že to nie je príliš nemožné), že arcibiskup Piero Marini môže byť ustanovený za prefekta Posvätnej kongregácie pre bohoslužbu. Arcibiskup Marini (nezameňme si ho s pápežským ceremoniárom Monsignorom Guidom Marinim) bol pápežom Benediktom XVI. odvolaný z pozície pápežského ceremoniára. Je žiakom zosnulého arcibiskupa Bugniniho a publikoval knihu Odvážna reforma: Realizovanie vízie liturgickej obnovy.“ (Pre slovenského čitateľa iba pripomeňme, že tento kontroverzne liberálny hodnostár navštívil v roku 2012 Žilinu a mal prednášku na tému „História reformy Druhého vatikánskeho koncilu“, pp.)
V úvode tejto knihy píše, že „bola písaná so zámerom na doplnenie a obohatenie výpočtu liturgickej reformy knihy La riforma liturgica (1948-1975), ktorú publikoval v roku 1985 Annibale Bugnini.“ Samozrejme, arcibiskup Bugnini bol hlavným projektantom „reformovanej“ liturgie, ktorá sa skutočne v cirkvi zaviedla. Bol zdrojom obrovského utrpenia liturgických tradicionalistov, presne ten typ, ktorý má ústa plné „ducha Druhého vatikánskeho koncilu“. Páter Z má šokujci príbeh o Bugninim. Keď Ajatoláh Chamenejí (1902-1989 šítsky moslimský duchovný vodca iránskej protišáhovskej revolúcie, pp.) prevzial moc v Iráne (1979), nechal zhromaždiť diplomatický zbor a vyzval ich pred ním pokľaknúť. Bugnini, ktorý bol vtedy pápežským nunciom v Iráne, to urobil. Pokľakol si. Keď sa správy o tom dostali do Ríma, jeden vtipkár vo Vatikáne poznamenal, že Bugnini si v Iráne dopĺňa tie pokľaknutia, ktoré odstránil zo slúženia Svätej omše.
Vydavatelia anglickej verzie Mariniho knihy sú zjavne vysoko ideologický tím s názvom Liturgická tlač (Liturgical Press). Publikovali aj anglickú verziu Bugniniho knihy (sami o sebe tvrdia, že „Liturgická tlač je vierohodný vydavateľ liturgie, písma, teológie a spirituality, ktoré sa vyvíjajú, aby slúžili meniacim sa potrebám Cirkvi“). O Mariniho knihe hovoria toto: „Na týchto stránkach arcibiskup Piero Marini odhaľuje víziu, odvahu a vieru pastierov a učencov, ktorí zápasili o implementáciu učenia Druhého vatikánskeho koncilu do liturgie. Aj keď je v niektorých kruhoch moderným trendom navrhovať reformu liturgickej reformy, každá takáto revízia potrebuje brať do úvahy históriu konzília. Je to organizmus, ktorý ustanovila Svätá stolica, aby vykonal úvodné liturgické zmeny. Tento príbeh práce konzília ponúka fascinujúci pohľad na boje a napätia, ktoré doprevádzali realizáciu koncilového sna o podpore ‚plnej, vedomej a aktívnej participácii‘ veriacich na rímsko-katolíckych bohoslužbách.“
Boli sme teda varovaní. Ak sa tieto tvrdenia ukážu pravdivé, nebude už žiadna reforma reformy. Ak sa Marini skutočne stane prefektom CCDDS, vráti sa naspäť s odplatou (radikálnej liturgickej reformy, pp). A bude vyslané skutočné posolstvo. Že tí, ktorí hromadili lamentácie o tom, ako sa pontifikát pápeža Františka uberá cestou radikálne odlišnou od pápeža Benedikta, mali skutočne pravdu. A že ja, ktorý som spolu s ostatnými tvrdil, že jestvuje kontinuita medzi týmito dvoma pápežmi, sa budem nakoniec škaredo mýliť. Poďme však späť k Mariniho knihe. Ešte som ju nečítal (a pokiaľ nebude zvolený ani neplánujem), tu je však časť recenzie zo stránky Adoremus (ktorej zvyknem dôverovať). Napísal ju otec Neil J. Roy:
„Knihe by prospelo, keby sa disciplinovanejšie usilovala o zachovanie objektívneho, vyváženeho a neutrálneho pohľadu. V texte sa čitatelia nevyhnú hermeneutike pretŕhania vzťahov, ktorú hlboko odsudzoval Jozef Ratzinger/Benedikt XVI. To osobitne vidno v kontraste zvýraznenom medzi Tridentským a Druhým vatikánskym koncilom a medzi predkoncilovou a pokoncilovou mentalitou. Poznámka, ktorú som skoršie citoval o ‚predkoncilovej mentalite‘ v Rímskej kúrii je iba jedným príkladom tohto rozporu. Dôraz na ‚hermeneutiku pretŕhania vzťahov‘ je osobitne rušivý, osobitne vo svetle nielen nepochybného dôrazu pápeža Benedikta na ‚hermeneutiku kontinuity‘, ale aj na fakt, že kniha prešla drobnohľadom nie menej ako troch editorov. Na druhej strane, samotní editori sa podobne ako autor silne identifikujú s inkulturačnou agendou, ktorá vznikla po Druhom vatikánskom koncile. Táto agenda si zakladá svoje oprávnenie a životaschopnosť na partikulárnom čítaní článkov 37 až 40 Konštitúcie pre posvätnú liturgiu Sacrosanctum Concilium.“
Otec Roy pokračuje v komentári, že „až čas ukáže, či sa tento záznam bude hodnotiť ako historický, hagiografický alebo jednoducho ako nostalgická túžba po cirkvi, ktorá nikdy neexistovala a nie je pravdepodobné, že sa zhmotní v dohľadnej budúcnosti (keď páter Roy písal recenziu, zdalo sa, že pontifikát pápeža Benedikta XVI bude trvať ešte ďalšie desaťročie a pod.). Ak by sa červená bireta zniesla na hlavu Piera Mariniho v nadchádzajúcom pápežskom konzistóriu, potom si čitatelia môžu spomenúť, že jeho správa obsahuje prorocké prvky a že bola pozitívne prijatá vo vysokých kruhoch.“
Má naozaj prorocké prvky? A čo sa teraz skutočne stane? Problémom je, že pápež František je všetko, len nie predvídateľný. Čo urobí najbližšie? To je otázka, ktorú sme sa všetci počas posledných mesiacov pýtali. Pri ktorejkoľvek novej veci, ktorú urobil, som bol najskôr zmätený, no potom, po zvážení, som buď oplýval obdivom alebo som bol prinajmenšom pripravený to obhajovať. Ako som povedal vo svojom blogu: „Faktom je, že Františkovo pôsobenie sa niekedy zdá mätúce, niekedy je to hrboľatá cesta. No nakoniec všetko vyzerá tak, že pápež František naozaj vie, čo robí. Jednoducho sa musí uznať, že jeho pontifikát má svoj štýl.“
To bolo po jeho minuloročnom srdcervúcom útoku na potraty a eutanázie. Ale v tomto prípade som skutočne nervózny. Čo ak naozaj nakoniec ustanoví arcibiskupa Mariniho za prefekta CCDDS? To by znamenalo iba jedinú vec. Františkovo radikálne odmietnutie pontifikátu svojho predchodcu, jedného zo skutočne veľkých pápežov posledných sto rokov. Znamenalo by to definitívny návrat k teologickej línii diskontinuity a pretŕhania vzťahov. To je dôvod, prečo si nemyslím, že by k tomu došlo. Ale čo ak áno? Ó nebesá, čo potom?