Poznámka autora: niektoré mená boli kvôli ochrane anonymity zmenené.
Potom, čo vo Veľkej Británii nedávno vyšla romantická komédia o potrate Obvious Child, sa Bel Mooneyová, štvrtková prispievateľka do Daily Mail, podelila o svoju osobnú skúsenosť s potratom a vyhlásila, že jej rozhodnutie ukončiť život jej nenarodeného dieťaťa „nebolo pre ňu veľkým problémom.“
Avšak, pre mnohých potrat veľkým problémom je a môže zanechať stopy vo forme výčitiek ešte dlho po tomto rozhodnutí. Ide o rozhodnutie, ktoré má vplyv na mužov aj ženy, aj keď médiá ponúkajú len skúsenosti s potratmi zo ženského pohľadu. Možno sa vo všeobecnosti predpokladá, že potrat na mužov vplyv nemá. Možno, že by som to tiež predpokladal, keby som to sám neprežil.
Pred niekoľkými rokmi, len pár mesiacov po tom, čo som sa vrátil domov do Londýna z pracovného pobytu v Amerike, som stretol ženu. Do Jenny som sa zaľúbil hneď od začiatku – moje srdce sa roztápalo pri pohľade na jej anjelský úsmev a hodvábne vlasy. Ale predovšetkým sme zdieľali lásku k životu a odhodlanie meniť svet na lepšie miesto. Mal som pocit, akoby ma Jenny chápala tak, ako len málokto.
Každý večer po práci sme spolu telefonovali, víkendy sme trávili spolu, objavovali sme Londýn a užívali si spoločnosť toho druhého. Napriek tomu som nevedel, na čom s ňou som. Jenny prešľapovala na hranici medzi priateľstvom a vzťahom. Často mi hovorila, ako veľmi si užíva náš spoločne strávený čas, ale potom mi hovorievala, že „si zaslúžim lepšie dievča“ ako je ona. V noci sme sa milovali, a potom, na druhý deň sa naše cesty rozišli do práce len rýchlym bozkom na rozlúčku; pokojne odišla na vlakovú platformu bez jediného pohľadu späť.
Ako väčšina sexuálne aktívnych dvojíc sme sa zhovárali o tom, čo by sa mohlo stať, keby otehotnela a obaja sme sa zhodli na tom, že by sme si chceli dieťa nechať. Ani som netušil, že tieto rozhovory sa stanú realitou.
O niekoľko týždňov neskôr mi Jenny volala a povedala, že má závraty a cíti sa zle. Keď dodala, že už niekoľko dní pociťuje nevoľnosť, začal som sa potiť a zvýšil sa mi pulz. Navrhol som jej, aby si spravila tehotenský test. Brala antikoncepciu, ale vedel som, že sa na to nedá spoliehať.
Jenny mi zavolala hneď, po tom, ako si spravila test. „Myslím, že som tehotná,“ povedala. Tie slová ma zasiahli, ako keby som dostal kladivom po hlave. Jej ďalšie slová mi spôsobili triašku: „Rozhodla som sa ísť na potrat.“
Navrhol som jej, aby prišla ku mne, aby sme sa o tom porozprávali. „Netreba k tomu nič dodať,“ povedala chladno. Snažil som sa zopakovať, aby prišla, ale ona ma prerušila. „Nechcem to dieťa a rozhodnutie je na mne. Rozumieš?“
Ja, som naopak, to dieťa chcel a dúfal som, že by som mohol zmeniť jej názor. Veril som, že ak by sme sa porozprávali, bola by tam nádej. Dohodli sme si stretnutie a počas neho boli momenty, keď som cítil, že by som ju mohol presvedčiť, aby svoje rozhodnutie ešte zvážila, napríklad, keď sa spýtala, ako by sme dieťa vychovávali. Vedel som, že sa nechce vydať, ani sa ku mne nasťahovať. Uistil som ju, že budem pri nej, a že nájdeme spôsob, aby malo naše dieťa zmysluplný život.
Začal som mať nádej, až kým nepovedala: „Nechala by som si to dieťa, keby som bola bláznivo zaľúbená, ale nie som. Proste to buď cítiš, alebo necítiš a ja to necítim. Prepáč.“
Nemohol som jej ani dieťaťu nijako pomôcť, len som sa pýtal samého seba a premýšľal som, čo som mohol urobiť alebo povedať, aby sa cítila inak. Ale vedel som, že nemôžem urobiť nič, aby som jej zabránil ísť na potrat; bolo to jej právo.
Stať sa rodičom má byť jedným z najvzrušujúcejších - a samozrejme trochu desivým - momentom na ceste životom a hovorí sa, že strata dieťaťa je tou najhoršou chvíľou. Teraz som sa ocitol v situácii, kedy som prežíval obidva pocity naraz. Rýchlo som sa vyrovnal s vyhliadkou na rodičovstvo, ale potom som márne bojoval, aby som zachránil život, ktorý som pomohol vytvoriť. Nedá sa opísať ten hlboký pocit bezmocnosti, keď sa pozeráte na to, ako niekto zabíja život, ktorý ste vy sami pomohli vytvoriť. Cítil som sa osamelý v mori bolesti a zúfalo som sa snažil udržať sa nad vodou.
Aj napriek mojim snahám išla Jenny na potrat. Tehotenstvo bolo ukončené a o niekoľko týždňov neskôr aj náš vzťah. O šesť mesiacov ma kontaktovala a navrhla, aby sme sa znovu stretli. Ale tá bolesť bola taká obrovská, že sme sa rozišli navždy.
Čas hojí rany - dokonca aj tie hlboké - ale jazvy zostanú. Teraz, o osem rokov neskôr, mám krásnu, chytrú a milujúcu manželku, 19-mesačného syna a v januári čakáme dcéru. Občas si nemôžem pomôcť, ale pozerám sa do hlbokých sivomodrých očí môjho syna a premýšľam, ako by asi vyzeral jeho starší brat alebo sestra.
Nanešťastie, môj príbeh nie je výnimočný; aj iní muži zažili rovnakú bolesť. Muži aj ženy majú úlohu pri vytváraní života a výchove detí, ale súčasné zákony a názory okolia to neodrážajú. Ženy sa samé rozhodujú, či ukončia tehotenstvo, ale, keď sa žena rozhodne pokračovať v tehotenstve, zodpovednosť nesú obaja rodičia. Možno, krokom vpred by bolo, keby bol potrat, rovnako, ako rodičovstvo, považovaný za rodinný problém. Muži by mali mať možnosť byť vypočutí.