František sa narodil vo Francúzsku v roku 1567 a bol to veľmi trpezlivý muž. Trinásť rokov vedel, že sa má stať kňazom a celý ten čas čakal, kým to oznámi rodine. Keď mu otec povedal, že chce, aby bol z neho vojak a poslal ho do Paríža na štúdiá, František mu na to nepovedal nič. Išiel do Paduy, aby získal doktorát z práva, a stále mlčal. Zatiaľ čo sa zúčastňoval šermiarskych súbojov a večierkov, sám študoval teológiu a praktizoval vnútornú modlitbu. Dokonca aj keď mu biskup povedal, že ak by sa raz chcel stať kňazom, bude mať pre neho pripravenú mitru, František neprehovoril ani slovo. Prečo tak dlho čakal? Vyčkával, kým bola Božia vôľa jasná. Nikdy nechcel tlačiť na Boha svojimi prianiami, a to až do bodu, kedy by sa mnohí z nás obávali, že Boh to už vzdá!
Boh konečne vyjavil Svoju vôľ u, keď práve František jazdil na koni. Trikrát padol z koňa. Zak aždým keď padol, meč sa mu vysunul z pošvy. A zakaždý m sa stalo, že meč a pošva ostali ležať na zemi v tvare kríža. A potom, bez toho, aby to František vedel, bol ustanovený za pre pošta vo svojej diecéze, v diecéznej hierarchii druhý po biskupovi.
Možno bolo múdre, že počkal, lebo nebol prirodzeným pastierom. Jeho najväčšou starosťou počas vysviacky bolo, že jeho krásne vlnité zlaté vlasy museli byť ostrihané. A jeho prvá kázeň zanechala na poslucháčoch dojem, že si zo seba robí žarty. Iní hlásili biskupo vi, že tento šľachtic, ktorý sa stal k ňazom, bol márnomyseľný a panovačný.
Potom mal František nie veľmi šťastný nápa d - aspoň si to všetci mysleli. Bolo to p očas protestantskej reformácie a práve za horami, kde žil František, bolo Švajči arsko - kalvínske teritórium. František sa rozhodol, že povedie expedíciu na obrátenie 60 tisíc kalvínov späť na katolicizmus. Ale kým vyrazili, expedícia už pozostávala iba z neho a jeho bratranca. Jeho otec mu odmietol poskytnúť akúkoľvek pomoc na tento šialený plán a jeho diec éza bola príliš chudobná, aby ho mohla podporiť.
Tri roky sa lopotil po vidieku, zavierali mu dvere pred nosom a hádzali doňho kamene. V tuhých zimách mu nohy tak zmrzli, že krvácali, keď sa potácal cez sneh. Spával v senníkoch, kde sa dalo, ale raz spal aj na strome, aby sa chránil pred vlkmi. Priviazal sa na konár, aby nespadol, ale na druhý deň ráno bol taký zmrznutý, že ho museli zvesiť dolu. A po troch rokoch ho nechal aj jeho bratranec a on nezískal žiadneho konvertitu.
Rozdávaním letákov obrátil 72 tisíc Kalvinistov!
Františkova nezvyčajná trpezlivosť ho udržiavala v práci. Nikto ho nepočúval, nikto mu ani neotvoril dvere. Tak František našiel cestu, ako sa dostať pod dvere. Napísal svoje kázne, ručne ich kopíroval a zasúval ich popod dvere. V priebehu pár rokov tak rozširil státisíce letákov proti bludom kalvinistov. Toto je prvý záznam o tom, že sa náboženské trakty vo forme letákov použili na komunikáciu s ľuďmi a na misionarizovanie. Hovorí sa, že kým František odišiel domov, obrátil cez svoje letáky 72 tisíc ľudí späť na katolícku vieru.
V roku 1602 bol ustanovený za biskupa Ženevskej diecézy, v kalvinistickom teritóriu. Ženevu navštívil iba dvakrát. Raz keď ho pápež poslal, aby sa pokúsil obrátiť Kalvinovho nástupcu, Bezu, a druhýkrát, keď cez Ženevu cestoval.
V roku 1604 František podnikol jeden z najdôležitejších krokov vo svojom živote, krok smerom k svätosti a mystickému zväzku s Bohom.
V Dijone v tom roku František uvidel vdovu, ktorá pozorne počúvala jeho kázeň. Tú ženu už predtým videl vo sne. Jana de Chantal bola osobnosťou sama o sebe, rovnako ako František, ale až keď sa stali priateľmi, začali sa stávať svätými. Jana chcela, aby si ju vzal pod duchovné vedenie, ale František chcel počkať, čo v jeho prípade vôbec nebolo prekvapivé. „Musel som plne vedieť, že to Boh sám chcel. Musel som si byť istý, že všetko v tomto ohľade bude urobené tak, ako by to urobila jeho ruka.“ Jana bola na ceste k mystickému zväzku s Bohom a pri jej vedení bol František nútený ju nasledovať a sám sa stať mystikom.
Po troch rokoch práce s Janou, sa konečne rozhodol vytvoriť novú rehoľu. Ale kde nájdu konvent pre kontemplatívne sestričky Navštívenia? Jeden muž prišiel k Františkovi a bez toho, aby vedel o jeho plánoch mu povedal, že rozmýšľa o darovaní nehnuteľnosti pre zbožné ženy. Svojim typickým spôsobom, aby netlačil na Boha, František nepovedal nič. Keď mu to muž opäť navrhol, František bol zas ticho a povedal Jane, „Božia vôľa bude s nami, ak s tým súhlasí.“ Nakoniec ten muž ponúkol Františkovi konvent.
František bol prepracovaný a často chorý, kvôli neustálej záťaži pri kázaní, navštevovaní a vyučovaní. Robil dokonca aj katechézy pre hluchého muža, aby mohol ísť na prvé Sväté Prijímanie. Veril, že jeho prvou povinnosťou ako biskupa bolo duchovné vedenie, a napísal Jane: „Tak mnohí prichádzajú ku mne, aby som im mohol slúžiť, nenechávajú mi žiaden čas myslieť na seba. Ale môžem Ťa uistiť, že sa cítim [pokojný, pozn. prekl.] hlboko vo svojom vnútri, nech je Boh pochválený. Pretože je pravdou, že takýto druh práce je pre mňa nesmierne prospešný.“ Pre neho aktívna práca neoslabovala jeho vnútorný duševný pokoj, ale naopak ho posilňovala. Viedol väčšinu ľudí formou listov, čo bolo skúškou pre jeho obdivuhodnú trpezlivosť. „Mám viac ako päťdesiat listov, na ktoré treba odpovedať. Ak by som to chcel urýchliť, bol by som stratený. Takže neplánujem sa ani unáhliť, ani utrápiť. Tento večer odpoviem na tak veľa, ako dokážem. Zajtra urobím to isté, a tak budem robiť naďalej, až kým neskončím.“
V tej dobe bola svätosť iba pre mníchov a mníšky, nie pre obyčajných ľudí. František to všetko zmenil, keď dával duchovné vedenie laikom, ktorý žili bežný život vo svete. A dokázal svojim vlastným životom, že ľudia môžu rásť vo svätosti, aj keď sa venujú veľmi aktívnemu povolaniu. Prečo by ostatní nemohli robiť to isté? Jeho najznámejšia kniha, Úvod do zbožného života (Filotea), bola napísaná pre bežných ľudí v roku 1608. Pôvodne bola napísaná vo forme listov, a okamžite zaznamenala úspech po celej Európe. Aj keď ju niektorí kazatelia trhali, keďže toleroval tanec a vtipy.
Pre Františka bola láska k Bohu ako romantická láska. Povedal, „myšlienky tých, ktorí sú pohnutí prirodzenou ľudskou láskou sa takmer úplne upínajú na milovaného, ich srdcia sú naplnené vášňou pre neho a ich ústa plné jeho chvály. Keď odíde, vyjadrujú svoje pocity v listoch a nemôžu prejsť okolo stromu bez toho, aby nevyryli meno milovaného do jeho kôry. Tak aj tí, ktorí milujú Boha, nemôžu prestať na neho myslieť, túžiť po ňom, dvíhať sa k nemu a hovoriť o ňom. Keby mohli, vyryli by meno Ježiš do sŕdc celého ľudstva.“
Kľúčom k láske Božej je modlitba. „Keď pri rozjímaní obrátite svoje oči k Bohu, celá vaša duša sa ním naplní. Začnite všetky vaše modlitby v Božej prítomnosti.“
Pre zaneprázdnených ľudí zo sveta František radil: „Uchýľte sa v rozličných chvíľach do samoty svojho vlastného srdca, aj keď ste navonok zapojení do diskusií alebo transakcií s inými a hovorte k Bohu.“
Testom modlitby sú činy konkrétnej osoby. „Byť v modlitbe anjelom a vo vzťahu k druhým ľuďom netvorom, znamená byť chromý na obe nohy.“
Veril, že najhorším hriechom je ohovaranie a klebetenie. Dokonca aj keď to hovoríme z lásky, robíme to preto, aby sme my lepšie vyzerali. Ale mali by sme byť rovnako jemní a odpúšťajúci, čo sa týka nás, aj čo sa týka ostatných.
Keď už bol starší a viac chorý, hovoril: „Musím sa poháňať, ale čím viac sa snažím, tým pomalšie idem.“ Chcel sa stať pustovníkom, ale bol ľuďmi žiadaný viac ako kedykoľvek predtým. Pápež ho potreboval, potom princezná, potom kráľ Ľudovíť XIII. „Teraz skutočne cítim, že som pripútaný k zemi iba jednou nohou... .“ Zomrel 28. decembra 1622, potom čo dal jednej mníške poslednú radu: „Pokora.“
Svätý František Saleský je patrónom žurnalistov kvôli traktom a knihám, ktoré napísal.