Prominentný profesor morálky, ktorý bol istú dobu členom holandského úradu zaoberajúceho sa eutanáziou, znova vyslovil svoje pochybnosti ohľadom súčasnej interpretácie a aplikovania holandského zákona o eutanázii. Rozsiahly rozhovor s ním bol publikovaný minulý týždeň v protestantskom denníku Trouw.
Prof. Theo Boer sa obáva, že súčasné trendy v Holandsku banalizujú eutanáziu do takej miery, že dokonca aj mnohí z tých, ktorí v 90. rokoch bojovali za jej legalizáciu, sa teraz v súkromí vyjadrujú, že to zašlo priďaleko. Poznamenáva, že bude nesmierne ťažké zmeniť smer.
Theo Boer eutanáziu nezavrhuje. Naopak, deväť rokov pôsobil ako mravouk v jednej z piatich regionálnych komisií, ktoré monitorujú všetky prípady vyhlásených eutanázií v Holandsku. Odstúpil len minulý september.
Počas tých rokov preveroval záznamy vyše 4 000 prípadov eutanázie, z celkového počtu 20 000, ktoré sa v Holandsku vykonali. Vyskytovali sa medzi nimi aj tie najkontroverznejšie, ktoré boli predložené všetkým piatim komisiám. V tomto období poskytli eutanáziu predovšetkým ľuďom s raným štádiom demencie, s poruchami psychiky alebo tým, ktorí sa viackrát sťažovali na svoje starnutie. Vyskytli sa tiež prípady - a považovali za „zhodujúce sa“ so zákonom - kedy bol pacient v opatere považovaný za neznesiteľného klienta.
Boer, ako profesor morálky na Protestantskej teologickej univerzite v Amsterdame, súhlasí s dobrovoľnými rozhodnutiami ukončiť svoj život za predpokladu, že sa vykonávajú len smrteľne chorým pacientom, ktorí prežívajú „neznesiteľné utrpenie“. Povedal však, že „by sme mali viac premýšľať nad podmienkami“ pre dekriminalizovanú eutanáziu, keď vezmeme do úvahy „neznesiteľné utrpenie“.
Aktivisti, podporujúci eutanáziu, o holandskom zákone hovorili, že prísnosť jeho noriem zaistí, že nedôjde k zneužitiu. No dvanásť rokov po tom, ako vstúpil do platnosti, sa štatistiky o poskytnutí eutanázie za rok 2013 vyšplhali z 1800 ohlásených prípadov na 4800, dosahujúc tak viac než 25 000 medicínskych usmrtení. V roku 2013 bola poskytnutá eutanázia 46 pacientom psychiatrie a 97 pacientom s demenciou. Počas rokov bolo kontrolnou komisiou približne 100 prípadov považovaných za „nedostatočne opatrné“ a posunuté prokuratúre. Ale ani jeden prípad sa nedostal na súd.
„Tieto prípady sú väčšinou o nesprávnom dávkovaní euthanatika alebo spochybňujú suverenitu druhého lekára, ktorý musí štatutárne vysloviť druhý názor,“ vysvetlil Boer. „Za všetky tie roky nebola komisia presvedčená o existencii ,neznesiteľného utrpenia‘ viac než dva alebo trikrát. Ale častokrát prišla reakcia: „Kto sme my, aby sme súdili?“ Rozumiem tomu, že lekári by sa cítili nesmierne trápne, keby museli pacientovi povedať: ,Môžete si tvrdiť, že vaše utrpenie je neznesiteľné, ale my sme toho názoru, že nie je.‘ Považujem to za takmer neľudské,“ hovorí Boer.
Skutočný obraz o tom je podľa Boera ešte väčšmi alarmujúci. Je znepokojený najmä silnejúcim postavením kliniky End of Life, ktorá poskytuje eutanáziu. Boer síce bol „ohromený zanietením“ mnohých doktorov pracujúcich pre kliniku (ktorá sa stará o tých pacientov, ktorým vlastní doktori odmietli poskytnúť eutanáziu), avšak dodáva, že systém je sám od seba „nechránený“. „Vzťah lekár ‒ pacient žiaľ, nie je prednejší pred požiadavkou eutanázie, nie je tu žiadna pomoc na zmiernenie bolesti, terapia alebo antidepresíva, žiaden priestor pre dlhodobejší kontakt.“
Boer cituje prípad pacienta, ktorý váhal či prijať eutanáziu po tom, ako mu už bola odsúhlasená. Z kliniky dostal správu, že sa má rozhodnúť: „Ak budete ďalej váhať, budete musieť prejsť vstupnou procedúrou ešte raz. Nemôžeme Vám zaručiť, že ju bude vykonávať ten istý tím ľudí.“ Muž podstúpil eutanáziu a tento postup bol vyhlásený za zhodný s legálnymi kritériami. „Je najvyšší čas, aby poisťovatelia a politici primäli túto kliniku poskytovať viac, než len eutanáziu,“ hovorí Boer. Ale verejnosť na jeho obavy nijako nereaguje.
Tento prípad Boera stále „prenasleduje“. Za tie roky čoraz viac zažíval tieto pocity: „Domov idete akoby s hrčou v žalúdku, premýšľajúc nad prípadom celú noc, nad tým, že spis je podpísaný vaším menom.“ Ten zvláštny pocit, že ste schopný „s pokojným svedomím prijať rozhodnutie väčšiny“, s ktorým nesúhlasíte, jednoducho zmizne. „Sám sebe sa stanete cudzincom.“
Uvažujúc o klinike End of Life Boer zdôrazňuje, že tesne predtým, ako mala byť v roku 2012 schválená a otvorená, žiadal diskusie na tému krátkodobých vzťahov lekár ‒ pacient, ktoré eutanázii predchádzajú. Povedali mu, že by si mal radšej pozrieť prípady týkajúce sa reálneho života jeden po druhom. Diskusia sa nakoniec uskutočnila o rok neskôr, no už bolo neskoro – 29 prípadov bolo vtedy schválených komisiou. „Z právneho hľadiska sa už nedalo vycúvať.“
Mravouci sa podľa Boera nepýtali závažné a dôležité otázky.
Poukazuje na iné výstrednosti, akou je napríklad dvojitá eutanázia, kedy si jeden z dvojice žiada eutanáziu, pretože ten druhý - často neoficiálny ošetrovateľ - je smrteľne chorý. „Závislý partner povie: ,Nechcem odísť bez svojej milovanej.‘“ V tom prípade „neznesiteľného utrpenia“ „pôjde do zariadenia, kde sa o neho postarajú“. „Podľa litery zákona je v takýchto prípadoch ťažké poprieť, že eutanázia bola nemiestna,“ vysvetľuje Boer. To lekári určujú, či je utrpenie neznesiteľné a komisia to musí „rešpektovať“.
To však podľa Boera znamená, že s holandským systémom starostlivosti určite niečo nie je v poriadku: „Keď si uvedomíte, čo si zjavne ľudia myslia o starnutí, o závislosti a smútku, čo si ľudia myslia o opatrovateľských zariadeniach, a keď si predstavíte eventuálnu príťažlivosť, ktorú tieto prípady môžu predstavovať, nuž...“
„Stále väčší počet Holanďanov hovorí: pre mňa by odchod do centra opatery znamenalo prežívať neznesiteľné utrpenie. A toto ma trápi. Tieto centrá opatery sa nijako nezlepšujú. Povedali by ste si: ak je centrum opatery dôvodom, prečo si ľudia zvolia eutanáziu, potom by ste s týmito centrami mali niečo robiť. Obávam sa, že ak na to nenájdeme prostriedky, tak v roku 2030 bude veľký počet eutanázií vykonávaných preto, lebo ľudia sa boja centra na opateru,“ varoval Boer.
Problémom je podľa neho príliš veľká dostupnosť eutanázie, najmä pre pacientov psychiatrie. Hoci si tiež myslí, že existujú prípady, kedy môže byť eutanázia jediným možným východiskom. Ale poukazuje na „iné krajiny,“ ktoré robia z medických kritérií predpoklad: „Nad komponentmi medicíny ako je utrpenie je menej paternalizmu, menej poručníctva.“
Boer si myslí, že „myšlienka na to, že už niet cesty späť, je preč“ a nalieha na to, aby sa počkalo na nové vývojové trendy. „Otázkou je, či si pripustíme a pomenujeme nežiaduce účinky zdemokratizovanej smrti.“
Vysvetľuje, že Holandsko posunulo hranice ďalej, a to v súlade so zákonom, ktorý mal predchádzať tomu, aby sa eutanázia stala nekontrolovateľnou. Ako pred niekoľkými týždňami povedal na Sympóziu o eutanázii v Ottawe žurnalista Gerbert van Loenen: „Zlegalizovaním eutanázie a asistovanej samovraždy sa začal vývoj, ktorý sme mali predvídať. Od dávnej hranice ,nezabiješ‘ sme upustili a nová hranica sa ešte len objavuje.“