Marleen Goldstein pracovala v nemocnici, ktorá vykonávala potraty. Po 30 rokoch sa rozhodla zverejniť svoje svedectvo.
Goldsteinová hovorí:
„Môj manžel bol nemocničný lekár a ja som dostala „prácu svojich snov“ v neďalekej Oaklandskej nemocnici. O otázke potratov som bola úplne presvedčená (že sú správne) a teraz som cítila, že budem ich súčasťou.
Na tejto klinike som dostala prácu vrchnej sestry, ktorá robila potraty vo vysokom štádiu tehotenstva. Asi 30 dní som robila denné smeny, aby som sa so všetkým zoznámila. Mala som dozerať na lekára a asistovať mu pri samotnej procedúre, dávať plodu injekcie, (dávať laminária z) morských rias, atď. Na dennej smene som nikdy nevidela reálny začiatok kontrakcií alebo samotnú potratovú procedúru. Bolo mi nepríjemne, ale v skutočnosti som si myslela, že to je len niečo nové a potrebujem nadobudnúť viac skúseností.
Pri takýchto potratoch ženu roztvorili prostredníctvom laminárií, čo sú paličky vyrobené z morských rias. Tie sa umiestnia v ženinom krčku maternice. Tieto tyčinky pomaly absorbujú tekutiny a rozťahujú krčok maternice; môžu tam byť aj celú noc alebo aj dlhšie. Hneď v prvý deň procedúry sa do dieťaťa vstrekne droga, aby ho zabila. Potraty vo vysokom štádiu tehotenstva sa v súčasnosti často vykonávajú podobným spôsobom.
Od niektorých týchto potratových hrôz bola Goldsteinová uchránená. Vlastne ani nevidela mŕtve bábätko alebo bolesť žien počas kontrakcií.
Goldsteinovú by neskôr povýšili na pozíciu, kde by sa zaoberala skutočnými potratmi detí. Iní pracovníci kliniky hovorili o tom, ako ich podobným spôsobom zaradili do namáhavejších častí ich práce. Najprv robili veci, ktoré boli emočne menej náročné ako napríklad evidenciu, povinnosti na recepcii alebo meranie krvného tlaku. Postupne mali čoraz viac povinností: manipuláciu s časťami tela alebo asistovanie pri potratoch vo vysokom štádiu tehotenstva. V tej dobe sú už „príliš ponorení“ a oddaní svojej práci. Je známe, že niektoré interrupčné kliniky práve takýmto spôsobom manipulujú so svojimi pracovníkmi.
Či už to tak bolo alebo nebolo v prípade Goldsteinovej, jej život zmenila skúsenosť s jedným potratom vo vysokom štádiu tehotenstva:
„Raz večer sa mala jedna mladá dievčina veľmi ťažko. Bola som tam s lekárom. Vedela som, že aj keď lekár napísal, že je táto pacientka v 15. týždni, bola už takmer v tridsiatom. To sa stávalo bežne, ale nikto na to nič nepovedal."
Iní, ktorí tiež vykonávali potraty (ako Carol Everett a Kathy Sparks), prehovorili o tom, že ich kliniky robia potraty do vyššieho štádia než povoľuje zákon a túto skutočnosť sa snažia zakryť. Klinika Kathy Sparks „likvidovala nezákonne (vo vysokom štádiu tehotenstva) potratené deti tak, že ich splachovala do záchoda“.
Goldsteinová hovorí:
„Keď porodila to malé dievčatko (mne sa zdalo ako úplne donosené), bolo nažive a plakalo. Doktor mi povedal: „Dajte to do izby a zatvorte dvere. Nevstupujte tam až do rannej smeny.“ Okamžite som to plačúce dieťa vzala. Zabalila som ju a položila som ju do izby. Potom som hneď začala obvolávať nemocnice v okolí (napriek tomu, že to lekár nechcel), aby som našla niekoho, kto by si ju vzal. Nikto z nich si ju však vziať nechcel. Povedali, že nie je životaschopná. Veľa hodín som sa snažila. Chcela som odtiaľ odísť, ale vedela som, že nemôžem odísť von a nechať ostatných pacientov bez vrchnej sestry. Dodnes počujem v svojej hlave plač toho dieťaťa."
Napriek jej zúfalej snahe zohnať dieťaťu lekársku pomoc, dievčatko zomrelo. Goldsteinová odišla z práce a už viac nepodporovala potraty.
Hovorí:
„Priala by som si, aby aj iní, ktorí podporujú potraty, najmä tie, ktoré sú vykonávané vo vysokom štádiu tehotenstva, zažili to, čo som zažila ja. Na ďalší deň som dala okamžite výpoveď a nastúpila som do práce na pediatrické oddelenie v inej nemocnici."
Táto skúsenosť zmenila Goldsteinovej život ešte iným spôsobom: o niekoľko rokov neskôr si totiž sama prežila ťažké tehotenstvo.
„Po niekoľkých rokoch som otehotnela a v 20. týždni som začala mať pôrodné bolesti. Lekári chceli, aby som kvôli svojmu zdravotnému stavu šla okamžite na potrat. Hovorili, že to dieťa nebude v poriadku a že by som to mala skúsiť ešte raz. Odmietla som a bola som v nemocnici. Neskôr som šla domov a mala som nariadený úplný odpočinok na lôžku. Nesmela som byť sama.. nakoniec som dostala veľmi vysokú horúčku a previezli ma do nemocnice. Stále to bolo veľmi priskoro. Dieťatko sa malo sa narodiť v novembri a mala som ho v júli. Bol to chlapec a mal 1,2 kilogramu. Bolo to už pred 30 rokmi. Povedali mi, že je celkom malý, že mi ho donesú, aby som sa ho dotkla a že uvidíme, čo sa bude diať. Povedali mi tiež: „Neočakávajte príliš veľa.“ Istý čas bol v inkubátore pre predčasné narodené deti. Celý ten čas bojoval a bol úplne normálny. Dnes je môj syn zdravý mladý muž. Na vysokej škole študuje druhý stupeň v oblasti manažmentu (titul MBA) a má prácu na plný úväzok. Je si vedomý toho, že má šťastie, že je nažive, pretože keby som nemala takú skúsenosť, akú som mala na začiatku, dnes by tu nebol.
Pred 30-timi rokmi ukázala Goldsteinová veľkú odvahu v boji za život dievčatka. Ukázala tiež veľkú odvahu v boji o život svojho vlastného syna. A nakoniec preukázala veľkú odvahu, keď sa o svoj príbeh podelila. Keby potratový biznis opustilo viac pracovníkov týchto kliník a keby statočne vykročili vpred a vyrozprávali svoje príbehy, pravdu by počulo stále viac a viac ľudí, ktorí o potrate nie sú informovaní. Môžeme dúfať, že tí, ktorí majú z potratu zmiešané pocity alebo si ním nie sú istí, obrátia sa, keď sa dozvedia, aký je potrat v skutočnosti – a to priamo zo samotného zdroja: od tých, ktorí vykonávanie týchto potratov zažili z prvej ruky.
Vyšetrovanie Live Action´s Inhuman dokazuje, že potratári sú ochotní nielen násilne zabiť nenarodené deti, ale i vykonávať potrat vo vysokom štádiu tehotenstva. Odhalenie zdôraznilo aj to, že organizácia Plánované rodičovstvo odmietla odpovedať na otázku, čo robia potratári s deťmi, ktoré sa narodia živé kvôli nepodarenému potratu.