Načasovanie a zámer Benediktovej výzvy o „novú evanjelizáciu“ pramení nielen z jeho teologickej a pastoračnej služby, ale aj zo situácie, v akej sa cirkev nachádza. V čase, keď Ratzinger hovoril o Božom zjavení sa vo Svätom písme v súvislosti s ľudskými dejinami, dostalo sa mu nielen uznania, ale aj kritiky pre sympatizovanie s „nebezpečným modernizmom.“ Dnes však tieto rané pápežove poznatky spolu s pretrvávajúcou pravdou evanjelia pomáhajú cirkvi riešiť neduhy modernej doby.
Keď vezmeme do úvahy pápežov rozsiahly intelekt, žiadny z jeho prínosov, dokonca ani celú skupinu nemôžeme považovať za „tú“, ktorá Benedikta XVI. najlepšie vystihuje. Muža, akým je dnes, nepochybne formovala výchova v katolíckom Bavorsku, nútená účasť v druhej svetovej vojne a dni strávené medzi stenami zbombardovaného seminára. Tam Ratzinger čítal o svätom Augustínovi, o Henrim de Lubacovi, Romanovi Guardinim, či o Martinovi Buberovi. Na pápeža však nemali všetky zážitky z minulosti rovnaký vplyv.
Joachim z Fiory, svätý Bonaventúra a dejiny spásy
V polovici päťdesiatych rokov začal duchovný otec Joseph Ratzinger písať svoju druhú dizertačnú prácu, ktorá patrila medzi štandardné požiadavky nemeckej teologickej akadémie. Táto práca mu priblížila dramatický moment cirkevných dejín, v ktorom sa fámy o konci sveta a počiatku nového veku dostávali do konfliktu s kresťanskou ortodoxnosťou. Aktérom „drámy“ bol Joachim z Fiory, excentrický taliansky opát z 12. storočia, svätý Bonaventúra, predstavený františkánskeho rádu z 13. storočia a príliš idealistická skupina františkánov, známa ako spiritualisti.
Ratzinger dospel k záveru, že Joachim, Bonaventúra a udalosti 13. storočia do cirkvi priniesli „nový spôsob výkladu Biblie, ktorý zdôrazňuje jej historický charakter.“ Tento nový prístup vo veľkej miere „protirečil výkladu duchovných otcov a scholastikov, ktorí sa oveľa viac upriamovali na nemennosť a stálosť.“ Pri skúmaní tohto pohľadu na výklad Ratzinger spolupracoval s teologickou školou, ktorá sa ortodoxnú kresťanskú teológiu snažila oživiť novými prístupmi.
Dôkazy v prospech nového pohľadu na Božie slovo sa našli v dostupných zápiskoch z Bonaventúrových kázní. Bonaventúra sa v nich zmieňuje o nasledovníkoch Joachima, mystika, ktorý svojimi spismi uchvátil znepokojenú Európu. Európanov zaujal spôsob, akým Joachim prepojil pozemské činnosti s dejinami spásy a ako do tejto súhry zakomponoval biblické čísla.
Joachim prepojil dejiny sveta so Svätou Trojicou. Čitatelia jeho spisov sa tak mohli dočítať o veku Otca, ktorý prislúcha Starej zmluve, o veku Syna, prislúchajúcemu Novej zmluve a o novom veku Ducha Svätého, ktorý ešte len príde a dokončí dielo Božieho zjavenia. Niektorí Joachimovi nasledovníci chápali nový vek ako duchovné prebudenie, novú skutočnosť, v ktorej už kríž nebude potrebný.
Ani Joachimova smrť v roku 1202 a zavrhnutie jeho učenia cirkvou v roku 1215 neznížili počet jeho nasledovníkov, práve naopak. Joachim vraj nepriamo naznačil, že v roku 1260 nastane druhý príchod Ježiša Krista. Vojakom, kráľom a duchovným predstaviteľom žijúcim v tomto období tak nezostávalo nič iné, len si lámať hlavu nad tým, či sa táto predpoveď splní. Symbolizovali moslimovia inváziu z Apokalypsy? Bol narastajúci počet žobravých rádov dôkazom toho, že Boh pripravuje ľud na koniec sveta? Ak to tak bolo, ako mal človek zareagovať? Čo mal robiť, aby nový vek naozaj nastal?
V 13. storočí Joachimovo dielo teológovia verejne odsúdili, a to na základe intenzívneho očakávania konca sveta a dogme o Najsvätejšej Trojici. Niektorí františkáni však tvrdili, že Joachim len poznamenal to, čo je zrejmé: dejiny v podobe, v akej ich ľudia poznali od čias apoštolov, zanikli s príchodom Františka z Assisi. Z františkánov, ktorí prijali Joachimovo učenie vznikol nový prúd – spiritualisti, proti ktorým stáli nielen ostatní mnísi v ráde, ale aj cirkev.
Tri roky pred očakávaným koncom sveta, v roku 1257, zvolil hlboko rozvrátený františkánsky rád Bonaventúru z Bagnoregia za svojho predstaveného. V novej funkcii dostal Bonaventúra úlohu, aby priviedol celé svoje stádo k ortodoxnosti a svoje poslanie splnil. V roli duchovného pastiera dokázal naozaj citlivo zasiahnuť do pestrej škály vyjadrení a názorov, ktoré vo františkánskom ráde panovali. Ako vodca, poverený chrániť dielo svojho drahého Františka, Bonaventúra šikovne potlačil nielen podozrenia cirkvi, ale aj zanietenie spiritualistov. Z Joachimovho učenia vyradil časti, ktoré cirkev odmietala a ponechal tie, ktoré mali hodnotu. Ratzinger neskôr dokladuje fakt, že Bonaventúra považoval mnohé Joachimove názory za hodné záchrany.
Dozvedáme sa napríklad, že Bonaventúra používa delenie svetových dejín podobné Joachimovmu, čo Ratzinger považuje za pozoruhodný fakt. Keďže Bonaventúra prevzal niektoré Joachimove návrhy, poskytol tak východisko pre spiritualistov a nasmeroval teológiu dejín spásy z augustínskeho pohľadu, ktorý stavia Krista „na koniec vekov“ k novej interpretácii, v ktorej má Kristus neodňateľné postavenie „v strede vekov.“
Ratzinger uvádza, že Joachimove názory, ktoré inšpirovali Bonaventúru umiestniť Krista do stredu dejín vyzdvihli „historický prístup“ k výkladu Svätého písma, lebo aj napriek tomu, že majú všetky veky spoločný stred, navzájom sa líšia. Práve toto Ratzingerovo tvrdenie spustilo kritiku pre sympatizovanie s „nebezpečným modernizmom,“ o ktorom píše v autobiografii Milestones (v slovenčine bola kniha vydaná pod názvom Z môjho života). Presné znenie kritiky jedného z Ratzingerových konzultantov, ktorého podporili aj iní teológovia, je takéto: Presadzovaním Bonaventúrovej myšlienky o historickom prístupe k výkladu Svätého písma môže Ratzinger vyvolať „subjektivizáciu pojmu Božie zjavenie.“ Význam Božieho zjavenia by si tak každá generácia vysvetľovala inak a dospelo by to až do bodu, v ktorom by bolo zjavenie pre ľudstvo bezvýznamné.
Ratzinger však nič podobné netvrdil a po taktnom preverovaní a ostrom konflikte medzi konzultantmi bola jeho dizertačná práca o Bonaventúrovi schválená. Svoje poznatky tak mohol slobodne predstaviť širšiemu cirkevnému publiku.
Bonaventúrov obdiv Joachimovej dynamickej teológie dejín chápal budúci pápež ako neoddeliteľnú súčasť stredovekej cirkvi a my by sme sa na to mali dívať rovnako. Až do 12. storočia bolo zrejmé, že ani dejiny, ani cirkev neočakávajú druhý príchod Krista so založenými rukami. Dejiny boli v pohybe. Boli nepredvídateľné, krvavé a priniesli ľudstvu nové skutočnosti. Niektoré prekvapivo krásne, avšak mnohé plné osamelosti a smútku a znovu bažiace po Kristovi.
Na konci svojej práce uvádza Ratzinger vyjadrenie, ktoré veľmi dobre vystihuje jeho pontifikát. Bonaventúra sa nemýli, keď uvádza, že v súčasnosti „veje vánok nového veku, veku, v ktorom hlboká láska Zeme, na ktorej žijeme podnecuje túžbu po kráse večnosti.“ Ratzinger však poznamenáva, že aj napriek rozdielnosti Augustína a Bonaventúru, obaja spomínaní svätci zastávajú názor, že kresťania musia odpovedať na duchovnú výzvu tu a teraz: „Cirkev, ktorá verí v pokojnú budúcnosť, je predovšetkým povinná milovať v prítomnosti.“
Nadčasové evanjelium a nová evanjelizácia
Základnou pravdou cirkvi je teda pôsobenie Božieho zjavenia na náš osobný, alebo spoločenský život v prítomnosti. Joachim a jeho nasledovníci svetu ponúkli lákavú, no falošnú alternatívnu cestu, ktorá má svojich prívržencov dodnes. V diele o eschatológii z roku 1970 Ratzinger uvádza, že „časť františkánskeho rádu spočiatku zaujala nádej, ktorú vyvolalo Joachimovo učenie. Po stupňujúcej sa sekularizácii sa však jeho názory zmenili na politickú utópiu. Táto utopistická vízia sa zakorenila v povedomí západného sveta a spôsob vlastnej realizácie hľadala v ďalších konkrétnych utópiách, ktoré boli od 19. storočia smerodajnou súčasťou politického zmýšľania.“
Toto však nie jediná zmienka o Joachimovi, ktorú môžeme nájsť v Ratzingerových dielach. Vracia sa k nemu aj v knihe o eschatológii, rovnako ako v ďalších textoch, rozhovoroch a homíliách, v ktorých dvíha varovný prst vyslovujúc Joachimovu myšlienku, že raj máme na dosah.
V snahe čeliť súčasnej túžbe západného sveta po lepšom živote, ktorý môže zabezpečiť chemický priemysel, ekonomika, či politické reformy, ponúka pápež Benedikt, rovnako ako Bonaventúra, nemeniace sa evanjelium lásky. Vo svojej tretej a zatiaľ poslednej encyklike Caritas in Veritate (Láska v pravde) adresovanej cirkvi Svätý Otec píše: „Sociálna náuka cirkvi osvetľuje svojím nehasnúcim svetlom stále nové a nové problémy, ktoré sa vynárajú.“
Ak sa niekto podujme na preskúmanie Ratzingerovho komentára k druhému vatikánskemu koncilu o Božom zjavení, alebo začne skúmať pápežove homílie, či encykliky, vždy nájde nejakú zmienku o nehasnúcom svetle cirkevnej náuky. Ono svieti spolu so svetlom Božieho zjavenia, vyžaruje z neho, a má moc povýšiť všetko, čo cirkvi príde do cesty. Podľa Benedikta XVI. nastáva evanjelizácia vtedy, keď sa Božie zjavenie dostáva do dejín. Rovnako ako čelo lode, ktorá brázdi moria, zjavenie nadnáša a dáva život. Má však aj moc rozdeľovať. Dáva nám totiž na výber – ponúka nám stretnutie so samotným Bohom a ak sa preň rozhodneme, musíme spomaliť a lepšie ho spoznať.
Pri ohlasovaní prichádzajúceho Roku viery, s ktorým sa neodňateľne spája nová evanjelizácia, Svätý Otec poznamenáva: „V tomto roku bude nesmierne dôležité prehodnotiť proces našej viery, poznačenej nepochopiteľným tajomstvom, v ktorom sa mieša svätosť s hriechom. Svätosť sa odráža vo veľkom prínose mužov a žien, ktorí príkladom vlastného života napomáhajú rastu a rozvoju spoločenstva. Hriech musí v každom človeku vyvolať úprimný a nepoľavujúci proces premeny, aby raz mohol zakúsiť zmilovanie Otca, ktoré je určené všetkým ľudom.“
Inými slovami, vyzývať k novej evanjelizácii nie je pre cirkev nič nové. Evanjelizácia by mala cirkvi pripomínať úlohu, ktorú dostala od Krista – hlásať večné pravdy, bojovať za ne a dosvedčovať ich, aby mohla na základe Božieho učenia sviatostne „objať“ neduhy akejkoľvek doby a aby to nerobila s idealistickými plánmi pre šťastnú budúcnosť, ale s obetou kríža a s láskou v prítomnosti.
Pápež Benedikt nám opakovane pripomína, že ak je kresťanská láska skutočná, je aj posvätná, pretože dáva človeku zmysel a nádej na zmenu. Nech už pápež hovorí o ľudskej (eros), alebo o Božej láske (agape), o globálnej ekonomike a ekológii, alebo sa snaží vysvetliť zmysel manželstva, života a smrti z pohľadu antropológie, vždy predkladá tzv. posvätnú sociálnu náuku. Toto učenie samo osebe podnecuje dôležité zmeny v našich vnútorných postojoch, ako ich nazýva pápež. Po zmene týchto postojov môžu ľudia a celé národy žiť, milovať, pracovať, nakupovať a predávať s väčším ohľadom na ľudí vo svojom okolí, na zverenú pracovnú silu a na ekosystém. Ak sa muži a ženy zamyslia nad kresťanským vyhlásením, že Boh je láska, postupne pochopia, že manželstvo nie je spoločenskou oslavou citových, či biologických potrieb. Manželstvo jestvuje z dôvodu, ktorý presahuje šťastný pár. Jeho úlohou je splodenie, starostlivosť a ochrana budúcich generácií v osobitom zväzku muža a ženy. Súčasťou novej evanjelizácie je pripomenúť modernému svetu tieto pravdy a urobiť to odhodlane a s láskou.
Pápež jasne zdôrazňuje, že nová evanjelizácia nie je výsledkom ľudského plánovania. Nie je to ustanovenie nového pozemského kráľovstva kresťanov – úpadok kresťanstva je toho jasným príkladom. A rozhodne to nie je joachimovské nadšenie, ktoré popiera kríž, či obchádza vôľu Boha, ktorý bol na ňom pribitý. Nová evanjelizácia je v skutočnosti pastoračnou odpoveďou kresťanskému svetu, ktorý si uvedomuje, ako sa svetonázor od čias Joachima zmenil. Dnes je však život tohto spoločenstva, v ktorom niet hybnej sily Joachimovej niekdajšej ustanovizne, Ježiša Krista, naplnený úzkosťou. Nová evanjelizácia má pripomenúť mnohým veriacim, najmä tým zo západného sveta, že cirkev v roku 2050 bude mať inú podobu ako pred sto rokmi.
Keď kardinál Ratzinger v roku 2000 predstavil svoju víziu novej evanjelizácie, s bonaventúrovským zanietením učiteľa vyhlásil: „Nová evanjelizácia nemôže okamžite pritiahnuť veľké masy ľudí, ktorí sa cirkvi vzdialili kvôli novým a sofistikovanejším spôsobom života. Nestanovila si takýto cieľ. Nová evanjelizácia znamená neuspokojiť sa s predstavou, že z malého horčičného semena vyrastie veľký strom cirkvi všetkých národov, nespoliehať sa na to, že postačí, keď sa na jeho konároch uhniezdia rozličné vtáky. Nová evanjelizácia znamená s pokorou malého horčičného zrnka odovzdať do Božích rúk to, ako a kedy začne rásť jeho cirkev. (Mk 4, 26-29).“
(pozn. - Joachim de Fiore a jeho hnutie novej doby 'ducha' v roku 1200, predefinovalo v Západne spoločnosti katolícku filozofiu myslenia. Predefinovalo očakávania neba po smrti na snahu vybudovať raj už tu na zemi. Tento zvrat v hodnotách Západného človeka prišiel zmenou príbehu o konci sveta v Jánovej apokalypse.
Joachim spravil malú ale postatnú zmenu. Príchod Antikrista v Jánovom zjavení, umiestnil nie pred koniec dejín ale do stredu dejín. Po porazení Antikrista, podla Joachima, malo nasledovať tisícročné kráľovstvo mieru a pokoja - doba ducha, doba sociálnej a politickej utópie. V novej dobe malo zo sveta zmiznúť utrpenie, kríž, hlad a vojna, ale aj inštitucionálna Cirkev. Cirkev sa mala zmeniť na Ecclesia Spiritualis a vo svete mala zavládnuť harmónia celosvetového bratstva.
Tento nový svetonázor očakávajúci raj na zemi namiesto očakávania konca sveta s druhým príchodom Krista radikálne zmenil celé dejiny po stredoveku. Joachim spochybnil v Západnej spoločnosti pohľad na svet Duae Viae - sveta rozdeleného na dve 'mestá'. Mesta Božieho - Cirkvi a mesta človka slúžiace diablovi, ako ich opsísal sv. Augustín v De Civitas. Joachim vytvoril revolučný nový svetonázor vychádzajúc z chybnejinterpretácie Jánovho zjavenia. Svetonázor ktorý videl v hmotnom svete v politickej moci a dejinách nie Cirkvi ale sveta naplnenie zmyslu človeka. Augustinove mesto človeka bolo v područi Antikrista, pre Joachima čakalo, aby bolo oslobodené, posvetené a vyzdvihnuté k vyššej forme bytia - bez utrpenia. V novej dobe ducha už politická moc nekorumpovala. Zlo vo svete malo zmiznúť. Luther o 120 rokov po Joachimovi, so zápalom hlásal o dvoch královstvách Božich, narážajúc na duchovnú Cirkev a svetskú moc panovníka, ktoré su už v jednote.
Pred Joachimom by nikto neveril, že svet možno zdokonvalovať cez politiku. Po Joachimovi, stredovekí intelektuáli začali sniť o budovaní nového lepšieho sveta. Joachimov optimizmus voči svetu nakoniec získal konkrétnu podobu v tzv. kresťanskom humanizme a filozofii nominalizmu. Teda v ideách politického utopizmu a relativizmu v oblasti epistemologie, vedy poznania. Ide o filozofické smery, ktoré sú dnes stále aktuálne. Boli zodpovedné za revolúciu protestantizmu, osvietenstva, marxizmu až po súčasný postmoderný konštruktivizmus a genderizmus. Joachimov utopizmus dnes badať v snahách nadnárodných eĺít budovať Nový svetový poriadok ako aj v hnutí New Age, túžiacom po transcendecii hmotného bytia do nových sfér.
Učenie Joachima bolo rýchlo Cirkvou zamietnuté ako blud a dokonca zakázané. Napriek tomu sa Cirkvi za 800 nepodarilo s týmto bludom vysporiadať. Do dnes je aj samotná katolícka Cirkev rozdelená na dva tábory pod vplyvom Joachimovho učenia. Tábor tradicionalistov, so svetonázorom skeptickým voči svetu a tábor tzv. 'Cirkvi pohody' hlásajúcej optimizmus a aggiornamento voči svetu.
Tento málo známi mních, Joachim de Fiore, sa teda dá právom nazvať otcom novoveku, ako aj katom katolíckeho západného sveta. Benedikt vedel, že obroda dnešného sveta sa nezaobíde spochybnením materialistického svetonázoru tohto mysliteľa. Zdoraznoval, že obroda sveta prichádza práve cez obrodu Cirkvi – Cirkvi bojujúcej. A tá sa neobrodí, pokial na katolíckych Univerzitách sa neprestane koketovať so svetonázorom stredovekého mnícha Joachima de Fiori, ktory hladá viac pokoj a pohodu vo svete, ako zápaľ pre spásu duší pred večným zatratením.
Ing. Robert Mátéffy,
riaditeľ Inštitútu Leva XIII.,
25. Júl 2015)