„A prečo hovorím o svete, ktorý má prísť? Pretože toto tajomstvo tu robí pre teba nebo zo zeme. Keby sa ti len raz otvorila brána neba a mohol by si nazrieť dnu; ba čo viac, nie neba, ale neba nebies, zistil by si, o čom hovorím. To, čo je tam najvzácnejšie zo všetkého, to ti ukážem tu, na zemi. Tak, ako to najvzácnejšie v kráľovských palácoch nie sú múry, ani pozlátené strechy, ale osoba kráľa, sediaceho na tróne, tak je aj v nebi najvzácnejšou osoba Kráľa. A práve Toho môžeš vidieť tu, na zemi. Ten, koho ti teraz ukážem, však nie je ani anjel, ani archanjel; nie je to ani nebo, ani nebo nebies, ale samotný Pán a Vládca tohto všetkého.“
(Sv. Ján Chryzostom, homília na tému z 1 Kor, ako ju cituje biskup Athanasius Schneider v Dominus Est, str. 34).
14. februára 2015 poskytol biskup Athanasius Schneider z Astany v Kazachstane rozhovor pre Paulus Institute vo Washingtone, DC. Počas rozhovoru navrhol konkrétne kroky – 10 najdôležitejších prvkov – ktoré by sa mali začleniť do procesu liturgickej obnovy.
Ako jedného z prítomných ma opäť raz dojal úprimný záujem jeho Excelencie o dôstojnosť a zbožnosť katolíckej bohoslužby. Zaujala ma hĺbka jeho názorov, a preto vám ponúkam vlastný súhrn jeho principiálnych tém.
Biskup nás poučil, že už od čias apoštolov sa Cirkev usiluje prežívať liturgiu ako svätú, čo sa však dá výlučne pôsobením Ducha Svätého, ktorý ako jediný dokáže v pravde adorovať Krista. Vonkajšie prejavy adorácie, ktoré vyjadrujú vnútorne prežívanú úctu, sú v kontexte liturgie absolútne nevyhnutné. Patria sem úklony, pokľaknutie, prejavy pokory a podobne. Jeho excelencia citovala spisy sv. Jána Chryzostoma o liturgii, zamerané najmä na tému: Liturgia Cirkvi sa podiela na nebeskej liturgii anjelov a je ňou formovaná.
Pojem a predstava nebeskej liturgie, ako aj naša účasť na nej prostredníctvom Najsvätejšej obety sv. omše, predstavuje určitú perspektívu pre tých z nás, ktorí tento neuveriteľný zázrak medzi nami považujú za samozrejmosť. Skutočnosť je taká, že každý katolícky kostol už sám o sebe je miestom, kde prebývajú anjeli, archanjeli, kde je Božie kráľovstvo a Boh vo svojom Najsvätejšom ´Ja´. Keby sme sa nejako dostali na nebeskú liturgiu, neopovážili by sme sa hovoriť ani so svojimi najbližšími, ktorých poznáme a milujeme. Keď sme v kostole, mali by sme preto rozprávať potichu, a iba o posvätných veciach.
V prvotnej Cirkvi bol oltár a ostatné posvätné predmety zahalené z úcty k posvätnému tajomstvu, v ktorom každý z nich zohrával svoju úlohu. Vtedy sa, na rozdiel od dnešnej doby, neslúžila sv. omša versus populum (tvárou k ľudu) a nepraktizovalo sa podávanie sv. prijímania na ruku. Kňaz bol spolu s ľudom obrátený tvárou k Bohu, na liturgický východ.
Pri slávení liturgie musí byť v centre jednoznačne Boh. Vtelený Boh. Kristus. A nikto iný. Teda ani kňaz, ktorý koná v Jeho zastúpení.
Liturgiu veľmi ochudobňuje, keď minimalizujeme príslušné znaky, gestá a úkony pri adorácii. Každá liturgická obnova sa preto musí k nim vrátiť a tak našej pozemskej liturgii vtlačiť hlbší Kristologický a transcendentný charakter, vďaka čomu bude viac pripomínať anjelskú liturgiu.
PRVKY OBNOVY
Biskup Schneider predkladá týchto 10 bodov, ktoré považuje za základ pre liturgickú obnovu:
1. Svätostánok, v ktorom je Ježiš Kristus, Vtelený Boh, skutočne prítomný pod spôsobom chleba, by mal byť umiestnený v centre sanktuária. V žiadnom inom znaku na celej zemi nie je Boh, Emanuel, tak reálne prítomný, a tak blízko pri človeku, ako vo svätostánku. Svätostánok je znakom, ktorý vyjadruje skutočnú prítomnosť Krista, a preto by mal byť bližšie pri oltári, a vytvárať tak spolu s oltárom jediný centrálny znak, navodzujúci Eucharistické tajomstvo. Sviatosť vo svätostánku a obeta na oltári by nemali byť oddelené a na opačných stranách, ale obidve by sa mali nachádzať na centrálnom mieste a čo najbližšie pri sebe v sanktuáriu. Pozornosť každého, kto vojde do chrámu, by sa teda mala automaticky zamerať na svätostánok a na oltár.
2. Počas liturgie Eucharistie – prinajmenšom počas eucharistickej modlitby – keď sa Kristus, Baránok Boží obetuje, by tvár kňaza nemali veriaci vidieť. Veď aj Serafíni si pri adorovaní Boha zakrývajú tvár (Iz 6, 2). Kňaz má byť tvárou otočený ku krížu, k obrazu ukrižovaného Boha.
3. Do liturgie by sa malo zaradiť viac úkonov na znak úcty – najmä pokľaknutie – a to vždy vtedy, keď sa kňaz dotkne konsekrovanej hostie.
4. Veriaci, ktorí prijímajú Božieho Baránka vo svätom prijímaní, by ho mali privítať a prijať ho úctivo, po kľačiačky. Veď ktorá chvíľa v živote veriaceho človeka je posvätnejšia, než okamih stretnutia sa s Pánom?
5. Počas liturgie by mal byť väčší priestor pre stíšenie sa. A to najmä vo chvíli, keď najplnšie prežívame tajomstvo Vykúpenia; vtedy, keď sa obeta Kríža sprítomňuje v Eucharistickej modlitbe.
6. Viac vonkajších znakov by malo v liturgii vyjadrovať plnú závislosť kňaza na Kristovi, Najvyššom veľkňazovi, čo by jasnejšie dokazovalo, že slová, ktoré kňaz hovorí (napr. „Dominus Vobiscum“ – Pán s vami) a požehnanie, ktoré udeľuje veriacim, pochádza v plnej miere od Krista, Najvyššieho veľkňaza, a nie od neho, ako osoby. Takže nie „vítam vás“ alebo „požehnávam vás“, ale že „sám Pán“ robí tieto veci. Kristus. Medzi tieto znaky patrilo (aj sa celé stáročia praktizovalo) pobozkanie oltára ešte pred pozdravením ľudí, čo naznačovalo, že zdrojom tejto lásky nie je kňaz, ale oltár; ako aj pred požehnaním, a až potom požehnať ľud. (Toto sa praktizovalo tisíc rokov, no podľa Nového obradu sa to žiaľbohu zrušilo.) Aj pokľaknutie pred krížom na oltári vyjadruje, že Kristus je dôležitejší, než kňaz. Keď v Starom obrade počas liturgie vyslovil kňaz meno Ježiš, musel sa obrátiť ku krížu a ukloniť sa, aby naznačil, že pozornosť má byť upriamená na Krista, a nie naňho.
7. Viac znakov by malo vyjadrovať nesmierne veľké tajomstvo Vykúpenia. Dosiahne sa to zahalením liturgických predmetov, pretože zahalenie je úkonom v liturgii anjelov - zahalením kalicha, patény, korporálu, zahalením rúk biskupa, keď slávi obrady, zahalením oltára, použitím nízkeho zábradlia počas pristupovania k sv. príjímaniu. Čo sa týka prežehnávania kňazov a veriacich – kňaz robí znak kríža počas Eucharistickej modlitby a veriaci aj na iných miestach liturgie; prežehnávanie sa totiž je znakom požehnania. V starovekej liturgii sa veriaci prežehnávali trikrát – počas Sláva Bohu..., Verím v Boha... a Svätý, svätý, svätý... Išlo o vyjadrenie prežívania tajomstva.
8. Mal by existovať jeden nemenný znak, ktorý by vyjadroval toto tajomstvo prostredníctvom jazyka – reči. Tu treba povedať, že posvätným jazykom je latinčina, v ktorej sa do Druhého Vatikánskeho koncilu slúžili všetky sväté omše; niektoré časti Eucharistickej modlitby by sa mali vždy hovoriť v latinčine.
9. Všetci, ktorí sa aktívne podieľajú na liturgii, ako sú lektori, tí čo čítajú prosby veriacich, by mali byť vždy oblečení v liturgickom rúchu a mali by to byť vždy muži, a nie ženy, pretože sa jedná o úkony, odohrávajúce sa v sanktuáriu, v tesnej blízkosti kňaza. Aj čítanie z lekcionára je priamo späté s liturgiou, ktorú slávime v Kristovi. A preto by v sanktuáriu mali byť iba muži, oblečení v liturgickom rúchu.
10. Hudba a piesne v priebehu liturgie by mali pravdivejšie odzrkadľovať jej posvätný charakter a mali by sa viac ponášať na spev anjelov, ako je Svätý..., aby sme sa s nimi spojili v jeden hlas. A nielen počas Svätý..., ale v priebehu celej sv. omše. Je absolútne nevyhnutné, aby srdce, myseľ a hlas kňaza boli spolu s veriacimi nasmerované priamo na Pána. Aj toto by sa malo dokazovať vonkajšími znakmi a úkonmi.
Je dosť náročné reagovať na všetky tieto body. U každého z nich sa zdá, aspoň teda mne, že je nevyhnutné začleniť ich do liturgie v našich kostoloch ihneď, aby sa bohoslužba slávila s pravou a náležitou dôstojnosťou a úctou. Každý z týchto bodov je kompatibilný so starodávnou liturgiou Cirkvi, ale aj, a to je ešte dôležitejšie, s liturgiou, ako si ju predstavovali konciloví otcovia v Sacrosanctum Concilium.
Každú diecézu zaplaví hojné požehnanie, ak si jej biskupi vezmú za svoje týchto 10 bodov a budú sa usilovať podľa nich viesť liturgiu. Povzbudzujem vás, aby ste ich aj vy poslali svojmu biskupovi na zváženie. Niektoré vzácne otázky som kvôli ich dĺžke ani neprepisoval. (Nižšie je uvedená plná audionahrávka rozhovoru).
Po rozhovore som mal možnosť stretnúť sa nakrátko s biskupom. Keď som mu ďakoval, že nás vedie v tejto dobe, keď mnohí z našich pastierov nehovoria jasnou rečou o náuke Cirkvi, povedal mi: „Musíte to robiť vy. Vy, veriaci, vaše rodiny. Vy musíte byť svätí. Vy musíte učiť viere svoje deti. Vy musíte inšpirovať kňazov.“ Na otázku o povolaniach biskup povedal, že ak chceme aby naše deti našli to pravé povolanie, musíme ich odovzdať Bohu. Je zrejmé, že týmito radami nás - laikov, spolu s konkrétnymi návrhmi, ktoré v tomto roku publikoval už skôr, biskup Schneider vyzýva začať posvätnú revolúciu, ak chceme, aby sa Cirkev opäť správne formovala.
Lepšie bude zrejme, keď začneme.
Jeho Excelencia biskup Athanasius Schneider a Steve Skojec
UPDATE: Pôvodne sme mali originálnu nahrávku rozhovoru, ale Paul King z Paulus Institute (organizátor rozhovoru) ma láskavo upozornil, že už je k dispozícii aj video z biskupovej prednášky:
Interview s biskupom Schneiderom pri tej istej príležitosti:
Pôvodne publikované 16. marca 2015