last-dalai-lama.png

Filmová recenzia: Posledný dalajláma

203
Milko Kostovič
AltKAT

Dvadsaťštyri rokov po svojom prvom filme o 14. dalajlámovi vás režisér Mickey Lemle dovedie priamo k jeho svätej prítomnosti - a múdrosti. Podarí sa ale Číne zničiť jeho dedičstvo? 

To, čo chcete dostať z dokumentárneho filmu o jeho svätosti 14. dalajlámovi, je šanca sa k nemu priblížiť tak blízko, ako to len filmy dokážu. Chcete dostať šancu vyhrievať sa v jeho prítomnosti a objaviť zmysel toho, kým je. Filmu "Posledný dalajláma" sa to pôsobivo podarilo, hoci ide o povrchný, všeobecný film - kvázi vylepšenie predchádzajúceho dokumentu o jedinečnom budhistickom vodcovi "Compassion in Exile: The Story of the 14th Dalai Lama", ktorý bol vydaný pred 24 rokmi. 

Nový film využíva početné zábery, ktoré boli natočené pre tento dokument, keď mal dalajláma po päťdesiatke a vyzeral stále mlado a sviežo. V "Poslednom dalajlámovi" záblesk v jeho v oku vôbec nezostarol, rovnako ani výnimočný spôsob, ako sa díva na toho, s kým sa rozpráva, so sústredeným pohľadom, ktorý je viac svetský než blažený. Je obozretný, múdry, hravý, vážny; pri ľuďoch je pozorný a skúma ich. Teraz ale očami žmúri, je zhrbený, má problémy s kolenom, kvôli ktorému pomaly chodí. 

"Posledný dalajláma" sa začína v roku 2015, počas osláv jeho 80. narodenín v New Yorku. Dalajláma sa prechádza na javisku v svojom červenožltom rúchu s oholenou hlavou, tradičnými okuliarmi a našpúleným úsmevom. Trochu sa to podobá na oslavy budhistického Santa Clausa. Dalajláma by bol pravdepodobne prvým, kto by poukázal na to, že všetko na ňom, čo je slávne, kultové a legendárne, stojí v ceste tomu, aby ste ho mali možnosť skutočne poznať. Stal sa kozmickou celebritou a na zemi nie je koncept, ktorý by mohol byť menej budhistický.

Film sa vracia do histórie s fotografiami a filmovými zábermi z 30., 40. a 50. rokov a je úžasné vidieť tieto strieborné prašné obrazy, pretože majú efekt skutočnej rozprávky: chlapec, ktorý bol v 2 rokoch vytrhnutý z neznámej chudoby a bol vyhlásený za reinkarnáciu predchádzajúceho dalajlámu, potom vstal a zmenil sa na druh osvieteného rytiera jediho - a ktorý v roku 1950, po vzniku komunistickej Číny, keď bol ešte útlym mládencom s jasným dychtivým úsmevom, išiel na samit s predsedom Maom.

Dnes je fascinujúce počuť jeho prvé dojmy z Maa, ktorého z osobnej skúsenosti považoval za "veľmi jemného a priateľského"; v spätnom pohľade je to podobné, akoby niekto povedal, že vrah Ted Bundy bol milý americký chlapík. Spočiatku veril, že Mao nechá Tibetu nezávislé postavenie, ale v roku 1959 bola tibetská vláda rozdrvená a samotný Tibet bol prinútený pripojiť sa k Čínskej ľudovej republike. Počúvame príbehy o úteku dalajlámu do Indie a o tom, čo sa stalo s mnohými jeho spolupracovníkmi - vrátane jedného z jeho bratov - ktorí boli zajatí a uväznení Číňanmi. 

Brat, ktorého spovedal Lemle, hovorí, že jeho jediným najväčším bojom bolo v tom čase udržať si svoj súcit - tzn. svoj súcit pre jeho väzniteľov. Vidieť ich ľudskosť bez ohľadu na ich krutosť. To je druh komentára vo filme, o ktorom si pomyslíte: "To ide mimo mňa", keď ale dalajláma obráti svoju tvár ku kamere, hovorí o súcite, silou tohto okamihu je, že nehovorí o nejakom pyšnom seba-obetnom vyššom postavení, ktorý by bol symbolom plagátov o svetovom mieri. Hovorí o základnom impulze, ktorý nás robí ľuďmi. Ak oň prídeme, potom sme stratení. 

Strata prítomnosti dalajlámu neprestala byť vecou tragickej bolesti Tibeťanov. V priebehu rokov sa 144 mladých mníchov obetovalo, aby protestovali proti vynútenému exilu (film obsahuje niekoľko krátkych záberov týchto hrozných a vážnych udalostí). Napriek tomu, dalajláma, ktorého vidíme, nie je žiadnym svätcom, ktorý by sa bral vážne. Je veľmi sebakritický, s bujarým smiechom, zvlášť keď sa prizná, že od otca zdedil podráždenosť. Želáte si, aby ste to mohli vidieť. (Môj dojem je: Ak to vôbec pripúšťa, pravdepodobne podceňuje, aké to je vážne.) Vidíme portrét jeho svätosti namaľovaný nikým iným ako Georgom W. Bushom, ktorý hovorí, s väčším nadhľadom, než ste u neho kedy zažili, o tom, prečo cítil nutnosť vytvorenia spojenectva s dalajlámom - v explicitnom odmietnutí vôle čínskeho vedenia - takým spôsobom, ako sa to žiadnemu predchádzajúcemu americkému prezidentovi nepodarilo.

Objaví sa ešte niekto podobný dalajlámovi? "Posledný dalajláma" prekračuje svoju titulnú otázku a naznačuje, že tomu tak nemusí byť. Čínska vláda už vyhlásila (vskutku napísala do zákona), že si vyberie ďalšieho dalajlámu - čo podľa filmu môže viesť k znepokojujúcej možnosti dvoch dalajlámov (jeden skutočný tibetský a jeden bábkový čínsky), alebo nebude žiadny. Čokoľvek sa stane, keď odíde 14. dalajláma, zostane jedinečné, že vyrastal v Tibete počas predmoderného veku, a je v ňom zakódovaný duch doby, keď boli budhistické srdce a myseľ organické ako dýchanie. V exile sa ale stal osobnosťou prekračujúcou ľudský život, ktorej žiarivá vyrovnanosť rozpúšťa svet hluku.