V dnešnej rozdelenej spoločnosti sa okamžite protestuje voči legislatíve, ktorá stanovuje akékoľvek obmedzenia na potraty. Ako prví sa ozývajú poskytovatelia potratov a aktivisti. Po protestoch zvyčajne nasledujú súdne žaloby a niekedy aj súdne zákazy. Platí to aj o Zákone na ochranu potratových preživších, hoci sa táto legislatíva vôbec nevzťahuje na ustanovenia o potratoch. Zákon výlučne nariaďuje zdravotnú starostlivosť o dieťa, ak sa narodí živé po neúspešnom pokuse o potrat.
Hlasní obhajcovia potratov tvrdia, že táto legislatíva je nepotrebná, pretože nikdy nedochádza k tomu, aby sa dieťa narodilo živé po pokuse o potrat. Existujú však závažné dôkazy, že to nie je pravda. Niektorí lídri pro-life hnutia, ako Gianna Jessen a Melissa Ohden, sami prežili neúspešné potraty. V roku 2013 bol Dr. Kermit Gosnell, potratár z Philadelphie, usvedčený z troch vrážd prvého stupňa, keď usmrtil tri deti po tom, čo ich nezabil pri pokuse o potrat. Centrum pre kontrolu chorôb (CDC) zdokumentovalo 143 prípadov detí, ktoré prežili potrat medzi rokmi 2003 a 2014. Iba osem štátov však požaduje nahlasovanie takýchto prípadov. Dáva zmysel, že ak poskytovatelia potratov nie sú pod drobnohľadom a majú umožnené dobrovoľne nahlasovať svoje komplikácie, potom sa sami nebudú priznávať, že páchajú infanticídu. Zákon na ochranu potratových preživších je nevyhnutný, pretože bude zabezpečovať lekársku starostlivosť deťom, ktoré prežili potrat.
Aby človek pochopil, ako môže dôjsť k živému pôrodu po pokuse o potrat, musí porozumieť potratovým technikám, ktoré sa používajú pri potratoch po prvom trimestri. Prežitie je veľmi nepravdepodobné pri potrate diletáciou a evakuáciou, pretože fetálne časti sa odstraňujú po častiach a plod zomiera na stratu krvi a traumu. Josiah Presley prežil tento typ potratu, no aj tak mu chýba ruka v dôsledku potratu. Úplná diletácia a extrakcia (čiastočné narodenie) je zakázaná federálnym zákonom, no tajné videá zverejnené Centrom pre lekársky pokrok naznačujú, že táto procedúra môže byť tajne využívaná, aby sa dali získať celé fetálne telá na výskumné účely. Hysterotomický potrat (cisársky rez) sa využíva zriedkavo. Pôrod sa však často vyvoláva v prípade veľmi neskorých potratov, pretože väčší a rozvinutejší plod sa nedá tak jednoducho rozložiť.
CDC informuje, že k 1,2 percentám potratov dochádza po 20 týždňoch tehotenstva, čo je blízko štádia, v ktorom dokáže prežiť mnoho detí. V roku 2018 bolo preto potratených minimálne 11 500 plodov, ktoré mali schopnosť žiť oddelene od svojich matiek (odhady sa pohybujú od 9 100 do 15 000). Je pravdepodobné, že takmer všetky tieto extrémne neskoré potraty sú vykonávané indukciou pôrodu. Európska štúdia preukázala, že viac ako polovica z 241 takmer životaschopných plodov (medzi 20 - 24 týždňom tehotenstva) prežila indukciu pôrodu napriek abnormalitám, kvôli ktorým bolo tehotenstvo prerušené.
Hoci sa často predpokladá, že potraty po dosiahnutí životaschopnosti plodu sú v USA vykonávané iba v prípadoch závažných abnormalít plodu alebo na záchranu života matky, realita je taká, že väčšina sa vykonávajú zo svojvoľných dôvodov, rovnako ako je to u skorých potratoch. Dôvody, ktoré sa často uvádzajú v prípade neskorých potratoch, sú: "nevedomosť o tehotenstve", "problémy pri rozhodovaní o potrate" a "nezhody s partnerom o potrate". Zdá sa, že nerozhodnosť a opustenie či nátlak partnera sú omnoho častejším dôvodom svojvoľného zabitia bolesti-schopných a životaschopných ľudských plodov než srdcervúce situácie.
Je teda pravdepodobné, že každoročne najmenej polovica odhadovaných 11 500 životaschopných plodov, ktoré majú byť potratené indukciou, môže prežiť pôrodný proces, pokiaľ ich potratár nezabije pred pôrodom. Treba si preto položiť otázku: vykonávajú bežne potratári feticídu (usmrtenie plodu v lone matky, pozn. prekl.) pred indukovaným potratom? Určite to dokážu bezpečne urobiť. Existuje najmenej 12 štúdií dokumentujúcich bezpečnosť najmenej šiestich rôznych postupov feticídy.
Pri feticíde sú tu určité nevýhody pre ženu i potratára (hoci žiadne pre plod, ktorý by si pravdepodobne zvolil rýchlu smrť bez zbytočnej bolesti). Feticída si zvyčajne vyžaduje injekciu kardiotoxického prípravku, ako je digoxín alebo chlorid draselný, do plodovej vody alebo priamo do srdca plodu. Táto injekcia nevyhnutne prechádza brušnou stenou ženy priamo do maternice a môže to byť pre ženu nepríjemné. Vyžaduje si to viac času a zručnosti zo strany potratára a zvyšuje to ďalšie výdavky. A keďže znova platí, že tu neexistuje žiadne povinné informovanie o detailoch potratových procedúr, tak existuje vysoká pravdepodobnosť, že mnohí potratári vykonávajúci neskoré potraty vynechajú tento krok, ktorý môžu považovať za nepotrebný.
Ako pôrodník/gynekológ v Texase som toto videl na vlastné oči v čase, keď texaský zákon vyžadoval feticídu pred neskorým potratom kvôli obavám z toho, že by plod mohol trpieť. Potratári argumentovali proti dodržiavaniu tohto zákona tvrdením, že feticída by mohla znamenať pre ženu riziko (napriek množstvu štúdii, ktoré demonštrovali bezpečnosť postupu). Pravdou však je, že len nechcú venovať viacej času a úsilia, aby usmrtili plod pred potratom. V našej krajine sú pravdepodobne tisíce životaschopných novorodencov porodených po neúspešných potratoch, ktorých následne vraždia potratári. Tí môžu fungovať naďalej beztrestne, pretože vedia, že ich nikto nesleduje.
Preto je evidentné, že Zákon na ochranu potratových preživších je nevyhnutnou legislatívou. Každoročne tu v USA máme tisícky svojvoľných potratov, ktoré sa vykonávajú na zdravých plodoch po období tehotenstva, kedy už dokážu prežiť oddelene od svojich matiek. Indukcia pôrodu sa bežne vykonáva a štúdie ukazujú, že pri tomto procese často nedochádza k usmrteniu bábätiek. Potratári už viackrát demonštrovali svoju odolnosť voči tomu, aby prv usmrtili plod, takže hoci potratári nechcú dobrovoľne nahlasovať tieto obávané komplikácie, nepochybne k nim dochádza v počtoch oveľa vyšších, ako si väčšina nás dokáže predstaviť.
Musíme zabrániť potratárom v prekračovaní hranice nerozlišovania toho, keď zabíjajú plod v maternici, čo je zo zákona možné a tým, keď zabíjajú novorodenca, čo naša spoločnosť považovala vždy za morálne trestuhodné. Všetci vidíme túto šikmú plochu, pred ktorou tak často varujú zástancovia pro-life. Môžeme načrtnúť líniu proti infanticíde? Alebo sa rozpadlo naše morálne cítenie, do tej miery, že zabíjanie dieťaťa už nie je tabu?