Svätý Hieronym Emiliani, pochádzajúci z mocnej aristokracie, ktorá Benátkam vydobyla dvanásť storočí slávy, prišiel na svet, keď toto mesto dosiahlo vrchol svojej slávy. V pätnástich rokoch sa stal vojakom a bol jedným z hrdinov v tom hrozivom boji, v ktorom jeho krajina odolala spojeným mocnostiam takmer celej Európy v Lige Cambrai.
Zlaté mesto, na chvíľu zdrvené, ale čoskoro obnovené do pôvodného stavu, ponúklo svoje pocty obrancovi z Castelnova, ktorý rovnako ako ona statočne padol a opäť povstal. Naša Pani z Tarvisa ho však vyslobodila z nemeckého väzenia, len aby z neho urobila svojho vlastného zajatca; priviedla ho späť do mesta svätého Marka, aby tam splnil vyššie poslanie, než mu mohla zveriť hrdá republika. Potomok Æmiliani (Emiliani), uchvátený, tak ako pred storočím Vavrinec Justinián, večnou krásou, bude teraz žiť len pre pokoru, ktorá vedie do neba, a pre vznešené skutky dobročinnosti.
Jeho šľachtický titul bude odvodený od neznámej dedinky Somascha, kde zhromaždí svoje novo naverbované vojsko; a jeho víťazstvom bude privádzanie malých detí k Bohu. Už nebude navštevovať paláce svojich patricijských priateľov, pretože teraz patrí k vyššej hodnosti: oni slúžia svetu, on slúži nebu; jeho súpermi sú anjeli, ktorých ambíciou, podobne ako jeho vlastnou, je zachovať pre Otca nepoškvrnenú službu tých nevinných duší, ktorým sa musia podobať tí najväčší v nebi.
“Duša dieťaťa,” ako nám dnes Cirkev hovorí zlatými ústami svätého Jána Zlatoústeho, “je slobodná od všetkých vášní.”
Nechová žiadnu zlú vôľu voči tým, ktorí mu ublížili, ale ide k nim ako k priateľom, akoby nič neurobili. A hoci ho matka často bije, predsa ju vždy vyhľadáva a miluje viac ako kohokoľvek iného. Ak mu ukážeš kráľovnú v kráľovskej korune, radšej má svoju matku oblečenú v handrách a radšej ju vidí neupravenú ako kráľovnú v skvostnom odeve; nehodnotí totiž podľa bohatstva alebo chudoby, ale podľa lásky. Nehľadá viac, ako je potrebné, a len čo má dostatok mlieka, opúšťa prsník. Netlačia ho tie isté starosti ako nás, ani ho netrápi starostlivosť o peniaze a podobne; neraduje sa z našich pominuteľných rozkoší, ani ho neovplyvňuje telesná krása. Preto náš Pán povedal: O takých je nebeské kráľovstvo, a chcel, aby sme z vlastnej vôle robili to, čo deti robia od prírody. (Chryzostom, v Matúšovej homílii lxii. al. lxiii)
Jich anjeli strážcovia, ako povedal sám náš Pán, hľadiac do týchto čistých duší, sa neodvracajú od kontemplácie svojho nebeského Otca: On totiž v nich spočíva ako na krídlach cherubínov, keďže krst ich urobil svojimi deťmi. Šťastný bol náš svätec, že si ho Boh vyvolil, aby sa podieľal na láskyplných starostiach anjelov tu dole, skôr než sa zúčastní na ich blaženosti v nebi. Nasledujúci podrobný opis podáva Svätá cirkev:
Hieronym sa narodil v Benátkach z patricijskej rodiny Æmiliani a od chlapčenských rokov sa dal na vojenský život. V čase, keď sa republika nachádzala vo veľkých ťažkostiach, bol poverený velením v Castelnove na území Quera v pohorí Tarviso. Pevnosť obsadil nepriateľ a Hieronym bol zviazaný na rukách a nohách uvrhnutý do hrozného žalára.
Keď sa takto ocitol bez akejkoľvek ľudskej pomoci, vrúcne sa modlil k Najsvätejšej Panne, ktorá mu milostivo prišla na pomoc. Uvoľnila mu putá a bezpečne ho previedla stredom jeho nepriateľov, ktorí ovládali všetky cesty, až kým sa nedostal na dohľad od Tarvisa.
Vstúpil do mesta; a na svedectvo milosti, ktorej sa mu dostalo, zavesil na oltár Panny Márie, ktorej sa zasľúbil do služby, putá, okovy a reťaze, ktoré si so sebou priniesol. Po návrate do Benátok sa s najväčšou horlivosťou venoval cvičeniam zbožnosti. Jeho láska k chudobným bola obdivuhodná, no zvlášť sa mu zželelo osirelých detí, ktoré sa chudobné a špinavé potulovali po meste; prijímal ich do domov, ktoré si prenajímal, kde ich na vlastné náklady živil a vychovával ku kresťanskému životu.
V tomto čase blahoslavený Kajetán a Peter Caraffa, ktorý bol neskôr Pavol IV, vystúpili v Benátkach. Pochválili Hieronymovho ducha a jeho novú inštitúciu na zhromažďovanie sirôt. Predstavili mu aj špitál pre nevyliečiteľne chorých, kde by sa mohol s rovnakou láskou venovať výchove sirôt a službe chorým. Čoskoro na ich podnet prešiel na kontinent a založil sirotince, najprv v Brescii, potom v Bergame a Como.
V Bergame bola jeho horlivosť obzvlášť plodná, pretože tam okrem dvoch sirotincov, jedného pre chlapcov a jedného pre dievčatá, otvoril aj dom, čo bolo v tých končinách nevídané, na prijímanie padlých žien, ktoré sa obrátili. Nakoniec sa usadil v Somasche, malej dedinke na území Bergama, blízko benátskych hraníc, a tu si zriadil svoje sídlo; tu aj definitívne založil svoju kongregáciu, ktorá z tohto dôvodu dostala názov Somasques.
Časom sa rozšírila a rozrástla a na väčší úžitok kresťanskej republiky sa okrem spravovania a usmerňovania sirôt a starostlivosti o sakrálne stavby podujala aj na liberálne a morálne vzdelávanie mladých mužov v kolégiách, akadémiách a seminároch. Pius V ho zapísal medzi rehoľné rády a ďalší rímski pápeži ho poctili privilégiami.
Celkom oddaný svojej práci záchrany sirôt, Hieronym putoval do Milána a Pavie a v oboch mestách zozbieral množstvo detí a vďaka pomoci, ktorú mu poskytli vznešené osobnosti, im poskytol domov, stravu, oblečenie a vzdelanie. Vrátil sa do Somaschy a robil sa všetkým, neodmietol žiadnu prácu, o ktorej videl, že by sa mohla obrátiť na dobro blížneho.
Spojil sa s roľníkmi roztrúsenými po poliach a kým im pomáhal pri žatevných prácach, vysvetľoval im tajomstvá viery. S najväčšou trpezlivosťou sa staral o deti, dokonca zachádzal tak ďaleko, že im čistil hlavy, a s takým úspechom obväzoval pokazené rany dedinčanov, že sa myslelo, že dostal dar uzdravovania.
Na hore, ktorá sa týči nad Somaschou, si našiel jaskyňu, v ktorej sa ukryl, a tam sa bičoval, celé dni sa postil, väčšinu noci strávil na modlitbách a len krátky spánok si vytrhol na holej skale, a tak odčinil svoje hriechy i hriechy iných. Vo vnútri tejto jaskyne zo suchej skaly vyteká voda, získaná, ako hovorí stála tradícia, modlitbami Božieho služobníka. Stále tečie, a to až do dnešných dní, a keď ju roznášajú do rôznych krajín, často dáva zdravie chorým.
Keď sa po celom údolí rozšírila nákazlivá choroba a on slúžil chorým a na vlastných pleciach nosil mŕtvych do hrobu, nakazil sa a vo veku päťdesiatich šiestich rokov zomrel. Jeho vzácna smrť, ktorú krátko predtým predpovedal, nastala v roku 1537. Za života i po smrti sa preslávil mnohými zázrakmi. Benedikt XIV zapísal ho medzi blahoslavených a Klement XIII slávnostne zapísal jeho meno do katalógu svätých.
S Vincentom de Paul a Kamilom z Lellis, ty, Hieronym Æmilian, završuješ triumvirát lásky. Takto Duch Svätý vyznačuje svoju vládu stopami Najsvätejšej Trojice; navyše chce ukázať, že láska k Bohu, ktorú hH zapaľuje na zemi, nikdy nemôže byť bez lásky k blížnemu. Práve v čase, keď ťa dal svetu ako dôkaz tejto pravdy, duch zla dal najavo, že pravá láska k blížnemu nemôže existovať bez lásky k Bohu a že tá druhá zasa čoskoro zanikne, keď vyhasne viera.
Teda medzi troskami predstieranej reformy a stále novou plodnosťou ducha svätosti si ľudstvo mohlo slobodne vybrať. Uskutočnená voľba, žiaľ, zďaleka nie vždy zodpovedala záujmom človeka, či už časným alebo večným. S akým dobrým dôvodom môžeme opakovať modlitbu, ktorú si učil svoje malé siroty: “Pane Ježišu Kriste, náš milujúci Otče, prosíme ťa, svojou nekonečnou dobrotou znova vzkries kresťanstvo a priveď ho späť k tej vzpriamenej svätosti, ktorá prekvitala v apoštolskom veku.”
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews je vďačný Stránke Ecu-Men za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.