Národné katolícke bioetické centrum (NCBC) a Konferencia katolíckych biskupov USA (USCCB) varovali tvorcov právnej politiky pred navrhovanými zmenami definície mozgovej smrti, ktoré by umožnili, aby osoby s iba čiastočnou funkciou mozgu boli právne vyhlásené za mŕtve.
NKBC a USCCB vydali spoločný list adresovaný Uniform Law Commission (ULC) - neziskovej politickej skupine so sídlom v Chicagu, ktorá pripravuje vzorové právne predpisy - v ktorom upozorňujú, že navrhované zmeny definície smrti nie sú etické. List spochybnil tému, o ktorej sa bude diskutovať na 132. výročnom stretnutí ULC’ktoré sa konalo tento mesiac v Honolulu.
Výstraha biskupov prichádza v čase, keď sa v legislatíve všeobecne akceptuje mozgová smrť - ukončenie všetkých funkcií mozgu - ako kritérium na vyhlásenie právnej smrti. To umožňuje lekárom odoberať orgány na transplantáciu aj v čase, keď človeku ešte bije srdce - postup, ktorý lekári odsúdili ako odber orgánov zaživa, čo priamo spôsobuje biologickú smrť pacienta.
Voči ďalšiemu zníženiu kritéria na vyhlásenie právoplatnej smrti biskupi vyhlásili: “Píšeme, aby sme vyjadrili vážne výhrady voči navrhovanej revízii zákona o jednotnom určení smrti (UDDA) z roku 1981 ―konkrétne voči možnosti 2 v oddiele 3: určenie smrti―ktorá by zmenila súčasné znenie na ‘(1) trvalé zastavenie obehových a dýchacích funkcií; alebo (2) trvalá (A) kóma, (B) zastavenie spontánnych dýchacích funkcií a (C) strata reflexov mozgového kmeňa.Navrhovaná revízia by nahradila normu smrti celého mozgu normou čiastočnej smrti mozgu. Naliehavo žiadame Komisiu, aby zachovala súčasnú normu ‘nezvratného zastavenia všetkých funkcií celého mozgu vrátane mozgového kmeňa’. Základom našej námietky je, že navrhovaná revízia umožní, aby pacienti, ktorí vykazujú čiastočné mozgové funkcie, boli vyhlásení za ‘právne mŕtvych’, hoci nie sú biologicky mŕtvi.”
Prvé kritérium navrhovanej revízie je vedecký, dlhodobo zavedený a v minulosti univerzálny štandard v medicíne a práve pre právne vyhlásenie smrti: “trvalé zastavenie obehových a dýchacích funkcií.”Druhý súbor kritérií, ak by sa podrobil vedeckému a morálnemu skúmaniu, by bol celý problematický, pretože neoznačuje skutočnú biologickú smrť osoby: trvalá kóma, trvalá neschopnosť osoby samostatne dýchať a trvalá strata reflexov mozgového kmeňa.
Biskupi vo svojej námietke voči revíziám upozornili na základný princíp, že osoba musí byť biologicky mŕtva pred právnym vyhlásením za mŕtvu a pred odobratím akýchkoľvek životne dôležitých orgánov na účely darovania orgánov.
Napísali: “Životne dôležité orgány sa nesmú odoberať pred smrťou a ich odber nesmie byť príčinou smrti darcu“ako sa zdôrazňuje v Etických a náboženských smerniciach pre katolícke zdravotnícke služby U. S. Steel Košice.Konferencie katolíckych biskupov USA (ERD, 63 & 64).”
Tí pokračovali: “Ešte v roku 2008 pápež Benedikt XVI zopakoval vysoké klinické a etické štandardy, ktoré musia byť splnené pri správnom stanovení, že darca skutočne zomrel, aby sa mohlo pokračovať v odbere životne dôležitých orgánov:V oblasti, ako je táto, v skutočnosti nemôže existovať ani najmenšie podozrenie z arbitrárnosti [svojvôle] a tam, kde sa nedosiahla istota, musí prevládať zásada opatrnosti…. [V týchto prípadoch musí vždy prevládať hlavné kritérium úcty k životu darcu, aby sa odber orgánov vykonal len v prípade jeho skutočnej smrti’.”
Biskupi tiež argumentovali, že “revízia UDDA, ktorá by podporila myšlienku, že čiastočná smrť mozgu je dostatočná na odber životne dôležitých orgánov, by mohla mať nezamýšľaný účinok odradenia ľudí – pravdepodobne bez ohľadu na to, či sa hlásia ku katolíckej viere alebo nie – od toho, aby sa stali darcami, a v konečnom dôsledku znížiť počet orgánov dostupných na transplantáciu.”
Biskupi okrem iného varovali, že “nahradenie termínu ‘trvalá’ za ‘nezvratná’ sa bude používať na ospravedlnenie protokolov, ktoré aktívne uzatvárajú prietok krvi do mozgu počas riadenej obehovej smrti. Podľa tohto kontroverzného protokolu by transplantačný tím mohol priamo spôsobiť smrť darcu.”
Miesto toho, aby sa ako dostatočné kritérium na vyhlásenie právoplatnej smrti mohlo použiť čiastočné zastavenie fungovania mozgu—čiastočná smrť mozgu—biskupi sa vyslovili za zachovanie úplného a nezvratného zastavenia fungovania mozgu ako dostatočného kritéria.
Napísali: “Komisia by mala zachovať štandard úplnej mozgovej smrti zachovaním súčasného znenia UDDA. Okrem toho by mala nabádať lekárov, aby aktualizovali usmernenia pre klinické testovanie tak, aby boli plne v súlade so súčasnou právnou definíciou smrti mozgu, a nie aby menili právnu definíciu s cieľom vyhovieť nedostatočným lekárskym kritériám.”
Lekári však už dlho upozorňujú, že “smrť celého mozgu” je nesprávne pomenovanie, ktoré naznačuje, že osoba, ktorá utrpela úplné zastavenie fungovania mozgu, v skutočnosti zomrela. Nemôže to tak byť, ak srdce naďalej bije samo od seba. Lekári poukazujú na to, že hoci pľúca prestávajú dýchať, keď prestane fungovať celý mozog—a ak má byť osoba, ktorá utrpela úplnú mozgovú smrť, udržiavaná pri živote, je potrebné použiť dýchací prístroj—napriek tomu mnohé životne dôležité celostné ľudské činnosti pokračujú samy o sebe, ako napríklad tlkot srdca a krvný obeh, výmena kyslíka v pľúcach, ktorá udržiava telo okysličené, trávenie potravy a distribúcia živín do celého tela, rast, hojenie rán v určitých prípadoch, dokonca celostný vývoj až do puberty.
Takéto činnosti, ktoré boli medicínsky zdokumentované, vylučujú smrť človeka, pretože sú to živé, biologické, ľudské činnosti. Bolo dokázané, že takéto činnosti nie sú závislé od plného fungovania mozgu, pretože pokračujú aj po tom, ako sa všetka mozgová činnosť zastaví. Také veci, ako je pokračovanie srdcového rytmu, v skutočnosti otvorene priznávajú aj lekári, ktorí sa snažia extrahovať orgány skôr, ako srdce prestane biť, aby boli extrahované orgány životaschopnejšie.
Doktor Alan Shewmon, M.D., zdokumentoval niekoľko prípadov osôb, ktoré prežívali po smrti mozgu mnoho rokov a prejavovali celistvé ľudské aktivity, ktoré jasne vylučujú platné vyhlásenie smrti. Vo svetle svojich lekárskych výskumov a skúseností Shewmon tvrdí, že “to, čo sa vždy považovalo za spoľahlivé kritérium smrti, ním skutočne je, a to nezvratné zastavenie krvného obehu a dýchania, bez ktorých sa nenávratne stráca aj vedomie a neexistuje možnosť vzájomnej interakcie jednotlivých častí tela s cieľom čeliť entropii a zachovať celistvosť organizmu.”
V takýchto prípadoch by odňatie životne dôležitých orgánov živej osobe skutočne predstavovalo priamu príčinu smrti, čím by sa zúčastnení lekári a zdravotné sestry stali formálnymi účastníkmi vraždy daného pacienta. Takže hoci môže byť chvályhodné, že katolícki biskupi a lekárski etici pozdvihli svoj hlas proti ďalšiemu znižovaniu štandardu pre vyhlásenie zákonnej smrti na čiastočné zastavenie činnosti mozgu, obhajovanie zachovania smrti celého mozgu ako dostatočného kritéria pre takéto vyhlásenie zlyháva pod rovnakým drobnohľadom. Znamená to tiež, že životne dôležité orgány môžu byť odobraté pred smrťou, čím sa takýto odber stáva priamou príčinou smrti darcu a lekár vrahom svojho pacienta.
Osobitne odsúdeniahodná je prax transplantácií srdca. Odborník na bioetiku Robert Veatch uviedol tento problém takto: “Nie je možné úspešne transplantovať srdce po nezvratnej zástave: ak sa srdce znovu naštartuje, človek, ktorému bolo odobraté, nemohol byť podľa kardiologických kritérií mŕtvy. Odobratie orgánov pacientovi, ktorého srdce sa nielenže dá znovu naštartovať, ale aj bolo alebo bude znovu naštartované v inom tele, je ukončením života odobratím orgánu.”
Pohľad na históriu praxe a právnych predpisov týkajúcich sa mozgovej smrti a odberu orgánov ukazuje, že revízia zákonných právnych predpisov jednotlivých štátov, ktorá umožnila použiť mozgovú smrť ako kritérium na právne vyhlásenie smrti, bola následkom, nie predchádzala praxi odberu životne dôležitých orgánov pacientom, ktorí utrpeli mozgovú smrť, ktorá sa začala v roku 1967. Až v roku 1970 sa v rôznych štátoch začali revidovať štátne právne predpisy týkajúce sa určenia smrti, aby sa táto prax ospravedlnila.
Zníženie kritéria na právne vyhlásenie smrti na posúdenie čiastočnej mozgovej smrti človeka je len posledným krokom, ktorý prejavuje, že skutočná biologická smrť pacienta v skutočnosti nie je kritériom používaným v právnych predpisoch a lekárskej praxi týkajúcej sa odberu orgánov. Získanie životaschopných orgánov je skôr hnacou silou, ktorá tlačí tvorcov politiky, lekárov a zákonodarcov k prepracovaniu lekárskeho protokolu a štátnej legislatívy.
To, za čo je Čína odsudzovaná, že robí nátlak—odber orgánov zo živých osôb, pričom priamo usmrcuje daného pacienta—lekári robia aj na Západe na základe predchádzajúceho súhlasu pacienta pri odbere životne dôležitých orgánov z obetí mozgovej smrti. Zmena kritérií na vyhlásenie smrti jednoducho poskytuje tejto praxi právnu ochranu. Katolícki biskupi USA a Národné katolícke bioetické centrum by urobili dobre, keby túto prax odsúdili ako vraždu.