V tom istom roku, v ktorom svätý Dominik, skôr než uskutočnil akýkoľvek projekt týkajúci sa jeho synov, založil prvú ustanovizeň sestier svojho rádu, spoločník, ktorého mu určilo nebo, prijal svoje poslanie od kríža v kostole sv. Damiána týmito slovami: “Choď, František, oprav môj dom, ktorý sa rúca.”
Nový patriarcha začal svoje dielo, tak ako to urobil Dominik, prípravou príbytku pre svoje budúce dcéry, ktorých obetou mohol získať všetky milosti pre veľký rád, ktorý sa chystal založiť. Dom chudobných dám zamestnával myšlienky serafína z Assisi ešte skôr ako svätá Mária z Porciunkule, kolíska menších bratov. Takto nám už druhýkrát v tomto mesiaci Večná Múdrosť ukazuje, že ovocie spásy, hoci sa môže zdať, že pochádza zo slova a z činu, pramení najprv z tichého rozjímania.
Svätá Klára bola pre Františka pomocníkom podobným sebe samému, ktorý splodil Pánovi ten zástup hrdinských panien a slávnych kajúcnikov, ktorých rád čoskoro spočítal vo všetkých krajinách, pochádzajúcich z najskromnejšieho stavu a zo stupňov trónu. V novom Kristovom rytierstve sa chudoba, vyvolená pani svätého Františka, mala stať kráľovnou aj tej, ktorú mu Boh dal za súperku a dcéru. Nasledujúc až do krajnosti Človeka-Boha poníženého a zbaveného všetkého pre nás, napriek tomu cítila, že ona a jej sestry sú už kráľovnami v nebeskom kráľovstve: (Regula Damianitarum, viii)
“V malom hniezde chudoby,” hovorievala Klára, “aký klenot by si mohla nevesta tak vážiť ako zhodu s Bohom, ktorý nič nevlastní, stať sa malým, ktorého najchudobnejšia z matiek zabalila do skromných povojnových pásov a uložila do úzkej postieľky?” (Regula 2; Život svätej Kláry, coæva 2) A statočne bránila proti najvyšším autoritám privilégium absolútnej chudoby, ktoré sa jej veľký pápež Inocent III bál udeliť. Jeho definitívne potvrdenie, získané dva dni pred svätcovou’smrťou, prišlo ako vytúžená odmena za štyridsať rokov modlitieb a utrpenia pre Božiu Cirkev.
Táto vznešená dcéra z Assisi ospravedlnila proroctvo, ktorým sa jej matka Hortulana pred šesťdesiatimi rokmi dozvedela, že dieťa osvieti svet; výber mena, ktoré jej dali pri narodení, bol dobre inšpirovaný. (Clara claris præclara meritis, magnæ in cœlo claritate gloriæ ac in terra splendore miraculorum, clare claret. – Bulla Canonizationis)
“Ach! Aké mocné bolo panenské’svetlo,”povedal zvrchovaný pápež v bule o jej kanonizácii; “aké prenikavé boli jej lúče! Skryla sa v hĺbke kláštora a jej jas naplnil Boží dom.” Z jej chudobnej samoty, ktorú nikdy neopustila, samotné meno Klára akoby všade nieslo milosť a svetlo a spôsobilo, že vzdialené mestá prinášali ovocie Bohu a jej otcovi, svätému Františkovi. (Bulva kanonizácie)
Objímajúc celý svet, kde sa rozmnožovala jej panenská rodina, jej materinské srdce pretekalo láskou k dcéram, ktoré nikdy nevidela. Tí, ktorí si myslia, že prísnosť prijatá pre Boha’vysušuje dušu, nech si prečítajú tieto riadky z jej korešpondencie s Blahoslavenou Anežkou Českou. Anežka, dcéra Otatára I., odmietla ponuku cisárskeho manželstva, aby prijala rehoľný habit, a v Prahe obnovovala zázraky svätého Damiána’s.
“Ó, moja matka a moja dcéra,” povedal náš svätec:
Ak som ti nepísal tak často, ako by si moja a tvoja duša želala, nečuduj sa: ako ťa milovalo srdce tvojej matky’tak ťa milujem aj ja; ale poslov je málo a cesty sú plné nebezpečenstva. Keďže sa dnes ponúka príležitosť, som plný radosti a teším sa s vami v radosti Ducha Svätého.
Ako sa prvá Anežka spojila s nepoškvrneným Baránkom, tak je ti, šťastná, dané, aby si sa tešila z tohto spojenia (zázrak nebies) s tým, po ktorom túžba opantáva každú dušu; ktorého dobrota je všetka sladkosť, ktorého pohľad je blaženosť, ktorý je svetlo večného svetla, zrkadlo bez škvrny! Pozri sa na seba v tomto zrkadle, ó, kráľovná! O nevesta, jeho odrazom neprestajne zveľaďuj svoje pôvaby; zvonka i zvnútra sa ozdobuj cnosťami; odievaj sa tak, ako sa na dcéru a manželku najvyššieho Kráľa patrí. Ó, milovaná, s pohľadom upretým na toto zrkadlo, aká rozkoš ti bude dopriata v božskej milosti! … Pamätaj však na svoju úbohú Matku a vedz, že z mojej strany je tvoja požehnaná pamiatka navždy vrytá do môjho srdca.” (Svätá Klára ad bl. Agnetem, 4. list)
Nielen františkánska rodina ťažila z dobročinnosti, ktorá sa vzťahovala na všetky dôstojné záujmy tohto sveta. Assisi, oslobodené od poručíkov exkomunikovaného Fridricha II. a od hordy Saracénov v jeho žolde, pochopilo, ako je svätá žena ochrankyňou svojho pozemského mesta. Náš Pán však obzvlášť rád dával kniežatám svätej Cirkvi a Kristovmu vikárovi zakúsiť pokornú moc, tajomný vzostup, ktorým obdaril svoju vyvolenú. Sám svätý František, prvý zo všetkých, v jednej z tých kritických chvíľ, ktoré poznajú svätí, hľadal u nej vedenie a svetlo pre svoju serafínsku dušu.
Od starých Izraelitov prichádzali k tejto ešte ani nie tridsaťročnej panne také posolstvá ako toto:
Svojej veľmi drahej sestre v Ježišovi Kristovi, svojej matke pani Kláre, služobnici Kristovej, Hugolínovi z Ostie, nehodnému biskupovi a hriešnikovi. Od tej hodiny, keď som sa musel zbaviť tvojho svätého rozhovoru, vytrhnúť sa z tej nebeskej radosti, taká horkosť srdca spôsobuje, že mi tečú slzy, že keby som nenašiel pri Ježišových nohách útechu, ktorú jeho láska nikdy neodmieta, moja myseľ by zlyhala a moja duša by sa rozplynula.
Kde je tá slávna radosť z Veľkej noci strávenej vo vašej spoločnosti a v spoločnosti ostatných Kristových služobníc? … Vedel som, že som hriešnik, ale pri spomienke na vašu vynikajúcu cnosť ma premáha bieda a domnievam sa, že som nehodný niekedy znova sa tešiť z toho rozhovoru svätých, ak vaše slzy a modlitby nezískajú odpustenie za moje hriechy. Vkladám teda svoju dušu do tvojich rúk; tebe zverujem svoju myseľ, aby si sa v deň súdu mohol za mňa zodpovedať. Pán pápež sa čoskoro chystá do Assisi; ach, aby som ho mohol sprevádzať a ešte raz vás vidieť! Pozdravujte moju sestru Agnesu (t.j. vlastnú sestru a prvú dcéru svätej Kláry’v Bohu); pozdravujte všetky svoje sestry v Kristovi.” (Príloha ad an. 1221)
Veľký kardinál Hugolín, hoci mal viac ako osemdesiat rokov, sa stal Gregorius IX čoskoro po tom, ako sa stal. Počas svojho štrnásťročného’pontifikátu, ktorý patril k najbizarnejším, ale aj najpracovitejším v trinástom storočí, sa neustále usiloval o to, aby sa Klára’zaujímala o nebezpečenstvá Cirkvi a o nesmierne starosti, ktoré hrozili rozdrviť jeho slabosť. Súčasný historik našej svätice Lukáš Wadding totiž hovorí: “Veľmi dobre vedel, čo dokáže láska a že panny majú voľný prístup na posvätný dvor: veď čo by mohol nebeský kráľ odmietnuť tým, ktorým sa daroval?" (Život svätej Kláry, coæva iii)
Napokon sa jej vyhnanstvo, ktoré sa po Františkovej smrti predĺžilo o dvadsaťsedem rokov, chystalo skončiť. Jej dcéry uvideli nad jej hlavou ohnivé krídla, ktoré jej zakrývali plecia, čo naznačovalo, že aj ona dosiahla serafínsku dokonalosť. Keď sa dozvedela, že sa blíži strata, ktorá tak znepokojuje celú Cirkev, pápež, Innocent IV, prišiel z Perugie s kardinálmi zo svojej suity. Svätej’uložil poslednú skúšku pokory tým, že jej prikázal, aby v jeho prítomnosti požehnala chlieb, ktorý bol predložený na požehnanie zvrchovanému pápežovi; (Vydať ad an. 1253) Nebo schválilo pontifikovo pozvanie a poslušnosť svätice, pretože sotva panna požehnala chleby, zistilo sa, že každý z nich je označený krížom.
Teraz sa naplnila predpoveď, že Klára nezomrie bez toho, aby ju navštívil Pán obklopený svojimi učeníkmi. Vikár Ježiša Krista predsedal slávnostným pohrebným obradom, ktoré Assisi venovalo tej, ktorá bola jeho druhou slávou pred Bohom a ľuďmi. Keď začínali zvyčajné spevy za mŕtveho, Inocent chcel, aby ich nahradili ofíciom za sväté panny, ale po upozornení, že takáto kanonizácia pred uložením tela do hrobu by sa považovala za predčasnú, pápež dovolil pokračovať v zvyčajných spevoch. Zaradenie mena Panny’do katalógu svätých však bolo odložené len o dva roky.
Na jej pamiatku sú zasvätené nasledujúce riadky Cirkvi:
Šľachetná panna Klára sa narodila v Assisi v Umbrii. Podľa príkladu svätého Františka, svojho spolubrata, rozdala všetok svoj majetok v almužnách chudobným, a keď utekala pred hlukom sveta, utiahla sa do vidieckeho kostola, kde jej blahoslavený František ostrihal vlasy. Jej príbuzní sa ju pokúšali priviesť späť do sveta, ale ona statočne odolávala všetkým ich snahám; a potom ju svätý František odviedol do kostola svätého Damiána.
Tam jej náš Pán dal niekoľko spoločníčok, takže založila kláštor zasvätených panien, a keďže jej neochotu premohla vrúcna túžba svätého otca, ujala sa jeho riadenia. Štyridsaťdva rokov riadila svoj kláštor s obdivuhodnou starostlivosťou a rozvahou, v bázni Božej a pri plnom zachovávaní reguly. Jej vlastný život bol poučením a príkladom pre ostatných, všetkým ukazoval, ako správne žiť.
Podriadila si telo, aby zosilnela na duchu. Jej posteľou bola holá zem alebo občas niekoľko vetvičiek a ako vankúš používala kus tvrdého dreva. Jej odev pozostával z jedinej tuniky a plášťa z chudobnej hrubej látky; a často nosila hrubú vlasovú košeľu vedľa kože. Jej zdržanlivosť bola taká veľká, že dlhý čas tri dni v týždni neprijímala vôbec žiadnu telesnú potravu a zvyšné dni sa obmedzovala na také malé množstvo jedla, že sa ostatní rehoľníci čudovali, ako môže žiť.
Predtým, ako jej podlomilo zdravie, mala vo zvyku držať dva pôsty v roku a postiť sa o chlebe a vode. Okrem toho sa venovala bdeniu a modlitbe a najmä v týchto cvičeniach trávila celé dni a noci. Trpela častými a dlhými chorobami; keď však nemohla opustiť lôžko, aby mohla pracovať, nútila svoje sestry, aby ju zdvihli a podopreli v sede, aby mohla pracovať rukami, a tak nebola nečinná ani v chorobe. Veľmi milovala chudobu, nikdy sa od nej neodklonila kvôli akejkoľvek potrebe a rázne odmietla majetok, ktorý jej ponúkol Gregor IX. na podporu sestier.
Veľkosť jej svätosti sa prejavovala mnohými rôznymi zázrakmi. Jednej zo sestier svojho kláštora vrátila schopnosť hovoriť, inej zasa schopnosť počuť. Jednu uzdravila z horúčky, druhú z vodnateľnosti, tretiu z vredu a mnohé ďalšie z rôznych chorôb. Vyliečila zo šialenstva jedného z bratov z rádu menších bratov. Raz, keď sa v kláštore spotreboval všetok olej, Klára vzala nádobu, umyla ju a našla ju naplnenú olejom z Božej láskavosti. Rozmnožila polovicu chleba tak, že vystačil pre päťdesiat sestier.
Keď Saracéni zaútočili na mesto Assisi a pokúsili sa vniknúť do Kláry s kláštora, ona, hoci bola v tom čase chorá, dala sa odniesť k bráne a tiež nádobu, v ktorej bola najsvätejšia Eucharistia, a tam sa modlila a hovorila: "Pane, nevydaj zveri duše tých, čo ťa chvália, ale zachovaj svoje služobnice, ktoré si vykúpil svojou drahocennou Krvou.” Načo sa ozval hlas, ktorý povedal: “Vždy ťa zachovám.” Niektorí Saracéni sa dali na útek, iní, ktorí už preliezli hradby, oslepli a padli dolu hlavou.
Keď panna Klára prišla zomrieť, navštívil ju bielo odetý zástup blahoslavených panien, medzi ktorými bola jedna vznešenejšia a žiarivejšia ako ostatné. Po prijatí svätej Eucharistie a plnomocných odpustkov od Inocenta IV. odovzdala svoju dušu Bohu deň pred augustovými idami. Po smrti sa preslávila množstvom zázrakov a Alexander IV ju zapísal medzi sväté panny.
O Klára, odraz Manžela, ktorý zdobí Cirkev na tomto svete, ti už nestačí; teraz hľadíš na svetlo s otvorenou tvárou. Pánov jas sa s rozkošou hrá v čistom kryštáli tvojej duše, zväčšuje nebeské šťastie a v tento deň dáva radosť nášmu údoliu vyhnanstva. Nebeský maják, svojím nežným svitom osvieť naše temnoty. Kiež by sme ako ty čistotou srdca, priamosťou myšlienok, prostotou pohľadu upierali na seba božský lúč, ktorý sa mihá v kolísavej duši, je zatemnený našou poblúdilosťou, je prerušený alebo zhasnutý dvojitým životom rozdeleným medzi Boha a svet.
Tvoj život, Panna, nebol nikdy takto rozdelený. Najvyššia chudoba, ktorá bola tvojou milenkou a sprievodkyňou, uchránila tvoju myseľ pred tým očarením márnivosti čo nám smrteľníkom odoberá kvet všetkých pravých dobier. Odpútanosť od všetkých pominuteľných vecí udržiavala tvoj pohľad upretý na večné skutočnosti; otvárala tvoju dušu tomu serafínskemu zápalu, ktorým si napodobňoval svojho otca Františka. Podobne ako Serafín, ktorého pohľad je vždy upretý na Boha, mal si obrovský vplyv na zem; a svätý Damián’s bol počas tvojho života zdrojom sily pre svet.
Prosíme ťa, aby si nám aj naďalej poskytoval svoju pomoc. Rozmnož svoje dcéry; zachovaj ich verné v nasledovaní príkladu svojej Matky’aby boli silnou oporou Cirkvi. Nech sú rôzne vetvy františkánskej rodiny stále podporované tvojimi lúčmi a nech sú všetky rehoľné rády osvietené tvojím jemným jasom. Ožiari nás všetkých, ó, Klára, a ukáž nám hodnotu tohto pominuteľného života i toho, ktorý sa nikdy nekončí.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews je vďačný Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.