Jedna z najkrajších ľalií z dominikánskeho poľa dnes rozvinie svoje okvetné lístky pri nohách Máriinho trónu. Svätý Hyacint predstavuje na posvätnom cykle tú neohrozenú skupinu misionárov, ktorí v trinástom a štrnástom storočí čelili barbarstvu Tatárov a moslimov ohrozujúcemu Západ.
Od Álp až po severné hranice Čínskej ríše, od ostrovov súostrovia až po arktické oblasti šíril svoj rád a šíril Božie kráľovstvo. Na stepiach, kde sa konštantínopolská schizma sporila o svoje dobyté územia s modloslužobnými nájazdníkmi zo severu, ho bolo vidieť štyridsať rokov konať zázraky, zmietať kacírstvo, rozptyľovať temnoty nevery.
Posvätenie mučeníctva nechýbalo ani tomuto, rovnako ako prvému apoštolátu. Bolo veľa obdivuhodných epizód, keď sa zdalo, že sa anjeli usmievajú na ťažké boje svojich pozemských bratov. V kláštore založenom Hyacintom v Sandomíre na Visle sa pod vedením blahoslaveného Sadoca zhromaždilo štyridsaťosem bratov kazateľov. Jedného dňa lektor martyrológia, ohlasujúc zajtrajší sviatok, prečítal tieto slová, ktoré sa mu zjavili pred očami zlatými písmenami: V Sandomíre 4. júna, umučenie štyridsiatich deviatich mučeníkov. Udivení bratia čoskoro pochopili toto mimoriadne oznámenie; v radosti duše sa pripravili na zber palmy, ktorú im zaobstaral nájazd Tatárov práve v uvedený deň. V šťastnej chvíli sa zhromaždili na chóre a počas spievania Salve Regina zafarbili svojou krvou dlažbu kostola.
Nijaký katov meč nemal ukončiť Hyacintovu slávnu kariéru. Ján, milovaný učeník, musel zostať na zemi, kým nepríde Pán; náš svätec čakal na Matku svojho Pána, aby ho priviedla.
Na jeho krásny život nechýbala ani námaha, ani najväčšie utrpenia, a predovšetkým tie najúžasnejšie Božie zásahy. Kyjev, sväté mesto Rusov, ktoré päťdesiat rokov odolávalo jeho horlivosti, Tatári ako pomstitelia Božej’spravodlivosti sa cez neho prehnali a vyplienili ho. Všeobecné pustošenie dosiahlo až k dverám svätyne, kde Boží muž práve končil svätú obetu.
Oblečený do posvätného rúcha vzal do jednej ruky Najsvätejšiu sviatosť a do druhej sochu Panny Márie, ktorá ho prosila, aby ju nenechal napospas barbarom; potom spolu so svojimi bratmi prešiel bezpečne a zdravý cez samotný stred krvilačných pohanov, po uliciach vo všetkých plameňoch a nakoniec cez Dnieper, starobylý Borysthenes, ktorého vody, pevne sa rozlievajúce pod jeho nohami, si zachovali stopu jeho krokov. O tri storočia neskôr svedkovia vypočúvaní v procese kanonizácie prísažne potvrdili, že zázrak stále pretrváva; stopy, ktoré bolo na vode vždy vidieť, od jedného brehu k druhému, okolití obyvatelia nazývali Cestou svätého Hyacinta’
Svätec, pokračujúc vo svojom zázračnom ústupe až do Krakova, tam zložil svoje vzácne bremeno v kláštore Najsvätejšej Trojice. Socha Panny Márie, ľahká ako trstina, kým ju niesol, teraz opäť nadobudla svoju prirodzenú váhu, ktorá bola taká veľká, že ju jeden človek nedokázal ani len pohnúť. Vedľa tejto sochy sa Hyacinta po mnohých ďalších prácach vracala, aby zomrela. Práve tu sa mu na začiatku jeho apoštolského života prvýkrát zjavila Božia Matka a povedala: “Buď veľmi odvážny a radostný, môj syn Hyacint! O čokoľvek budeš prosiť v mojom mene, bude ti dopriate.” Tento šťastný rozhovor sa uskutočnil na vigíliu Nanebovzatia Panny Márie. Svätec si z neho odniesol nadľudskú dôveru Thaumaturga, ktorú nikdy nemohla oslabiť žiadna ťažkosť; predovšetkým si však z neho zachoval panenskú vôňu, ktorá balzamovala celý jeho život, a svetlo nadprirodzenej krásy, ktoré z neho urobilo obraz jeho otca Dominika.
Uplynuli roky: hrdinské Poľsko, privilegované centrum Hyacintovej’práce, bolo pripravené zohrať pod Máriiným’štítom svoju úlohu ako opora kresťanstva; za cenu akých obetí budeme v októbri počuť od súčasníka nášho svätca, sv. Hedvigy, blahoslavenej matky hrdinu Liegnitza.
Týmto časom, podobne ako sv. Stanislav jeho predchodca v práci, syn svätého Dominika prišiel do Krakova, aby tu naposledy vydýchol a zanechal poklad svojich svätých relikvií. Tentoraz nie na vigíliu, ale v samotný deň svojho triumfu, 15. augusta 1257, do kostola Najsvätejšej Trojice opäť zostúpila Panna Mária so skvelým sprievodom anjelov a panien, ktoré tvorili jej dvor. “Ó, kto si?” zvolala svätá duša, ktorá to všetko videla v extáze; “Ja, ” odpovedala Mária, “som Matka milosrdenstva; a ten, ktorého držím za ruku, je brat Hyacint, môj oddaný syn, ktorého vediem k večným snúbencom.” Potom sa naša Pani intonovala svojím sladkým hlasom: “pôjdem na horu Libanus,” a anjeli a panny pokračovali v nebeskej piesni s nádherným súzvukom, zatiaľ čo šťastný sprievod zmizol v nebeskej sláve.
Prečítajme si oznámenie o svätom Hyacinte, ktoré podáva liturgia. Tam uvidíme, že jeho spomínaný prechod cez Dneper nebol jedinou okolnosťou, pri ktorej ukázal svoju moc nad vlnami.
Hyacint bol Poliak a narodil sa zo šľachtických a kresťanských rodičov v meste Camien diecézy Breslau. V detstve získal slobodné vzdelanie, neskôr študoval právo a bohoslovie. Keď sa stal kanonikom krakovskej cirkvi, prevyšoval všetkých svojich spolubratov kňazov pozoruhodnou zbožnosťou a učenosťou. V Ríme bol prijatý do rádu kazateľov od zakladateľa svätého Dominika a až do konca života sväto dodržiaval spôsob života, ktorý sa od neho naučil. Zostal vždy panicom a mal veľkú lásku k skromnosti, trpezlivosti, pokore, zdržanlivosti a iným čnostiam, ktoré sú pravým dedičstvom rehoľného života.
V svojej horiacej láske k Bohu trávil celé noci na modlitbách a kázňou svojho tela. Nedovoľoval si odpočinok inak ako opretím sa o kameň alebo ležaním na holej zemi. Poslali ho späť do jeho vlasti; ale najprv cestou tam založil veľký dom svojho rádu vo Friesachu a potom ďalší v Krakove. Potom v rôznych poľských provinciách postavil ďalšie štyri kláštory a zdá sa neuveriteľné, koľko dobra na všetkých týchto miestach vykonal hlásaním Božieho slova a nevinnosťou svojho života. Neprešiel deň, aby nepodal nejaký nápadný dôkaz svojej viery, zbožnosti a nevinnosti.
Boh vyznamenal svätého muža’horlivosť za dobro blížnych veľmi veľkými zázrakmi. Jedným z najvýraznejších je tento: pri Visle prešiel bez člna cez rozvodnenú rieku Vislu a na svojom plášti, ktorý rozprestrel nad vodou, pritiahol na druhý breh aj svojich spoločníkov. Po štyridsiatich rokoch vytrvalosti v obdivuhodnom spôsobe života po svojom povolaní predpovedal svojim bratom deň svojej smrti.
Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie roku 1257, po skončení kánonických hodín a po prijatí sviatostí Cirkvi s veľkou zbožnosťou povedal tieto slová: “Do tvojich rúk, Pane, odovzdávam svojho ducha,” odovzdal svoju dušu Bohu. Preslávil sa zázrakmi po smrti i za života a pápež Klement VIII ho zaradil medzi svätých.
Veľkou výsadou bolo pre teba, Dominikov syn, že si bol tak úzko spojený s Máriou, že si vstúpil do tvojej slávy práve v deň jej triumfu. Keďže zaujímaš také pekné miesto v sprievode, ktorý ju sprevádza do neba, povedz nám o jej veľkosti, kráse a láske k nám, úbohým tvorom, ktorých chce urobiť účastníkmi svojej blaženosti ako teba.
Práve vďaka nej si bol taký mocný v tomto svojom vyhnanstve, skôr než si sa ocitol v jej blízkosti v šťastí a sláve. Dlho po Adalbertovi a Anšárovi, Cyrilovi a Metodovi si opäť prešiel nevďačný sever, kde tak rýchlo opäť vyrastajú tŕne a šípky, kde sa ľudia, ktorých Cirkev s takou námahou vyslobodila spod jarma pohanstva, neustále nechávajú chytať do sietí schizmy a osídiel herézy. Vo svojom vyvolenom panstve knieža temnoty utrpel nové porážky, nesmierny zástup zlomil jeho okovy a svetlo spásy zažiarilo ďalej, než ho zaniesol ktorýkoľvek z tvojich predchodcov. Poľsko, definitívne získané pre Cirkev, sa stalo jej hradbou až do dní zrady, ktorá ukončila kresťanskú Európu.
O Hyacinte, zachovaj vieru v srdciach tohto vznešeného národa až do dňa jej vzkriesenia. Získaj milosť pre severné kraje, ktoré si zohrial ohnivým dychom svojho slova. Nič z toho, o čo Máriu prosíš, ti nebude odopreté, lebo Matka milosrdenstva ti to prisľúbila. Zachovaj apoštolskú horlivosť svojho slávneho rádu. Nech sa rozmnoží počet tvojich bratov, lebo je hlboko pod našimi súčasnými potrebami.
Podobná tvojej moci nad vlnami je aj ďalšia, ktorú ti pripisuje dôvera veriacich a ktorú ospravedlňujú mnohé zázraky: a síce, že vracia život utopeným. Aj kresťanské matky mnohokrát zakúsili tvoju zázračnú moc, keď priviedli k spasiteľnému krstnému písmu svoje deti, ktoré nebezpečný pôrod hrozil pripraviť o krst. Dokáž svojim zbožným klientom, že Božia dobrota je stále rovnaká a vplyv jeho vyvolených sa nezmenšuje.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews je vďačný Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.