Ve večných nariadeniach Mária nikdy nebola oddelená od Ježiša; spolu s ním bola vzorom všetkej stvorenej krásy. Keď všemohúci Otec pripravoval nebesia a zem, jeho Syn, ktorý je jeho múdrosťou, hral pred ním v jeho budúcom človečenstve úlohu prvého vzoru, miery a počtu, východiska, stredu a vrcholu diela, ktorého sa ujal Duch lásky; ale zároveň sa predurčená Matka, žena vyvolená dať Božiemu Synovi z vlastného tela jeho vlastnosť Syna človeka, objavila medzi obyčajnými stvoreniami ako pojem všetkej dokonalosti v rôznych radoch prírody, milosti a slávy. Nemusíme sa teda čudovať, že Cirkev vložila na Máriine’pery slová, ktoré ako prvá vyslovila večná Múdrosť: “Od počiatku a skôr ako svet som bola stvorená ja.”
Božský ideál sa uskutočnil v celej jej bytosti, dokonca aj v jej tele. Vytvoriť z ničoho odraz božských dokonalostí, to je cieľom stvorenia a zákonom aj hmoty. No popri tvári najkrajšieho z ľudských synov nič na zemi tak dobre nevyjadrovalo Boha ako tvár Panny’Márie. Svätý Denis vraj pri prvom pohľade na Pannu Máriu zvolal: “Keby mi viera nebola zjavila tvojho Syna, bol by som ťa považoval za Boha.”
Či už je to autentické, alebo to nevkladáme do úst Areopagitovi, (Ex pseudo-epistola Dionys. ad Paulum) tento výkrik srdca vyjadruje pocit starých ľudí. O to menej nás to prekvapí, ak si uvedomíme, že žiadny syn sa nikdy nepodobal svojej matke tak ako Ježiš; bol to zákon prírody, ktorý sa v ňom zdvojnásobil, keďže nemal pozemského otca. Teraz je radosťou anjelov, že v oslávených telách Ježiša a Márie vidia nové aspekty večnej krásy, ktoré ich vlastné nehmotné substancie nemohli odrážať.
Takže nevýslovná dokonalosť Máriinho’tela pramení zo spojenia tohto tela s najdokonalejšou dušou, aká kedy bola, samozrejme, okrem duše nášho Pána, jej Syna. U nás pôvodný pád narušil harmóniu, ktorá by mala existovať medzi dvoma veľmi odlišnými prvkami našej ľudskej bytosti, a vo všeobecnosti posunul a niekedy dokonca zničil proporcie prirodzenosti a milosti. Úplne inak je to tam, kde božské dielo nebolo takto narušené od začiatku; takže u každého blahoslaveného ducha z deviatich chórov je stupeň milosti v priamom vzťahu k jeho darom prirodzenosti. (Thomas Aquin. 1. časť, ques. lxii., čl. 6) Oslobodenie od hriechu umožnilo duši Nepoškvrnenej, aby informovala telo svojho vlastného obrazu s absolútnou nadvládou, zatiaľ čo samotná duša, ktorá sa v plnom rozsahu svojich znamenitých schopností prepožičala milosti, dovolila Bohu, aby ju nadprirodzene povýšil nad všetkých Serafínov, dokonca až na stupne svojho vlastného trónu.
Veď v kráľovstve milosti, rovnako ako v tom prirodzenom, bola Máriina nadradenosť taká, že sa stala kráľovnou. V prvom okamihu svojej existencie v lone svätej Anny bola postavená vysoko nad najvyššie vrchy; a Boh, ktorý miluje len to, čo urobil hodným svojej lásky, si tento vchod, túto bránu pravého Siona zamiloval nad všetky Jakubove príbytky. Bolo naozaj nemožné, aby Slovo, ktoré si ju vyvolilo za svoju matku, čo i len na okamih milovalo nejaké stvorenie viac, ako dokonalejšie.
Po celý jej život sa v Márii nikdy nevyskytol najmenší nedostatok zhody s jej zabraňujúcimi milosťami; tak veľká dokonalosť nemohla zniesť najmenšie zlyhanie, najmenšie prerušenie, najmenšie oneskorenie. Od prvého okamihu jej najsvätejšieho počatia až po jej slávnu smrť v nej milosť pôsobila bez prekážok, v maximálnej miere svojej božskej moci. Takto, štartujúc z nám neznámych výšok a zdvojnásobujúc rýchlosť pri každom údere svojich krídel, ju jej mocný let vyniesol až do tej blízkosti Boha, kam ju v týchto dňoch sprevádza naša obdivná kontemplácia.
Naša Pani navyše nie je len prvorodenou, najdokonalejšou, najsvätejšou zo stvorení a ich kráľovnou—alebo skôr je tým všetkým len preto, že je aj Matkou Božieho Syna. Ak chceme len dokázať, že ona sama prevyšuje všetky spojené subjekty svojej obrovskej ríše, môžeme ju porovnať s ľuďmi a s anjelmi, v poriadku prirodzenosti a milosti. Ale akékoľvek porovnávanie neprichádza do úvahy, ak sa ju pokúsime nasledovať do neprístupných výšin, kde sa ešte ako služobnica Pána zúčastňuje na večných vzťahoch, ktoré tvoria Najsvätejšiu Trojicu.
Aký spôsob božskej lásky je ten, ktorým stvorenie miluje Boha ako svojho Syna? Ale počúvajme biskupa z Meaux, ktorého nemalou zásluhou je, že pochopil tak ako on veľkosť Márie:
Na to, aby sa vytvorila láska svätej Panny’bolo potrebné zmiešať všetko, čo je najnežnejšie v prirodzenosti a najúčinnejšie v milosti. Musela tam byť prirodzenosť, lebo to bola láska k synovi; milosť musela byť vyvolená, lebo to bola láska k Bohu. Čo však presahuje našu predstavivosť, je to, že prirodzenosť a milosť nestačili; pretože v prirodzenosti nie je, aby bol Boh synom; a milosť, prinajmenšom obyčajná milosť, nemôže milovať syna ako Boha: musíme sa teda povzniesť vyššie. Dovoľte mi, kresťania, aby som dnes pozdvihol svoje myšlienky nad prirodzenosť a milosť a hľadal zdroj tejto lásky v samom lone večného Otca.
Božský Syn, ktorého Matkou je Mária, patrí jej a Bohu. Ona je spojená s Bohom Otcom tým, že sa stala Matkou jeho jednorodeného Syna, ktorý je spôsobom svojho počatia spoločný jej i Večnému Otcovi. Aby však bola schopná počať Boha, musel ju Najvyšší zastrešiť svojou vlastnou mocou, to znamená rozšíriť na ňu svoju vlastnú plodnosť. Týmto spôsobom je Mária spojená vo večnom pokolení.
Ale tento Boh, ktorý jej chcel dať svojho Syna, musel na dokončenie svojho diela vložiť do jej čistých pŕs aj iskru lásky, ktorú sám prechováva k svojmu jedinému Synovi, ktorý je odleskom jeho slávy a živým obrazom jeho podstaty. Taký je pôvod Máriinej lásky: pramení z vyliatia Božieho srdca do jej srdca; a jej láska k Synovi je jej daná z toho istého zdroja ako jej Syn sám. Čo máš povedať po tejto tajomnej komunikácii, ó, ľudský rozum? Môžeš predstierať, že chápeš spojenie Márie s Ježišom Kristom? Má v sebe niečo z tej dokonalej jednoty, ktorá existuje medzi Otcom a Synom. Už sa nepokúšaj vysvetliť túto materinskú lásku, ktorá pramení z takého vysokého zdroja a ktorá je presahom lásky Otca k jeho jednorodenému Synovi. (Bossuet, Prvá kázeň na Nanebovzatie Panny Márie)
Palestrina, starobylá Preneste, dnes posiela na Máriin’dvor zástupcu v osobe svojho statočného a nežného mučeníka Agapita. Svojou mladosťou a vernosťou nám pripomína toho iného milostivého atléta, akolytu Tarcisia, ktorého víťazstvo, dosiahnuté 15. augusta, zatieňuje sláva Máriinho’kráľovninho triumfu.
Počas Valeriánovho prenasledovania a tesne pred bojmi Sixta a Vavrinca sa Tarcisius, nesúci Telo nášho Pána, stretol s niekoľkými pohanmi, ktorí sa ho snažili prinútiť, aby im ukázal, čo má; ale on, pritisnúc si nebeský poklad k srdcu, sa radšej nechal rozdrviť pod ich údermi, než by “vydal šialeným psom údy Pána.” (Damasus in Callisti) Agapitus ako pätnásťročný podstúpil kruté muky pod Aureliánom. Hoci bol taký mladý, mohol vidieť potupný Valeriánov koniec; zatiaľ čo nový edikt, ktorý mu umožnil nasledovať Tarcisia k Máriiným’nohám, bol sotva vyhlásený v celej ríši, keď Aureliána zasa zvrhol Kristus, od ktorého jediného majú králi a cisári korunu.
Nech sa tvoja Cirkev teší, Bože, spoliehajúc sa na príhovor blahoslaveného Agapita, tvojho mučeníka, a jeho slávnymi modlitbami nech zostane zbožná a bezpečne podporovaná. Skrze, t.j.
Keď sa vraciame z Palestríny do Večného mesta, míňame po našej ľavej strane cintorín svätých Marcelína a Petra, kde boli najprv uložené sväté relikvie zbožnej cisárovnej Heleny, ktorá v tento deň vstúpila do neba. Rímska cirkev sa domnievala, že jej nemožno vzdať väčšiu poctu, ako takpovediac spojiť jej pamiatku 3. mája s pamiatkou posvätného dreva, ktoré obnovila pre našu obdivnú lásku. Nebudeme teda dnes hovoriť o slávnom vynáleze, ktorý po troch storočiach bojov dal také šťastné posvätenie ére triumfu. Napriek tomu vzdajme hold tej, ktorá vztýčila zástavu spásy a položila kríž na čelo kniežat, ktorí boli kedysi jej prenasledovateľmi.
O Pane Ježišu Kriste, ktorý si blahoslavenej Helene zjavil miesto, kde sa ukrýva tvoj kríž, a tak si ju vyvolil za prostriedok na obohatenie tvojej Cirkvi o tento vzácny poklad: daj, aby sme na jej príhovor dosiahli cenu Stromu života a získali odmenu večného života. Ktorý žiješ a kraľuješ, t.j.
Vráťme sa však k nebeskej cisárovnej, lebo Helena je len jej šťastná služobnica a mučeníci sú jej vojsko. Adam od svätého Viktora nám ponúka túto sladkú sekvenciu, ktorou ju môžeme chváliť a modliť sa k nej uprostred tohto rozbúreného mora.
Slávi ťa, nedostižná Panna, matka našej spásy, ktorá sa nazývaš Hviezdou mora, hviezdou, ktorá neblúdi; nedovoľ nám v tomto oceáne života’trpieť stroskotanie, ale vždy sa za nás prihováraj u Spasiteľa, ktorý sa z teba narodil.
Morská hladina sa rozbúrila, vetry hučia, búrlivé vlny sa dvíhajú; loď sa rúti ďalej, ale jej rýchlymu smeru sa protiví aká strašná prevaha! Tu sirény rozkoše, drak, morské psy, piráti, všetci naraz hrozia takmer zúfalému človeku smrťou.
Dole do hlbín a hore do neba dravá vlna nesie krehkú kôru; stěžeň sa potáca, plachta je strhnutá, námorník prestáva svoju zbytočnú námahu; náš živočíšny človek zomiera uprostred takého veľkého zla: zachráň nás, ó, Matka, ktorá si duchovná, skôr než zahynieme.
Keď ťa pokropila nebeská rosa, ty, nestratiac kvet svojej čistoty, novým spôsobom si dala svetu nový kvet. Slovo rovné Otcovi, ktoré vstúpilo do tvojho panenského tela, prijalo pre nás telo v skrytosti v tvojom lone.
Ten, ktorý vládne všetkému vo svojej moci, ťa predvídal a vyvolil. Naplnil tvoje posvätné lono bez toho, aby porušil pečať tvojho panenstva. Na rozdiel od prvej matky si ty, Matka, nepociťovala ani úzkosť, ani bolesť, keď si porodila Spasiteľa.
O Mária, dôstojnosťou svojich zásluh si sa ty jediná vyvýšila vysoko nad chóry anjelov: šťastný je tento deň, v ktorý si vystúpila do takých výšin! Ó, vo svojej materinskej láske pozri na nás tu dole.
O svätý koreň, ó živý koreň, ó kvet, vinič a oliva, žiadna vrodená energia ich neurobila plodnými; svetlo zeme a jas neba, ty prevyšuješ slnko v nádhere; predstav nás svojmu Synovi, aby nás nesúdil prísne.
Pred tvárou najvyššieho Kráľa pamätaj na malé stádo, ktoré, hoci prestúpilo zákon, čo mu bol daný, odvažuje sa dúfať v odpustenie; Sudca, ktorý je mierny a milosrdný, Sudca, hodný večnej chvály, stal sa obeťou kríža, vinníkom dal zástavu nádeje.
O Ježišu, plod svätej matky, buď nám uprostred vlnobitia sveta’vodcom, cestou a voľným priechodom do neba: vezmi kormidlo a veď loď: a upokojujúc búrku, veď nás svojou milosťou do príjemného prístavu. Amen.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews je vďačný Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.