Svedok Božieho Syna, jedno z kniežat, ktoré ohlásilo jeho slávu národom, zapaľuje tento deň svojím apoštolským plameňom. Kým jeho bratia z posvätného kolégia nasledovali ľudský rod do všetkých krajín, kam ho viedlo sťahovanie národov, Bartolomej sa objavil ako Pánov zvestovateľ na samom východiskovom bode, v arménskych horách, odkiaľ sa synovia Noemovi rozšírili po zemi. Tam spočinula obrazná archa; ľudstvo, všade inde pútnik, tam sedelo v pokoji, spomínajúc na holubicu s olivovou ratolesťou, a čakalo na zavŕšenie spojenectva naznačeného dúhou, ktorá sa tam po prvý raz zablysla v oblakoch.
Hľa, požehnaná zvesť prebúdza v tých údoliach ozvenu dávnych tradícií: zvesť o pokoji, vďaka ktorej všeobecná záplava hriechu ustupuje pred drevom spásy. Pokoj, ktorý ohlasovala dávna holubica, bol teraz ďaleko prekonaný. Na miesto trestu mala nastúpiť láska. Vyslanec nebies ukázal Boha Adamovým synom ako najkrajšieho z ich vlastných bratov. Vznešené noci, z ktorých predtým tiekli rajské rieky, sa mali stať svedkami obnovenia zmluvy zrušenej v Edene a uprostred radosti neba a zeme oslavy tak dlho očakávaného božského sobáša, spojenia Slova s obnoveným ľudstvom.
Človek plný poctivosti, nevinnosti a jednoduchosti, ktorý bol hoden toho, aby mal holubicu za svoju predchodkyňu, a pre ktorého mal Človek-Boh od samého začiatku vybrané milosti a pohladenia.
Nech je to akokoľvek, údel, ktorý pripadol nášmu svätcovi medzi dvanástimi, poukazuje na osobitnú dôveru Božského Srdca; hrdinstvo strašného mučeníctva, ktoré spečatilo jeho apoštolát, odhaľuje jeho vernosť; dôstojnosť, ktorú si zachoval národ, ktorý naštrbil na Krista, vo všetkých krajinách, kam bol presadený, svedčí o dokonalosti miazgy, ktorá sa ako prvá vliala do jeho ratolestí. Keď o dve a pol storočia neskôr Gregor Osvietiteľ tak úspešne kultivoval pôdu Arménska, urobil len to, že oživil semeno zasiate apoštolom, ktoré skúšky, o ktoré táto veľkorysá krajina nikdy nemala núdzu, na istý čas spomalili, ale nemohli udusiť.
Ako je zvláštne smutné, že zlí ľudia, živení v tomto zmätku nekonečných nájazdov, dokázali vzbudiť a upevniť nedôveru voči Rímu u rodu, ktorý vojny, mučenie a rozptýlenie nedokázali vytrhnúť z lásky ku Kristovi, nášmu Spasiteľovi! A predsa, vďaka Bohu, sa zdá, že hnutie smerujúce k návratu, viackrát začaté a potom opustené, teraz neustále napreduje; vyvolení synovia tohto slávneho národa vytrvalo pracujú na takomto želateľnom spojení tým, že rozptyľujú predsudky jej ľudu; odhaľujú našim krajinám poklady jej literatúry, tak skutočne kresťanskej, a nádheru jej liturgie; a predovšetkým tým, že sa modlia a venujú mníšskemu stavu pod vzorom otca západných mníchov. (mechitaristi, arménski mnísi svätého Benedikta)
Spolu s týmito nositeľmi pravej národnej tradície sa modlime k Bartolomejovi, ich apoštolovi; k učeníkovi Tadeášovi (Jeden zo 72, Matúš 10,3), ktorý sa tiež podieľal na prvej evanjelizácii; na Ripsime, hrdinskej panne, ktorá z rímskeho územia viedla svojich tridsaťpäť spoločníkov k dobytiu novej zeme; a všetkým mučeníkom, ktorých krv stmelila stavbu na jedinom základe, ktorý položil náš Pán. Podobne ako títo veľkí predchodcovia, nech sa aj vodca druhého apoštolátu Gregor Osvietiteľ, ktorý chcel vidieť Petra v osobe svätého Silvestra a prijať požehnanie rímskeho pápeža – nech sa svätí králi, patriarchovia a doktori Arménska, stanú opäť jej vyvolenými sprievodcami a privedú ju úplne a neodvolateľne späť do jedného ovčinca jediného Pastiera!"
Učíme sa od Eusébia (Hist. Eccl. Lib. v. c. l.) a od svätého Hieronyma (De Script. Eccl. c. xxxvi.), že svätý Bartolomej pred odchodom do Arménska, svojho konečného cieľa, evanjelizoval Indiu, kde Pantænus o storočie neskôr našiel odpis svätého Matúša’evanjelia v hebrejskom písme, ktorý tam zanechal. Svätý Denis zaznamenáva hlboký výrok slávneho apoštola, ktorý takto cituje a komentuje:
“Blahoslavený Bartolomej hovorí o teológii, že je zároveň bohatá a stručná; o evanjeliu, že je rozsiahle a zároveň stručné; tým nám vynikajúco dáva pochopiť, že blahodarná Príčina všetkých bytostí sa zjavuje alebo prejavuje mnohými slovami alebo len niekoľkými, alebo dokonca bez akýchkoľvek slov, pretože je nad všetkým jazykom alebo myslením a presahuje ho. On je totiž nad všetkými svojou vyššou podstatou; a len tí, ktorí Ho dosiahnu v Jeho pravde, bez závojov, ktorými sa obklopuje, ktorí prechádzajúc ponad hmotu a ducha a vystupujúc nad vrchol najsvätejších výšin, zanechávajú za sebou všetky odrazy a ozveny Boha, všetku reč nebies, aby vstúpili do temnoty, v ktorej prebýva Ten, ktorý je nad všetkým, ako hovorí Písmo.” (Dion. De mystica theolog. c. i. §3)
Mesto Rím oslavuje zajtra sviatok svätého Bartolomeja, rovnako ako Gréci, ktorí si 25. augusta pripomínajú preklad apoštolových’relikvií. Práve kvôli rôznym prekladom jeho svätého tela a ťažkostiam s určením dátumu jeho umučenia prijali rôzne cirkvi na Východe i na Západe rôzne dni jeho sviatku. Dvadsiaty štvrtý deň tohto mesiaca, zasvätený používaniu väčšiny latinských cirkví, je dňom, ktorý mu pripisujú najstaršie martyrológiá, vrátane martyrológa svätého Hieronyma. V 13. storočí Inocent III. po konzultácii ohľadom rozdielov odpovedal, že sa majú dodržiavať miestne zvyklosti. (Decretal. lib. iii. tit. xlvi, c. 2. Consilium)
Cirkev nám poskytuje nasledujúcu zmienku o arménskom apoštolovi:
Apostol Bartolomej pochádzal z Galiley. Pripadol mu údel hlásať evanjelium v tunajšej Indii; a týmto národom oznámil príchod nášho Pána Ježiša Krista podľa Evanjelia svätého Matúša. No po tom, čo v tejto provincii obrátil mnoho duší na Ježiša Krista a podstúpil mnoho námahy a utrpenia, odišiel do východnej Arménie.
Tam obrátil na kresťanskú vieru kráľa Polymiusa a jeho kráľovnú a dvanásť miest. To spôsobilo, že pohanskí kňazi tohto národa naňho veľmi žiarlili a popudili proti apoštolovi Astyaga, brata kráľa Polymiusa, takže ho prikázal zaživa sťať a nakoniec sťať. Pri tomto krutom mučeníctve odovzdal svoju dušu Bohu.
Jeho telo bolo pochované v Albanapolise, meste vo východnej Arménii, kde bol umučený, ale neskôr bolo prevezené na ostrov Lispari a odtiaľ do Beneventa. Nakoniec ho do Ríma previezol Cisár Otto III a uložil na ostrove Tiber v kostole zasvätenom Bohu na jeho výzvu. Jeho sviatok sa v Ríme slávi 8. kalendu septembra a počas nasledujúcich ôsmich dní je táto bazilika hojne navštevovaná veriacimi.
V tento deň tvojho sviatku, svätý apoštol, sa Cirkev modlí vo svojom kolekte k svätej omši o milosť milovať to, čomu si veril, a hlásať to, čomu si učil. (Kolektív dňa) Nie že by Nevesta Božieho Syna niekedy mohla zlyhať vo viere alebo v láske, ale ona až príliš dobre vie, že hoci jej Hlava je vždy vo svetle a jej srdce je vždy spojené s Manželom v Duchu Svätom, ktorý ju posväcuje, predsa sa jej viaceré údy, jednotlivé cirkvi, z ktorých sa skladá, môžu oddeliť od svojho centra života a blúdiť v temnote.
O ty, ktorý si si vybral náš Západ za miesto svojho odpočinku; ty, ktorého vzácne relikvie Rím s chválou vlastní, priveď späť k Petrovi národy, ktoré si evanjelizoval; naplň teraz ožívajúce nádeje na univerzálne zjednotenie; podpor snahy vikára Človeka-Boha, aby sa znovu zhromaždili pod pastierskym chocholom tie rozptýlené stáda, ktorých pastviny sa rozkolom vyprahli. Nech tvoje vlastné Arménsko ako prvé dokončí návrat, ktorý začalo už dávno: nech dôveruje Matke Cirkvi a viac nenasleduje rozsievačov rozkolu. Keď sa všetci znovu zjednotíme, nech sa spoločne tešíme z pokladov našich zhodných tradícií a ideme k Bohu aj za cenu toho, že budeme o všetko ochudobnení, cestou, ktorú nás naučil tvoj príklad a tvoja vznešená teológia, tak veľkolepou a pritom takou jednoduchou.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews je vďačný Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.